Neviete prijať pochvalu? Možno za to môže imposter syndróm

Sú ľudia, ktorí nedokážu prijať pochvalu druhých ľudí. Čo je za tým a ako to možno zmeniť?

 

Určite aj vy poznáte ľudí, ktorí akoby nechceli počúvať nič pozitívne na svoju osobu. Nevedia prijať darček, uznanie, ocenenie či pochvalu. Bránia sa, zahadzujú rukami, tvária sa, že sa ich to netýka. Cítia silné rozpaky. I toto je prejav nízkej sebaúcty a prejav toho, že sami seba neuznávajú. Neveria tomu, že si to zaslúžia. Majú pocit, že musia dotyčnej osobe niečo splatiť. Pri zdravej sebaúcte takéto pocity človek nemá. Aj na tomto príklade vidno, že budovanie sebaúcty a spoznávanie svojho JA od útleho detstva má svoje opodstatnenie a je veľmi dôležité. Ak patríte do skupiny tých, ktorí si uznanie od iných ľudí nevedia adekvátne užiť, čítajte ďalej. Vedci totiž prišli na to, prečo je to tak.  Možno trpíte imposter syndrómom.

Ľudia, ktorí trpia týmto syndrómom si svoj úspech vysvetľujú šťastím alebo veľkou snahou. Nedokážu prijať úspech ako výsledok svojich schopností a kompetencií. Keď ich niekto pochváli, náladu im to vôbec nezlepší. Namiesto toho majú pocit, že človek, ktorý chváli, má len nízko nastavené štandardy alebo to hovorí len zo slušnosti.

 

Aké si najčastejšie prejavy tohto syndrómu?

1. Človek má pocit, že je podvodník

Človek, ktorý trpí imposter syndrómom, sa nevie tešiť zo svojho úspechu preto, lebo neverí, že úspech môže byť výsledkom jeho kompetencií. Má strach z budúcnosti, pretože neverí, že by sa úspech mohol opakovať. Má tiež pocit, že si nezaslúži to, čo mu život dáva. Cíti sa ako podvodník. Imposter syndróm  nemajú len ľudia, ktorí pôsobia vo vysokých funkciách, môžu ho zažiť aj študenti, ktorí sa dostanú na výbornú školu. Títo študenti môžu mať pocit, že do tej školy predsa len napatria a všetci okolo nich sú šikovnejší. Majú tiež pocit, že došlo k omylu. Týmto syndrómom najčastejšie trpia herci, psychológovia, univerzitní profesori, advokáti a podnikatelia. Problémy môže človek pociťovať v niektoré dni výraznejšie, inokedy menej výrazne a nemusí to súvisieť so žiadnou konkrétnou prácou, ktorú práve vykonáva.

 

2. Perfekcionalizmus

Imposter syndróm  sa prejavuje aj perfekcionalizmom, sklonom k prokrastinácii a prehnanými prípravami na začatie vykonávania nejakej úlohy. Kvôli tomuto syndrómu vám môžu prekĺznuť pomedzi prsty neopakovateľné príležitosti.

 

3. Prehnaná viera vo vlastné negatívne sebahodnotenie

Ľudia s chronicky nízkym sebavedomím obracajú svoje pocity nedôvery dovnútra. Neobviňujú okolie zo svojich zlyhaní, ale zároveň ani neveria pozitívnemu hodnoteniu od iných ľudí. Prehnane veria svojmu vlastnému negatívnemu hodnoteniu. Na zaujímavú vec prišla Katherine Hawley, ktorá pracuje ako  profesorka filozofie z Univerzity v St. Andrews. Zistila, že podozieravosť voči sebe samému môže mať spojitosť s podozieravosťou voči okolitému svetu. Katherine Hawley hovorí, že ľudia s chronicky nízkym sebavedomím obracajú svoje pocity nedôvery dovnútra, ale konšpirační teoretici obracajú svoje pochybnosti smerom von, voči médiám alebo politikom. „Spája ich zvýšený postoj nedôvery v štandardné  informačné zdroje, ktoré ostatní ľudia považujú za spoľahlivé, spolu so silnou dôverou vo vlastnú schopnosť  posúdiť, čo sa skutočne deje,“ vysvetľuje profesorka.

Konšpirátori to majú oproti chronicky nesebavedomým ľuďom ľahšie v tom, že zo svojho svetonázoru neustále čerpajú silu a energiu. Tú silu im dáva pocit, že len oni dokážu skutočne rozpoznať pravdu a nenaletia na údajné klamstvá médiám a politikom.

Vďaka analógii medzi imposter syndrómom a konšpiračnými teóriami môžeme podľa profesorky lepšie pochopiť, prečo sa chronicky nedôverčiví ľudia dajú len veľmi ťažko presvedčiť. „Vieme, že rozprávať sa s konšpiračnými teoretikmi je veľmi ťažké. Keď poukazujeme na štandardné zdroje informácií, argumentujeme práve tým, čo oni spochybňujú. Museli by sme byť veľkými optimistami, keby sme si mysleli, že ľudia, ktorí trpia imposter syndrómom, začnú naše komplimenty brať vážne,“ upozorňuje Katherine Hawley.

 

Ako prijímať správne pochvalu?

Neospravedlňujte sa!

Ospravedlňovanie sa za pochvalu je jednou z najhorších vecí, ktorú môžete urobiť. Ak vás niekto za niečo pochváli, pochvalu neodmietajte. Zhadzujete sa a ten druhý vám nabudúce už nič nemusí povedať.

 

Pochvalu hneď nevracajte

Vôbec nemusíte pochvalu hneď vracať. Počkajte na situáciu, keď bude vhodné na tom druhom niečo pochváliť.

 

Keď neviete, čo robiť, poďakujte

Možno si nebudete istí,  ako to dotyčný človek  myslel. V takom prípade sa jednoducho usmejte a poďakujte. Ak sa vám kompliment nezdal úplne lichotivý, pamätajte na to, že ste len nemuseli porozumieť. Prijmite poklonu ako poklonu a nehľadajte v nej výhrady.

 

Pochvalu si zapamätajte

Začne váš mozog pochybovať o komplimente akonáhle si ho vypočujete? Alebo sa pustíte do pochybovania o sebe samých? Až budete nabudúce pochválení, zapamätajte si tento moment a premýšľajte o tom, prečo sa cítite zvláštne. Čím skôr začnete veriť tomu, že si kompliment zaslúžite, tým jednoduchšie ho prijmete a urobí vám radosť.

 

Sústreďte sa aj  na reč tela

Z neverbálneho spôsobu vyjadrovania občas získate omnoho viac informácií než zo slov samotných. Držanie tela ovplyvňuje to, ako premýšľame a ako nás ostatní hodnotia. Okolie vníma sebavedomé vystupovanie pozitívne. Pokiaľ sa budeme cítiť dobre, nebudeme pochybovať ani o vyjadrenom komplimente.

 

Možno vám pomôžu tieto vety:

• Ďakujem! Som rada, že ste ocenili moju prácu.
• Ďakujem, snažila som sa spraviť, čo bolo v mojich silách.
• Ďakujem, veľmi mi na tom záležalo.
• To znie pekne, ďakujem.
• Ďakujem. (Slovo ďakujem s úprimným úsmevom a prenikavým pohľadom do očí je neprekonateľným dôkazom úprimnej radosti z komplimentu.)