Veďte deti v školách k prosociálnemu správaniu. Ľudia, ktorí sa takto prirodzene správajú sú napriek mnohým problémom oporou spoločnosti, v ktorej sa nachádzajú.
Dnešný človek musí čeliť rôznym problémom vo viacerých oblastiach života. Konzumný spôsob života nás nabáda k tomu, aby sme posudzovali človeka hlavne podľa jeho ekonomického statusu, zovňajšku a oblečenia. A hoci mnohí ľudia aj napĺňajú vysnený konzumný ideál, necítia skutočnú radosť a šťastie. Stále im niečo chýba. A to niečo, čo robí život skutočným životom a čo človeka napĺňa nefalšovaným šťastím je práve duchovná stránka, o ktorú sa musíme už od detstva starať viac ako o čokoľvek iné. Ale je tomu tak? Venujeme nášmu duchovnému rozmeru skutočnú pozornosť? Záleží nám na tom?
Odborníci už dávno zistili, že radostný a šťastný život sprevádzajú prosociálnosť, altruizmus, empatia, nezištná láska, vďačnosť a odpustenie. Málo sa však o týchto veciach hovorí v školách. Žiaci tieto pojmy väčšinou považujú za veľmi pekné, ale abstraktné slová, ktoré však v reálnom živote neplatia. Nemenej dôležité je tiež poznanie seba samého, svojich túžob a cieľov. Šťastie potrebuje dôvod, pre ktorý by sme mohli byť šťastní. Pocity šťastia nie sú nejakým konečným stavom, ale sprievodným javom nášho snaženia, úsilia a práce, ktorú robíme s oduševnením pre svet. Človek je predsa vzťahová bytosť a tvor lásky, potrebuje sa realizovať v spoločenstve ľudí. Ak chce objaviť v sebe to, na čo bol istým spôsobom predurčený, na čo má nadanie či talent, musí byť k tomuto poznaniu systematicky vedený. Keď človek spozná svoje poslanie, akoby zobral do rúk kus svojho života. Zrazu sa mu začnú črtať pre očami vlastné ciele a dni nadobudnú reálnejšie kontúry. Takýto žiak má zrazu chuť sa učiť. Veď predsa chce dosiahnuť svoj cieľ. Ak naši žiaci nepoznajú svoje túžby, nevedia si stanoviť ani ciele. A tu je ukrytá podstata nechuti k učeniu. Prečo by sa mal niekto učiť, keď nevie prečo?
Možno tu niekde je ukrytý aj spôsob, ako predchádzať výchovným problémom dnešnej mládeže, akými sú agresivita, kriminalita, závislosti, šikanovanie. Riešeniu týchto problémov môže pomôcť len taká výchova, ktorá podporuje altruizmus, humánne vzťahy medzi ľuďmi v rodinách, v školách, v spoločnosti, medzi národmi. Dlhé roky konzumnou spoločnosťou preferovaný úspešný egoista, ktorý sa stará len o seba, akosi stráca v dnešnej dobe svoje opodstatnenie. Tento ideál nepriniesol ľuďom pocit skutočného šťastia. Dnešná mládež sa k takýmto ľuďom začína stavať kriticky a nechce žiť takýto život. Mnoho problémov s dospievaním odzrkadľuje aj negatívny postoj k spomínaným existujúcim javom v dnešnej spoločnosti. Mladí ľudia sú presýtení pretvárkou a falošnosťou dospelých, ba dokonca sa tohto sveta boja. Je im nepríjemné sledovať nekonečný dospelácky stres, strach, intrigy, nedodržiavanie zásad, podvody, klamstvo. Chýbajú im skutočné hodnoty, o ktoré sa možno oprieť a pre ktoré sa oplatí žiť. Do našich mladých ľudí vkĺzlo veľa strachu, ktorý prekrývajú vulgarizmami, ktoré sú často súčasťou aj ich hudby, agresivitou, apatiou, závislosťami rôzneho druhu. Všetko sú to masky či obrovské výkričníky, ktorými chcú povedať nám dospelým len jedno – rozprávajte sa s nami, objímajte nás, buďte k nám úprimní, dôverujte nám, spoznávajte naše túžby, pomáhajte nám sa realizovať, stanovujte nám pravidlá, ktoré skutočne v spoločnosti platia a kontrolujte nás. Viac ako inokedy potrebujú pri sebe silné morálne osobnosti (rodičov, učiteľov, príbuzných).
Ani rôzne výskumy a štatistiky nám nenahrávajú. Podľa posledného medzinárodného prieskumu Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD), ktorý zisťoval a porovnával matematickú, prírodovednú i čitateľskú gramotnosť u pätnásťročných detí zo 65 krajín sveta, preveroval tiež, či sa skúmaní študenti cítia v škole šťastní. Slovensko sa v rebríčku najmenej šťastných detí umiestnilo takmer na konci. Menej šťastných žiakov s horšími vedomosťami nájdete už len v Českej republike, v Grécku a v Južnej Kórei. Všetky tieto skutočnosti nás jednoznačne musia nabádať k tomu, aby sme hľadali nové cesty. Stále výraznejšie sa nám potvrdzuje fakt, že nám naozaj nestačí len vzdelávať, ale potrebujeme hlavne vychovávať mladých ľudí, ktorí s nadšením kráčajú za svojimi cieľmi, ktorí vedia, čo chcú, ktorí poznajú samých seba, prejavujú úctu k iným i k sebe.
Už v 90. rokoch 20. storočia sa na území Slovenska začalo s vyučovaním etickej výchovy ako voliteľného predmetu. Situácia je však taká, že v mnohých školách sa neučí vôbec a ak sa aj učí, navštevuje ho minimálne množstvo žiakov. Na druhej strane výchovné problémy narastajú. Je úplne jasné, že tento komplexný problém nevyrieši len škola a už vôbec nielen etická výchova. Zároveň si však myslím, že je potrebné hľadať na každom vyučovacom predmete také formy a metódy, ktoré by našich žiakov čo najčastejšie privádzali k premýšľaniu nad prosociálnosťou a jej jednotlivými atribútmi, pretože len poznanie určitej teórie môže následne viesť aj k realizácii jednotlivých krokov. Už starí Gréci vychovávali mládež k rôznym cnostiam, poznali ich význam a dôležitosť. Podľa Sokrata je cnosť vedenie toho, čo je dobré, spravodlivé a čestné, cnosť sa dá naučiť.
Podľa Aristotela je cnosť absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť, čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu.
Existujú tri druhy cností: fyzické cnosti, etické cnosti a logické cnosti. Spomedzi cností sú najcennejšie štyri: múdrosť, udatnosť, umiernenosť a spravodlivosť.
Cnosť zaručuje človeku šťastie, poskytuje mu sebauspokojenie, oslobodenie a získanie nezávislosti. Cnosť je to isté, čo múdrosť.
V knihe Etická výchova, ktorú napísal Roberto Roche Olivar, sú uvedené kroky, ktoré vedú k prosociálnosti, teda k takému správaniu, ktoré je zamerané na pomoc alebo v prospech iných osôb, skupín alebo spoločenských cieľov, avšak bez toho, aby existovala vonkajšia odmena pre autora správania. Medzi charakteristikami prosociálnej osobnosti sa uvádza, že
- prejavuje súcit s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti,
- teší ju obdarovať niekoho alebo rozdeliť sa s niekým,
- namáha sa v prospech iných ľudí,
- úspechy iných ľudí prijíma bez závisti,
- má pochopenie pre starosti a nevýhody svojich známych,
- prežíva s inými ľuďmi ich starosti a radosti.
Aby sme našich žiakov doviedli k prosociálnosti, mali by sme u nich rozvíjať nasledovné spôsobilosti a vlastnosti.
1. Dôstojnosť ľudskej osoby, úctu k sebe.
2. Postoje a spôsobilosti medziľudských vzťahov.
3. Pozitívne hodnotenie správania druhých.
4. Kreativitu a iniciatívu.
5. Komunikáciu a vyjadrovanie vlastných citov.
6. Interpersonálnu a sociálnu empatia.
7. Asertivitu. Riešenie agresivity a kompetitivity. Sebaovládanie. Konflikty s druhými.
8. Reálne a zobrazené prosociálne modely.
9. Prosociálne správanie. (Pomoc, darovanie, delenie, spolupráca, priateľstvo, zodpovednosť)
10. Spoločenskú a komplexnú prosociálnosť. (Nenásilie, solidarita, sociálne problémy)
Prosociálny človek je tvorcom kultúry, sociálnych hodnôt a cností. Napriek zložitosti spoločenských problémov sú takíto ľudia optimistickí, sú oporou inštitúcií, prinášajú nové riešenia, vedia poskytnúť pomoc, prejavujú istotu a ovládanie skutočnosti, sú empatickí, majú zmysel pre humor a vďaka schopnosti odosobniť sa vedia si získať nasledovníkov.
Každodenný život ukazuje, že prosociálne správanie býva málokedy bez odozvy. Úsmev býva opätovaný úsmevom, nezištná pomoc vyvoláva tendenciu k reciprocite, od čoho je už len krok ku vzniku priateľstva. Väčšine ľudí nerobí ťažkosti správať sa prosociálne k ľuďom, ktorí nejakým spôsobom vzbudili ich sympatie alebo súcit. Ťažšie je uplatňovať prosociálnost voči ľuďom, ktorí sú nám ľahostajní, alebo svojím správaním, výzorom alebo vlastnosťami vzbudili antipatie, čo v každom prípade narúša spolužitie v komunite. Zvláštnosťou prosociálneho správania je, že pretvára ľudí, pomáha im zbaviťsa negatívnych vlastností a správania, mení nepriateľov na priateľov.
Jednotlivé cnosti obsiahnuté v prosociálnom správaní pomáhajú žiakom aj na ceste k vlastnej integrite, bez ktorej sa nemôžeme stať plnohodnotnou ľudskou bytosťou. Neprosociálne správanie spomaľuje osobný i sociálny vývoj človeka. Spôsobuje, že nie sme schopní si uvedomiť, že môžeme prežiť život v pohode, spokojne, s uvedomením si vlastnej hodnoty a s dobrými medziľudskými vzťahmi. Úctu k životu si nevytvoríme, kým si nezostavíme akýsi vlastný morálny kódex, ktorý zahrňuje aj kroky vedúce k prosociálnosti.
Najnovšie výskumy hovoria, že ľudia, ktorí sa snažia dodržiavať cnosti súvisiace s prosociálnosťou prežívajú svoj život na inej úrovni, ako tí, ktorí sa rozhodli pre inú voľbu. Prečo?
1. Majú pokoj v duši.
2. Majú dobrú povesť. Návyky sú kľúčom k úspechu. Sú stavebným materiálom povesti a charakteru.
3. Majú výborné vzťahy. Jednotlivé atribúty prosociálnosti ako napríklad dôvera, empatia a poctivosť pomáhajú budovať stabilné vzťahy v rodine, na pracovisku i v celej
spoločnosti.
4. Úplnosť. Veľký psychológ Jung hovoril, že človek najviac zo všetkého túži po úplnosti. Je to vlastne dosiahnutie takých možností v rozvoji osobnosti, akých sme schopní. Pokiaľ túto túžbu neuspokojíme, budeme cítiť prázdnotu vo svojej existencii. Jediné, čím ju môžeme naplniť, je integrita. Tá z nás robí úplné bytosti.
5. Duševné a telesné zdravie.
Skutočné cnosti a morálne hodnoty posilňujú naše zdravie aj nervový systém. Vďaka nim sa zbavujeme pocitu viny, obáv a iných duševných zmätkov. Pokiaľ robíme to, čo je
správne a žijeme ako úplné ľudské bytosti, získame pocit istoty.
Všetky tieto skutočnosti nás môžu neustále výrazne motivovať k tomu, aby sme myšlienky, ktoré sú súčasťou etickej výchovy čo najčastejšie využívali aj na iných predmetoch, aby sme našich žiakov s nimi čo najčastejšie zoznamovali. Je to potrebné nielen pre ich život v škole, ale hlavne pre ich reálny život v dospelosti.
Zdroj: Roberto Roche Olivar: Etická výchova
