Mať niekoho rád znamená vedieť, čo niekto druhý má rád a čo mu urobí radosť. Nestačí vyslovovať slovíčka „mám ťa rád“, ale dokazovať to pozornosťou a činmi. Toto je potrebné postupne učiť aj deti. Deti sa totiž veľmi ľahko učia líškať a slovne milovať. Ale pri výchove je potrebné ísť hlbšie. Zo slov sa deti veľa toho nenaučia. Deti musia vedieť, že láska, to je aj strach, smútok a čas venovaný tomu druhému. Láska učí aj trpezlivosti. Ak dieťa niekoho miluje, tak vie trpezlivo na neho počkať a vie pre iných aj niečo urobiť a obetovať sa. Rodičia vychovávajú stále, nie iba občas. Vychovávajú nielen slovom, ale aj pohybom a gestom. Prejavom do telefónu aj rozhovormi so susedmi. Rodičia si musia uvedomiť, že vychovávajú naozaj stále, a to aj pri jednoduchých domácich prácach. Keď robia niečo spoločne s deťmi a pri tom sa napríklad aj rozprávajú, tak sú vo výchove na veľmi dobrej ceste. Práve pri takýchto činnostiach sa deti vedia úprimne prozprávať. Nedokážu to robiť na rozkaz, keď si niektorý z rodičov zmyslí, že nastal čas na rozhovor. Takto to veľmi nefunguje. Nedá sa odtrhnúť každodenná práca od citu. V rodine robí jeden pre druhého a tým sa stávajú všetci na sebe závislí. A ak to tak nie je, je nám smutno.
Práve obdobie vstupu do školy je vhodné využiť ako krok do dospelosti, dať dieťaťu šancu cítiť sa ako veľké a vytvoriť nový program voľného času s povinnosťami voči škole aj rodine. Prvák už môže mať svoje prvé povinnosti. Môže nakŕmiť zvieratko, upratať topánky, prestrieť stôl, uložiť hračky. Cez plnenie povinností sa deti učia prejavovať aj lásku.
Dieťa si musí od raného veku uvedomovať, že rodina je mechanizmus, v ktorom všetci členovia sú na sebe závislí. Napríklad ochorie mama. Ak je prváčik empatický, dokáže jej uvariť čaj a ošúpať pomaranč. A ak jej z tréningu zavolá, či jej je už lepšie, tak mama môže byť šťastná. Jej dieťa sa učí skutočnej láske.
Tým, že dieťa dokáže pomáhať, prejavuje vlastne lásku
Prostredníctvom pomáhania dospelým sa dieťa učí prejavovať skutočnú lásku. Učí sa, čo je to zodpovednosť a pestuje si pocit užitočnosti. Dieťa si veľmi dobre uvedomuje, že každý v rodine má nejaké povinnosti. Rozumie aj tomu, že otec chodí neskoro večer domov a že musí veľa v práci pracovať, aby rodina mala dostatok peňazí. Ak otca má rado, dokáže čakať, kým si otec odpočinie a že až potom sa môžu spolu hrať futbal. To, že dieťa počká a neuráža sa, je prejavom toho, že je na dobrej ceste k tomu, aby dokázalo iných milovať.
Ako sa naučiť prejavovať lásku súrodencom?
Príchod súrodenca vytláča prvé dieťa z pozície jediného, ktorého vyhľadáva a obdivuje celá rodina. Zrazu je tu bábätko, ktorému patria všetky úsmevy. Starší súrodenec môže prežívať rôzne pocity. Môže mať pocit, že sa stal opatrovateľkou a môže sa cítiť odstrčený a nechápaný. Ak ešte do neho každú chvíľu mama kričí, aby dal na súrodenca pozor, môže sa takto vytvárať súrodenecká neznášanlivosť.
Toto je veľmi citlivé obdobie a pre druhé dieťa by rodičia nikdy nemali opustiť to prvé. Základom je dobre vymedzený čas aj pre staršie dieťa a presné naplánovanie povinností, ktoré má starší súrodenec voči mladšiemu. Nesmie mať pocit zneužívania. Dobré je pokrikovanie zameniť za prosbu. A samozrejme, nikdy nezabúdajte poďakovať a pochváliť staršie dieťa.
Príbuzní a láska detí
Láska dieťaťa je taká, akú prejavujeme my jemu aj sami voči sebe. Nielen láska medzi otcom a mamou, ale aj to, ako hovoríme o babke, dedkovi, strýkovi a o všetkých, s ktorými sa sa stretávame. Dieťa ovplavňuje aj naše rozprávanie o kamarátoch, hodnotenie kolegov a známych. Najcitlivejšie deti vnímajú pretvárku. Vnímajú, že s ľuďmi na návšteve hovoríme priateľsky a po ich odchode kriticky. Toto v deťoch vyvoláva zmätok. Deti potom cítia krivdu, nesúlad slov a činov a nevedia svoje pocity vyjadriť. Preto je dobré si uvedomiť, že ak chceme, aby sa deti učili skutočnej láske, musíme ju predovšetkým my dospelí mať v sebe a vedieť ju iným nefalšovane prejavovať. Ak je dieťa obklopené láskyplnými vzťahmi a láskavými ľuďmi, postupne sa takým stane aj ono.
Zdroje:
L.Pekařová: Ako žiť a nezblázniť sa R. posse, J. Melgosa: Umenie výchovy
