Články: Pre študentov
O projekte


 

Ako pomôcť deťom vybudovať si dôveru vo vlastné sily?

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Keď má dieťa desať rokov, premýšľa nad tým, komu a čomu veriť. / Foto: Bigstock

Desaťročné dieťa sa snaží získať uznanie od ľudí, ktorí sú pre neho dôležití. Všíma si, ako na jeho konanie a správanie reagujú učitelia, rodičia, rovesníci. Ako pomôcť svojmu dieťaťu budovať si vlastnú identitu, dôveru vo vlastné schopnosti a vnútornú integritu?

 

Keď má dieťa desať rokov, veľmi mu začína záležať na dôvere. Premýšľa nad tým, komu a čomu môže veriť. Ale aj rodičia viac premýšľajú nad tým, či môžu veriť svojmu dieťaťu.

 

Ako pomôcť deťom, aby dokázali prekonať pokušenie porušiť pravidlá?

Vždy môžete veriť dieťaťu, že urobí to, čo mu prikáže mozog a hormóny. Napríklad desaťročný chlapec, ktorý jazdí na bicykli so svojím kamarátom, je motivovaný k tomu, aby prekračoval hranice, ktoré mu rodič nastaví. Jednak je to kvôli vzrušeniu, ale aj kvôli sociálnemu statusu. V tomto veku je názor kamaráta dôležitejší ako názor rodičov. Je teda nerealistické dôverovať dieťaťu, že dodrží rodičovské pokyny, keď je niekde vonku s kamarátom. A preto je potrebné deťom pomôcť prekonať toto pokušenie nedodržať pravidlá, keď sú s kamarátmi. Ako? Predovšetkým sa o tom rozprávajte. Môžete napríklad použiť vetu: „Dohodli sme sa na tomto pravidle, ale ak sa stane to alebo ono, ako to urobíš, aby si si spomenul a sám si vybral, ako sa budeš správať? Ako to urobíš, aby si dodržal pravidlá, ktoré sme si dohodli, keď sa budeš bicyklovať so svojím kamarátom a kamarát ťa bude pokúšať, aby si naše dohodnuté pravidlá porušil?“ Otázky dieťaťu pomáhajú uskutočňovať proces premýšľania a takto môže skôr prevziať kontrolu nad daným problémom. Odpovede na otázky si môžete spolu nahlas trénovať.

 

Lepšie než dieťa príliš ochraňovať, je dovoliť mu, aby postupne zbieralo vlastné skúsenosti. Čím viac bude dieťa samostatné, dokáže sa riadiť vlastnými pravidlami, berie do úvahy následky svojich činov, tým skôr sa naučí odolávať tlaku rovesníkov a bude si vedome vyberať vhodné správanie v konkrétnych situáciách. Túto zručnosť sa môže učiť spolu s rodičmi. Keď to zvládne povedať rodičom, bude to vedieť povedať aj svojim kamarátom.

 

Prehnané pochvaly nevedú k dôvere

V súčasnosti má veľa rodičov tendenciu prehnane chváliť deti takmer za každú maličkosť. Chválenie však nevedie k dôvere. Keď sa s dieťaťom spolu hráte, komunikujete alebo robíte spolu iné činnosti, toto všetko v ňom buduje väčšiu dôveru než pochvaly. Chválenie je verbálna odmena a môže mať rovnakú vplyv ako iné odmeny. Isabelle Filliozat vo svoje knihe Pořád jen provokuje uvádza, že jedna štúdia zistila, že lichotenie a prehnané chválenie vedie k narcizmu. Chválením tiež hrozí, že namiesto toho, aby sa deti snažili vyrovnať s úlohou či situáciou, sústredia sa viac na vzťah a budú sa snažiť rodičom urobiť radosť. Keď chválime, stávame sa zároveň aj sudcami, lebo dieťa sa nachádza v podriadenej pozícii. Keď povieme dieťaťu, že je niečo dobré, vyjadrujeme tým, že mohlo byť niečo aj zlé, ale dieťa si nepamätá situáciu a činy, ktoré v nej uskutočnilo. Zapamätá si len hrdosť a napätie spojené s hrozbou neúspechu. Môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Ak má stále samé jednotky, ak má upratanú izbu alebo vyhráva  preteky. Okrem toho dieťa sa stáva závislé na hodnotení zvonka, na názore ostatných. Motiváciou jeho činov sa stáva uspokojenie potrieb iných, spočiatku najmä rodičov.

 

Ale popis toho, čo oceňujeme na konkrétnom výkone, prispieva k formovaniu dôvery a tiež k reálnemu obrazu o sebe. Najlepšie je, keď rodič len popíše, čo videl. Napríklad: „Videl som, ako si nahral Petrovi!“ Vďaka tejto vete rodič pomáha dieťaťu zapamätať si činnosť, v ktorej bolo úspešné. Povzbudením konkrétneho kroku môžeme dieťa motivovať aj keď sa mu nedarí. Takéto povzbudenie a popis nehodnotí osobu, ale proces.

 

Napríklad štvorročný Janko sa vždy chce obliekať a obúvať sám. Zakaždým si však obuje sandálky na opačnú nohu. Otec môže rýchlo zareagovať tým, že mu povie, ako zle si topánočky obul, vyzuje ich a dá na správne nohy.  Má však aj inú voľbu. Predísť poníženiu syna môže tým, že namiesto kritiky ho povzbudí tak, že zoberie pravú topánku a povie mu: „Ty si obuješ pravú topánku a ja ti obujem tú druhú.“ Týmto spôsobom Janko uspeje.

 

Dieťa prežíva hrdosť na seba aj pomocou týchto otázok: „ Čo si cítil, keď...? Čo ti urobilo najväčšiu radosť? Na čo si najviac hrdá?“ Je dobré, keď aj rodič prejaví svoje pocity: „Vidím, že si naozaj spokojný.“ Takto sa stotožňuje s radosťou dieťaťa a zároveň vyjadruje svoju vlastnú radosť. V takejto chvíli dieťa cíti, že rodič je tu pre neho. V jeho očiach sa cíti dôležité, prijímané a zaujímavé.

 

Dôvera sa najlepšie buduje vďaka povzbudeniu

Povzbudenie prináša uspokojenie samotného dieťaťa a uvedomenie si osobnej prospešnosti  pre druhých. Poukazuje na vlastnú cenu a dáva možnosť kladne zhodnotiť seba i to, čo robí. Povzbudenie teda buduje vedomie o vlastnej hodnote, ktoré je základom pre orientáciu a vyriešenie mnohých zložitých životných situácií. Povzbudenie je tiež zameriavanie pozornosti dieťaťa na kladný potenciál, ktorým disponuje. Pomáhame mu tak vidieť život vo svetle toho, čo funguje, teda toho, čo mu uľahčuje sa v ňom orientovať a konať. Povzbudzovaním rovnako pomáhame deťom porozumieť tomu, že správne a dobré veci robíme preto, že sú jednoducho správne a nie  preto, že čakáme za ne nejakú pochvalu, či odmenu.

Psychiater a pedagóg Rudolf Dreikurs povedal: „Deti potrebujú povzbudenie tak, ako rastlina vodu. Dieťa, ktoré hnevá, je dieťa nedostatočne povzbudzované, neisté.“ Dôležité je však tiež si uvdomiť, ako dieťa povzbudzovať čo najrozumnejším spôsobom.

 


ZDROJ: Isabelle Filliozat: Pořád jen provokuje

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Chválenie dieťaťa
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.