Dieťa do 7 rokov väčšinou nevníma rozdiely medzi realitou a fantáziou. Rozpráva príbehy a dáva im rovnakú vážnosť ako tomu, čo sa deje naozaj. Toto je však samozrejmou súčasťou jeho života, lebo od 6 do 7 rokov sa nachádza v období predstavivosti.
Deti sa veľmi rady hrajú so svojou predstavivosťou. Vymýšľajú si slová, vety či celé príbehy. Snažia sa pri tom všetkom porozumieť tomu, čo robia druhí a vôbec nevnímajú, že ich výmysly často nesúvisia s realitou. A sú veľmi citlivé na to, ak sa im pri ich fantazírovaní posmievate. Ony svoju vysnívanú realitu vnímajú vážne. Ako sa deti najčastejšie prejavujú v období predstavivosti?
Rozprávajú príbehy z denného snenia
Tieto príbehy nevnímajte ako klmastvá. V období medzi 5 a 10 rokom života dozrievajú senzitívne okruhy mozgu, a to často spúšťa aj nevšedné reakcie. Ak dieťa počuje hlas svojho otca aj keď nie je doma, nič vážne sa nedeje a nemajte obavy. To sa len aktivovala auditívna zóna mozgu dieťaťa. Je to tá časť, ktorá sa prebudí vtedy, keď sa dieťa rozpráva samo so sebou.
V tomto období majú dve z troch detí svojho imaginárneho kamaráta. A niekedy ich majú aj viac. Tento kamarát má aj meno, dieťa ho vidí a vie ho aj opísať. Toto vôbec neznamená, že by si nevedelo nájsť skutočných kamarátov. Ide len o iný druh projekcie nurčitých vlastností dieťaťa, ktoré prežíva. Takto sa prejavujú rôzne zložky jeho osobnosti. Preto takýto priateľ môže mať strach z tmy alebo je príliš žiarlivý a dieťa sa takto oslobodzuje od týchto svojich pocitov. Imaginárny kamarát preberá na seba rôzne pocity, ale aj skutky. Bežne dieťa môže povedať aj vetu: „To Jakub zhodil ten tanier, nie ja.“
Ako môže reagovať na tieto prejavy rodič? Môžete prijať imaginárenho kamaráta a nechajte dieťa, aby s ním spolupracovalo a kamarátilo sa. Môže mu prestreť stôl podobne ako plyšovému medveďovi. Keď dieťa vidí, že vnímate tohto kamaráta ako súčasť jeho samého, môžete tohto „kamaráta“ využiť pri komunikácii s vaším dieťaťom. Môžete to využiť hlavne pri komunikácii na citlivé témy. Napríklad: „ Čo hovorí Jakub, keď počuje, že sa s ocinom hádame?“
Klamú do očí
Pred 7 rokom a aj potom sa dieťa snaží často potešiť svojich rodičov. Ak sa rodič nahnevane opýta: „To si urobil ty?“, dieťa tomu rozumie tak, že tá myšlienka nahnevala rodiča, a preto odpovie: „ Nie, to som nebol ja!“ Povie teda odpoveď, ktorá podľa jeho názoru poteší rodičov. Povedať pravdu mu nedáva zmysel. Dieťa si neuvedomuje, že by malo povedať, čo urobilo. Ešte nevie, čo je zodpovednosť. Dieťa klamstvom môže vyjadrovať aj svoje priania a túžby. Oznamuje, ako by sa to už stalo. Takto to vidí vo svojej hlave. Deje sa to preto, lebo pred 7 rokom sú hranice skutočnosti a predstáv ešte nejasné a pretože dieťa ešte neovláda súbor pravidiel jazyka, popisuje, čo videlo bez toho, aby upozornilo na to, že by to mohlo vidieť len vo svojej hlave. Niekedy sa stáva, že dieťa hovorí niečo iné, pretože hovorí o svojej starosti, ktorá ho trápi. Ak to, čo hovorí, nie je pravda vo vzťahu k danej situácii, možno je to pravdivé v súvislosti s niečím iným.
Hádžu svoje chyby na iných
Sedemročné dieťa sa snaží byť najlepšie, a preto s ľahkosťou hádže svoje chyby na iných. Potrebuje si totiž chrániť svoj obraz. Obvinenie, kritika, ba dokonca konštatovanie neúspechu, to je pre neho bolestivé. Klamať a zatajovať môže aj kvôli tomu, že sa bojí trestu. Klamaniu najlepšie zabránite tým, že poviete dieťaťu, že sa vám vždy môže so všetkým zdôveriť. Nepomôže zosmiešňovanie ani zastrašovanie.
Nechcú ochutnať nové jedlá
Takmer každý rodič zažil obdobie, keď dieťa nechcelo takmer nič jesť alebo nechcelo ochutnať nové jedlá. Hovorí sa tomu aj neofóbia, teda strach z nového. Táto reakcia sa často vyskytuje medzi 4 – 7 rokom. 77 percent detí v tomto období sa bojí ochutnať potraviny, ktoré nepoznajú. Rodičia si často myslia, že stačí, že dieťa nové jedlo ochutná a už si ho obľúbi. No v tomto období to na deti neplatí. Takéto niečo ich vôbec nepresvedčí. Až po 7 roku sú schopné objaviť, že to nie je až také zlé. Ak sa situácia nezmení po 7 roku, situácii je potrebné venovať väčšiu pozornosť. Ak chce dieťa jesť stále tie isté potraviny, môže to znamenať, že prežíva nejakú úzkosť.
Vo všeobecnosti platí, že ak dieťa čím častejšie zoznamujete s novou potravinou, tým ju má radšej. Ak odmietne určitú potravinu, ešte to neznamená, že mu ju nemôžete ponúknuť o pár dní neskôr. Potraviny, ktoré často ponúkate a doma konzumujete, nakoniec sa stanú chronicky známe a nebudú už v detskom mozgu spúšťať reakciu odmietnutie – nebezpečenstvo - neznáme. Väčšinou v škole, keď dieťa vidí, že druhé deti niečo jedia, tak ho to povzbudí a ochutná potravinu aj ono. A ak aj doma rodičia jedia niečo s chuťou, dieťa sa väčšinou pridá.
Zdroj: Isabelle Filliozat: Pořád jen provokuje
