V predchádzajúcom článku sme si povedali o štyroch cieľoch, ktoré žiakov ovplyvňujú pri nevhodnom správaní. Žiaci si však málokedy uvedomujú, z akých dôvodov a prečo sa správajú neprijateľne a nevhodne. Keď však učiteľ vie o štyroch cieľoch nevhodného správania a vie ich rozpoznať, môže žiakovi kedykoľvek pomôcť. Môže využiť nasledujúce praktiky:
1. Môže pomôcť žiakovi porozumieť cieľu svojho nevhodného správania.
2. Môže zastaviť účelnosť neposlúchania.
3. Môže hľadať spôsoby, ako dieťa povzbudiť.
4. Môže využiť triedu ako skupinu na získanie detí pre priateľskú spoluprácu.
Učiteľ alebo aj psychológ môžu pomôcť dieťaťu rozpoznať cieľ jeho nevhodného správania, či už individuálne alebo v skupinovej diskusii. Základom je, aby sa cieľ predostrel priateľským spôsobom. Ak je učiteľ nahnevaný alebo rozrušený, mal by počkať na lepšiu príležitosť komunikovať so žiakom.
Môže využiť nasledujúcu postupnosť:
1. „Janka, vieš prečo nadávaš deťom v triede?“ Odpoveď dieťaťa je takmer vždy NIE. V zriedkavých prípadoch dieťa odpovie ÁNO. A ak dieťa aj začne niečo vysvetľovať, väčšinou sú to výmysly. Učiteľovi však nič nebráni v tom, aby pokračoval v komunikácii a položil ďalšie otázky.
2. „Môžem ti povedať, čo si myslím ja?“ Učiteľ neobviňuje dieťa, len sa ho opýta, či mu dovolí povedať svoj názor. Zvyčajne dieťa povie ÁNO, pretože je zvedavé, čo učiteľ povie.
3. V treťom kroku potrebuje učiteľ získať žiakovu pozornosť. Môže povedať: „Mohlo by to byť tak, že si myslíš, že si ťa inak nevšimnem, iba vtedy, keď nadávaš? Chceš, aby sme sa ti ja a spolužiaci viac venovali? Chceš, aby sme sa viac na teba pozerali a počúvali, čo hovoríš? Ak na otázky žiak stále neodpovedá, môže učiteľ povedať napríklad aj tieto vety: „Alebo je to tak, že mi chceš ukázať, že môžeš robiť, čo chceš a nikto ťa nemôže donútiť správať sa inak? Alebo je to tak, že nás chceš v triede citovo zraňovať? Alebo to môže byť tak, že nie si schopný robiť cvičenia a úlohy tak, ako by som chcel, takže sa o to ani nepokúšaš a radšej v triede nadávaš?“
Ak učiteľ postupuje správnym smerom, môže si na tvári žiaka všimnúť reflex rekognície (znovupoznania). Ide o náhly úsmev s priamym očným kontaktom, ktorý sa niekedy javí aj ako nedobrovoľná odpoveď, ktorej sa nedá vyhnúť. Žiadne ďalšie otázky potom nie sú potrebné. Ak ste od žiaka získali úsmev rekognície alebo iný znak súhlasu, nebude už pre dieťa také ľahké pokračovať v nevhodnom správaní. Je to preto, lebo zistilo, ako prispieva k svojim vlastným ťažkostiam a je si vedomé toho, že vy poznáte cieľ jeho nevhodného správania.
V rukách priateľského dospelého je takýto prístup technikou, ktorá mu pomáha pochopiť žiaka. Pre dieťa je povzbudzujúce objaviť, že mu rozumie niekto, kto sympatizuje s jeho ťažkosťami.
Avšak práve kvôli mocnému vplyvu tejto techniky každý, kto ju chce dobre využiť, by mal pamätať na tri možné úskalia.
Na čo si dať pozor?
1. Dajte si pozor, aby ste nepoužívali vaše vedomosti o „cieľoch správania“ na označkovanie alebo obviňovanie žiaka. Dieťa nie je zámerný hľadač pozornosti. Možno stratilo odvahu a hľadá pozornosť ako prostriedok na získanie svojho uistenia. Ak s ním bojujete a ak sa pokúšate využiť vaše vedomosti v snahe dieťa poraziť, vaše označkovanie alebo obviňovanie bude dieťa vnímať ako ponižovanie. Vášmu vzťahu s dieťaťom to môže veľmi ublížiť.
2. Po akejkoľvek komunikácii medzi dospelým a dieťaťom, v ktorej je identifikovaný chybný cieľ, musí vždy nasledovať diskusia o tom, čo môžete spolu urobiť, aby sa toto nevhodné správanie zmenilo. Nestačí nájsť problém, dieťaťu je potrebné i pomôcť.
3. Ak chcete mať naozaj dobrý vzťah, pamätajte, že diskusia s ním nesmie mať nikdy formu prednášky. Musí to byť priateľský a spolupracujúci rozhovor. Učiteľ by mal vyjadriť dôveru v to, že veci sa budú dať spoločne vyriešiť.
Zdroj: Francis X. Walton: Ako porozumieť deťom a adolescentom
