Peter Ludwig je český konzultant, podnikateľ, publicista a spisovateľ. Vyhľadáva a spracúva aktuálne vedecké štúdie z oblasti motivácie, spokojnosti a efektivity práce. Všetko, čo robí a povie, stavia na vedeckých výskumoch. On sám hovorí, že kritické myslenie a schopnosť hľadať najkvalitnejšie zdroje tvoria jadro jeho práce. Vytvára praktické nástroje, ktoré pomáhajú dostať teóriu do praxe. V jednej zo svojich prednášok sa zaoberal okrem iného aj tým, ako nastaviť hodnoty v spoločnosti tak, aby sa ľudia cítili šťastnejšie a spokojnejšie. Čo nám odporúča?
1. Dobrý príklad priťahuje
Albert Schweitze, alsaský protestantský teológ, filozof kultúry, lekár, muzikológ, klavirista, organista, významný etik a novozákonník povedal: „Dobrý príklad nie je jednou z možností. Je to jediná možnosť.“ Príklad je naozaj veľmi silný fenomén. Keď si vezmeme napríklad výchovu detí. Málokedy dieťa robí to, o čom rodičia hovoria alebo mu prikazujú. Dieťa robí to, čo robia rodičia. A tak je to aj v spoločnosti. My svojím správaním ovplyvňujeme správanie ľudí okolo nás. Môžeme iných ovplyvňovať pozitívnymi vzorcami správania alebo negatívnymi. Z toho potom vyplýva, že človek nemá zodpovednosť len za seba, ale aj za množstvo ľudí, ktorí žijú v jeho okolí. Najdôležitejšie zo všetkého teda je, aby sme začali u seba. Nepomôže nám nadávať na spoločnosť či ľudí. Lepšie je radšej opýtať sa samých seba, ako ešte lepšie by sme mohli ovplyvniť svoje okolie. Ľuďom by sme nemali hovoriť, čo majú robiť, ale mali by sme ich inšpirovať. Svojím príkladom ovplyvníme viac ľudí ako tým, čo im hovoríme. Keď zmeníme normy a budeme sa správať o trochu lepšie, postupne sa začne meniť celá spoločnosť. Viac na túto tému si môžete pozrieť vo filme Ryba smrdí od hlavy.
2. Dôležitá je zmena negativity na pozitivitu
Negativita je nákazlivá. Keď hneď ráno stretnete negatívne naladeného človeka, máte väčšiu šancu prežiť aj vy pochmúrny deň. Negativita je zároveň zabiják pokroku. Pavel Vosoba, spisovateľ a kouč osobného rozvoja, hovorí: „ Socializmus zanechal v nás hlboké stopy. Niektoré veci nás naučili tak dokonale, že sa ich zbavíme až za niekoľko generácií. A sú to hlavne vety typu – nejde to, nedá sa to, to sa nepodarí...“ Minulosť však nie je jediným dôvodom, prečo sme negatívne naladení. Peter Ludwig vo svojej prednáške hovorí, že je to aj preto, lebo médiá skresľujú realitu. Ak sú ľudia dlhú dobu pod vplyvom negatívnych správ, zákonite sa to prejaví v ich postoji ku svetu. Stačí, keď pozerajú hodinu denne v televízii správy a ich pohľad sa začne meniť. Majú inú náladu ako tí, ktorí správy nepozerajú. Už v školách by sa deti mali učiť, že médiá nie sú tým fenoménom, ktorý reálne zobrazuje skutočnosť a že je to často výber toho najhoršieho, čo sa za určité obdobie stalo. Náladu ovplyvňuje aj uhol pohľadu na realitu. Na svet sa môžeme pozerať z hľadiska mikropohľadu, ale aj makropohľadu. Keď využívame len mikropohľad a situáciu každý deň len detailne analyzujeme, tak máme pocit, že veľa vecí nefunguje. Ale keď začneme využívať makropohľad, to znamená akýsi nadhľad, pohľad z výšky, pohľad za určitú dlhšiu dobu, tak sa nám realita javí prijateľnejšie a vidíme v nej aj množstvo úspechov, ktoré máme za sebou. Vidíme tam určitý posun.
3. Nebezpečenstvo porovnávania
Pri porovnávaní hrozí nebezpečenstvo, že si vždy nájdeme niekoho, kto sa má lepšie ako my. A zákonite upadáme do zlej nálady. Málokedy si uvedomujeme, že existujú ľudia a štáty,v ktorých je život ešte horší. Často závidíme aj to, čo nie je reálne podložené pravdou. Preto je lepšie sa zastaviť, reálne sa pozrieť na aspekty, ktoré nás vedú k závisti. Niekedy je dobré uvedomiť si všetko pozitívne, čo nám život ponúka a zákonite sa tým zbavujeme závisti. Keď sa človek naučí byť vďačný, žije lepší, pohodovejší, spokojnejší a krajší život.
4. Zmena fixného myslenia na rastové myslenie
Fixné myslenie je také, pri ktorom si myslíme, že sme určitým spôsobom nastavení tak, že to, čo vieme, je už maximum a nič sa v našom živote nedá už zmeniť. Rastové myslenie je také, pri ktorom sme presvedčení, že zmeny sa môžu uskutočniť a my sa neustále môžeme posúvať ďalej. Touto problematikou sa podrobne zaoberá napríklad psychologička Carol Dweck. Pri fixnom myslení myslíme na svoje vlastnosti a schopnosti. Naša predstava je taká, že tie sú dané, zdedené, nemenné. Nadobúdame pocit, že nič sa už nedá zmeniť. Pri rastovom myslení sa sústreďujeme na snahu niečo urobiť a snaha sa nesutále mení. Buď je väčšia, alebo menšia. Keby sa aj deti v školách chválili za snahu a nie za vlastnosti, boli by viac motivované, robenie chýb by ich posúvalo ďalej, kritiku by vnímali ako učiteľovu snahu pomáhať a nové výzvy by ich fascinovali. Učiteľ by nemal používať vetu: „Vidím, že sa ti darí, si naozaj šikovný.“ Namiesto toho by mal hovoriť: „Darí sa ti, určite si sa veľmi snažil.“ Rastové myslenie nepozná závisť. Človek s rastovým myslením dopraje úspech iným a motivuje sa úspešnými ľuďmi. Pri fixnom myslení je to opačné. Fixné myslenie sprevádza závisť a často aj nenávisť voči iným ľuďom. Je potrebné si uvedomiť, že závisť je najväčší zabiják spokojnosti a dobrej nálady. Úžasné však je to, že mozog je neuroplastický a ak chceme urobiť zmenu, dá sa to. Stačí pár týždňov a mozog môže začať fungovať po novom. Čiže také vlastnosti ako kreativita, optimizmus, odvaha, sila vôle, komunikatívnosť nie sú vrodené. Dajú sa naučiť. Človek s rastovým myslením sa môže neustále meniť, posúvať, pracovať na sebe.
5. Zmena egoizmu a arogancie na prosociálnosť
Spoločnosť sa čoraz viac polarizuje na celej planéte. Ak na to nebudeme reagovať, môže nastať problém. Denne vidíme, ako sa ľudia stále viac rozdeľujú na MY a ONI. Títo ľudia väčšinou nevedia spolu diskutovať, vedia sa len urážať alebo iným spôsobom napádať. Dobre to vidieť napríklad v diskusiách pod článkami alebo na sociálnych sieťach. Stráca sa empatia k ľuďom z druhej strany. A toto je veľmi nebezpečné, lebo sa postupne stráca schopnosť vcítiť sa do ľudí, ktorí nemajú rovnaký názor ako my. Niekedy sa ľudia nevedia vcítiť do iných len preto, že sú z inej krajiny, majú inú farbu pleti alebo vyznávajú iné náboženstvo. Stráca sa postupne schopnosť vnímať svet ako jednotný, nevidíme, že sme ľudia, ktorí žijú na jednej planéte, nevidíme, že každý môže mať nejaký problém a každý môže byť určitým spôsobom nešťastný. Často vidíme len seba. A tento pohľad na svet nás úplne rozdeľuje.
Krásny príkladom altruizmu a prosociálnosti je príbeh Ireny Sendlerovej. Túto mimoriadne skromnú a nenápadnú Poľku spoznal svet len nedávno. Počas 2. svetovej vojny dostala povolenie robiť inštalatérku a zváračku vo varšavskom gete. Túto prácu si vybrala zámerne. Dozvedela sa o plánoch nacistov so židmi, a tak sa im rozhodla pomôcť. Na dne tašky s náradím vynášala z geta malé deti a v zadnej časti svojho auta tie staršie. Takýmto spôsobom sa jej podarilo zachrániť 2500 detí. Irena si o deťoch robila záznamy. Tie ukladala do sklenenej nádoby, lebo po vojne chcela deti vrátiť z kláštorov a detských domovov do ich pôvodných rodín. Rodičia detí však skončili v koncentračných táboroch. Nacisti ju chytili, dobili, dolámali jej ruky a nohy. Ani po vojne nemala pokoj. Sústavne ju prenasledovali komunisti.
V roku 1999 mali americkí študenti za úlohu vymyslieť scenár k divadelnej hre. Niekto im vyrozprával príbeh o Irene. Pod jabloňou pri jej dome našli zakopanú sklenenú nádobu s menami detí. Vďaka uvedeniu divadelnej hry sa o poľskej hrdinke dozvedel celý svet. Ona sama sa necítila ako výnimočný človek. Keď sa jej ktokoľvek spýtal, čo ju motivovalo pre toto nebezpečné konanie, vždy skromne povedala: „Môj otec vždy vravieval, že ľuďom treba pomáhať bez ohľadu na to, akej sú národnosti, vierovyznania či pleti. Neurobila som nič výnimočné.“
Jonathan Haidt vo svojej knihe Morálka lidské mysli ponúka niekoľko návodov, ako to riešiť naprieč spoločnosťou. Podľa jeho názoru je potrebné rozširovať kruh empatie. Ľudia najprv mali empatiu len k členom svojej rodiny. To sa dialo v pravekých kmeňoch. Potom sa empatia rozšírila na kmeň a neskôr na celú dedinu. Neskôr sa empatia rozšírila na celé ľudstvo a u niektorých sa to začalo rozširovať na celú biosféru. Politika ľudí rozdeľuje preto, lebo je zložitá. Témy, ktoré rieši sú veľmi náročné, a preto nemôžeme byť prekvapení, že polotika ľudí v názoroch nezbližuje. Čo človek, to môže byť iný názor. Málokto povie, že sa nevie k téme vyjadriť. Často presadzuje aj mylné názory, ale neprizná sa, že nevie zaujať postoj. Málokto má v sebe pokoru a prizná si napríklad aj to, že sa mýlil. A aj preto vzniká tak veľa konfliktov v diskusiách.
Peter Ludwig vo svojej prednáške uvádza aj jednoduché príklady, ako sa môže spoločnosť meniť k lepšiemu. Jeden zo spôsobov je ten, že sa zameriame na služby. Podľa jeho názoru sociálne siete sú vhodným nástrojom na to, aby sme vyjadrovali spokojnosť alebo nespokojnosť s rôznymi službami. Mali by sme písať predovšetkým ďakovné statusy a podprovať všetko dobré, s čím sme sa počas dňa stretli. Môže to byť dobré jedlo, milí čašníci, starostlivé predavačky a podobne. Peter Ludwig je tiež presvedčený, že ak sa začne meniť správanie vo firmách, postupne sa môže začať meniť celá spoločnosť. Čím viac ľudí sa naučí vo firmách ďakovať, správať sa priateľsky a slušne či príjemne komunikovať, tým skôr sa začne meniť celá spoločnosť. To však všetko závisí od vedúcich zamestnancov a od toho, akú firemnú kultúru zavedú.
Ako postupne meniť celú spoločnosť smerom k dobru?
Peter Ludwig upozorňuje na to, že by sme sa na Zem mali čoraz viac pozerať ako na planétu, ktorá je domovom pre nás všetkých a že by sme pri tomto pohľade mali využívať už spomínaný makropohľad. Mali by sme čoraz viac hľadať to, čo nás spája a nielen to, čo nás rozdeľuje. A čo nás najviac spája? Sú to metahodnoty, o ktorých by mali hovoriť osobnosti, ktoré majú v rukách moc. Ich snahou by malo byť meniť sociálne normy z JA formy na MY formu, pretože tak, ako hovorí psychológ Philip G. Zimbardo, sociálne normy sú základným ukazovateľom smerovania spoločnosti, pretože môžu ukazovať, ako sa človek môže začať správať menej sebecky. Je to veľmi dôležité, lebo ľudia, ktorí sú menej sebeckí, dokážu spolu viac komunikovať a navzájom si pomáhať.
Émile Durkheim bol francúzsky filozof, najvýznamnejší sociológ a tvorca francúzskej sociologickej školy, od roku 1902 pracoval ako profesor na Sorbonne. Émile Durkheim hovoril, že človek má EGO 1.0 a EGO 2.0. EGO 1.0 je úroveň sebecká. Predstavuje také túžby ako napríklad dobre sa najesť, dobre vyspať, mať nejakú stabilitu a podobne. No okrem EGA 1.0 máme aj EGO 2.0 a práve toto ego motivuje človeka k tomu, že chce bojovať za vyššie hodnoty nielen pre seba, ale aj pre iných. Chce sa dokonca obetovať za celú skupinu ľudí. Émile Durkheim bol presvedčený, že vtedy sa vypína EGO 1.0 a zapína sa EGO 2.0 a práve vtedy ľudia pociťujú vrchol šťastia a radosti. Keď je zapnuté EGO 2.0, ľudia sa spoločne dokážu spojiť a bojovať za vyššie hodnoty. Émile Durkheim sa pozrel do histórie a skúmal, kedy ľudia tieto pocity prežívali. Bolo to predovšetkým v tých vojenských oddieloch, ktoré boli úplne presvedčené, že bojujú za spravodlivosť a proti neprávosti. Keď má človek uspokojené EGO 1.0, vtedy je pripravený otvoriť svoje EGO 2.0, ktoré pre neho vlastne predstavuje hlbší zmysel bytia, ktorý mnohým ľuďom chýba, a preto sa cítia v živote nespokojní. Peter Ludwig je presvedčený, že práve poznanie tejto pravdy o ľudskom egu by dokázalo ľudí posunúť k dobru a ku konaniu dobrých skutkov. Takto by sa mohla celá spoločnosť posúvať ďalej. Takéto správanie by zrazu dávalo ľuďom obrovský zmysel, a tak by sa mohli dopracovať aj ku ešte krajším pocitom šťastia.
Ďalej môže pomôcť aj to, ak sa ľudia naučia kriticky myslieť. Veľa sa o kritickom myslení píše a rozpráva, ale reálne ho používa len malé percento ľudí. Ľudia vo svojej podstate nie sú zlí, len im chýbajú informácie. Často sú až tak zmanipulovaní, že si myslia, že konajú dobro aj keď konajú absolútne zlo. A v tomto je problém. Neobjektívnymi informáciami sa manilulujú vojaci, zamestannci a často i celé národy. V tomto smere môže pomôcť vzdelávanie a formovanie kritického myslenia. Vrcholom kritického myslenia je aj to, že človek si pripustí, že nemal pravdu a že sa mýlil. Takýto človek si buduje pokoru, je menej agresívny a aj v diskusiách si vie priznať, že nemal pravdu. Dôležité je rozhodovať sa na základe reálnych informácií a nenechať sa manipulovať.
Bertrand Russell, anglický filozof, logik, matematik, sociológ, od roku 1908 člen Londýnskej kráľovskej spoločnosti, verejný činiteľ, známy a jeden zo zakladateľov analytickej filozofie hovorí: „Musíme si uvedomiť, že ak spoločne chceme žiť na tejto planéte, tak nenávisť je to najväčšie zlo a láska je to najväčšie dobro. A okrem lásky je potrebné ešte kritické myslenie a hľadanie pravdy.“
Nestačí v dobro veriť, dôležité je dobro aj konať
Keď je spoločnosť pozitívne naladená, keď ľudia prestávajú byť arogantní a egoistickí, je potrebné ich ďalej motivovať k tomu, aby začali konať dobro a začali myslieť aj na ostatných. K tomu je však potrebné určitý supeň hrdinstva a odvahy. Tým, že budeme vyjadrovať svoj názor na internete, tak sa veľa vecí nezmení. Čo môžeme konkrétne urobiť? Na prvom mieste musíme byť sami v pohode a byť tak celistvou osobnosťou. Len človek, ktorý je spokojný sám so sebou, je pripravený konať niečo navyše pre ostatných. Čím je v spoločnosti viac jedincov, ktorí sú vyrovnaní sami so sebou, tým lepšie pre celú spoločnosť. Spokojnosť človeka pramení tiež z hľadania jeho majstrovstva. To znamená, že by sa nemal porovnávať s ostatnými, ale mal by sa snažiť byť čoraz dokonalejší v tom, čo robí.Človek by si mal v živote nájsť niečo, čo ho naozaj baví a v tom by sa mal snažiť byť čo najlepší. Úplne ideálny stav je taký, keď robíme to, čo nás baví, čo nás zároveň uživí, sme v tom naozaj dobrí a zároveň tým pomáhame svetu. Takýto človek je potom naozaj spokojný. Ak sa všetky skutočnosti stretnú v jednom bode, vytvorí sa zároveň aj recept na dlhovekosť. Mnohé štúdie dokázali, že ľudia, ktorí robia tie veci, ktoré ich naozaj napĺňajú, žijú oveľa dlhšie.
Ak sa chceme v spoločnosti posúvať smerom k dobru, k empatii a k tolerancii, tak podľa názoru Petra Ludwiga by čo najskôr mali všetci žiaci navštevovať dva predmety, a to etickú výchovu a kritické myslenie. A potom ešte nájsť v živote odvahu konať v súlade so svojimi hodnotami a nebáť sa názoru iných.
Odporúčané zdroje: FILMY: I am fishead O sushi masterovi Jirovi
TED VIDEÁ: Nicholas Christakis o sociální nakažlivosti Carol Dweck o růstovém myšlení Jonathan Haidt o ego2.0
KNIHY: Carol Dweck: Nastavenie mysle Jonathan Haidt: Morálka lidské mysli
