Ako sa nestať prehnane úzkostlivým rodičom?

V minulosti sme sa už zoznámili s úzkostlivými rodičmi, ktorých správanie prerástlo až do správania sa tzv. helikoptérových rodičov. Niektorí psychológovia vytvorili ešte ďalšiu skupinu rodičov, ktorých nazývame helikoptéroví rodičia s prúdovým motorom. Títo rodičia svoje deti nielen zachraňujú, ale snažia sa pre ne za každú cenu vytvoriť ideálny a dokonalý svet, v ktorom nebudú musieť čeliť problémom, nepríjemnostiam, nepohodliu či sklamaniu. Tieto deti vedú život, v ktorom sa ich chyby zametajú pod koberec. Títo rodičia často hovoria: „Vo svete je veľká konkurencia a ja chcem, aby mali moje deti všetky esá v rukáve. Chyby, ktoré v mladosti spravia, by ich nemali brzdiť v budúcnosti.“ Títo rodičia  v snahe ochrániť svoje deti, ako útočné helikoptéry nalietavajú na každého človeka či organizáciu, ktorá podľa nich predstavuje hrozbu pre ich dieťa. Ich obrannou taktikou je, že pri problémoch svoje dieťa vyhlasujú za obeť. Pod neustálou paľbou kompetentní často kapitulujú. Takto sa deti od rodičov učia obviňovať iných za svoj neúspech namiesto toho, aby sa snažili prekonávať prekážky a dosahovať svoje ciele. Tieto deti majú často dokonalý imidž, perfektné vysvedčenie, ale v skutočnosti, keď začnú pracovať, zamestnávateľ zisťuje, že majú nielen chabé vedomosti, ale aj komplikovaný charakter a zlé pracovné návyky. Títo rodičia sú tiež charakteristickí tým, že sú priveľmi úzkostliví.

Rodičovstvo je najťažšia úloha na svete, všetci chceme uspokojiť potreby našich detí, ale niekedy nám hrozí až určitá posadnutosť. Nikomu určite nenapadne si pomyslieť, že keď sa snažíme až príliš, dieťaťu vlastne škodíme a brzdíme jeho zdravý vývin.

Výsledky niekoľko desťročí trvajúcich výskumov potvrdzujú, čo deti najviac potrebujú k tomu, aby z nich vyrástli šťastní, odolní a sebavedomí dospelí ľudia. Jednou z požiadaviek pre šťastný život je aj tá, aby deti nevychovávali až príliš úzkostliví rodičia.  Strach je v človeku však zakorenený a niekedy je naozaj náročné ho potlačiť. Laura Markhamová v knihe AHA! Rodičovství uvádza  neikoľko návodov na to, ako sa vyhnúť nástrahám, ktoré sami v sebe vyvolávame vlastnými úzkosťami.

Prehnaná ochrana

Keď budete úzkostlivo stáť pri preliezke, na ktorej sa hrá vaše dieťa a sledovať každý jeho pohyb, budete sa cítiť lepšie, ale sebavedomie svojho dieťaťa tým rozhodne nepodporíte. Radšej si sadnite na lavičku a občas sa ho spýtajte, či na seba dáva pozor a potom ho pozorujte. Dýchajte zhlboka, usmievajte sa a občas zakričte: „To je krása! Tebe to ale ide!“ Keď spadne, budete nablízku. Práve vedomie, že ste nablízku, umožňuje dieťaťu skúmať a experimentovať.

Prehnané reakcie

Keď cítime rozrušenie, máme obvykle tenedenciu okamžite reagovať. Môžeme tým síce zmierniť svoju úzkosť, ale nedávame dieťaťu to, čo potrebuje. Takže najprv je potrebné si uvedomiť svoje emócie a ovládnuť ich. Keď si potom rodič prejde s dieťaťom problémovú situáciu a pomôže mu nájsť správny spôsob správania, podporí ho tak viac, ako keď napríklad zdvihne telefón a vybaví nepríjemnosti za neho.

Prehnaná kontrola

Najhoršie je, keď rodičia prostredníctvom svojho dieťaťa prežívajú svoje nenaplnené sny. Tam je kontrola najsilnejšia. Uvedomte si, či náhodou nenútite svoju dcéru chodiť na klavír len preto, lebo ste naň nechodili vy. Alebo nenútite svojho syna plávať len preto, lebo vám sa nepodarilo vyhrať majstrovstvá republiky?

Prehnané plánovanie

Keď dieťaťu doprajete sa aj voľne hrať a neplánujete každú minútu jeho života, dávate mu tak možnosť rozvíjať si fantáziu, vynaliezavosť a tvorivosť. Ak deťom neustále plánujete aktivity, nikdy nebudú mať čas počúvať svoje vlastné srdce, ktoré najlepšie vie, po čom dieťa skutočne túži. Volanie srdca vedie k rozvíjaniu túžob a vášňí, ktoré dávajú nášmu životu zmysel. A toto volanie môžeme počuť už od raného detstva, ak si nájdeme čas objavovať svoj vnútorný svet.

Prehnane tvrdá výchova  - tigria výchova

Amy Chua je profesorka práva na Yaleovej univerzite. Jej bestseller s názvom Bojová pieseň tigrej matky spôsobil vlnu reakcií po celom svete. Chua v knihe opisuje tradičnú, na úspech zameranú výchovu v ázijských rodinách. Západný prístup je vraj príliš mäkký. Rodičia v Amerike a v európskych krajinách svoje deti rozmaznávajú a nechávajú si nimi skákať po hlave. Aby mal potomok sám zo seba dobrý pocit, mama a otec mu tolerujú priemernosť. V čínskych, kórejských, vietnamských alebo japonských rodinách vládnu vraj úplne iné pravidlá. Detstvo je pre nich len tréningová fáza k úspešnej dospelosti. Ambiciózni ázijskí rodičia podľa vzoru  čínskej „tigrej matky“ svojich potomkov už od detského veku cieľavedome pripravujú na dosahovanie mimoriadnych výkonov. Nestarajú sa pritom o ich cítenie, naopak, snažia sa v nich vypestovať silu. Robia to na západné pomery brutálnym spôsobom. Keď západné dieťa dostane v škole dvojku, je to stále v pohode. V ázijskej rodine to môže u matky vyvolať hysterický záchvat a nástojčivé otázky, kde sa stala chyba. Ázijská matka dôjde k záveru, že tá katastrofálna známka je nevyhnutne dôsledkom slabej usilovnosti jej potomka a že ten má predsa na viac. Následne s ním presedí hodiny a prejde stovkami cvičení, aby nabudúce dostalo jednotku. Na Západe je zlá známka dôsledkom slabej práce školy a učiteľa.

Každý rodič sa musí rozhodnúť sám, aké metódy pri výchove svojho dieťaťa použije, ale výskumy ukazujú, že dieťa sa učí predovšetkým prostredníctvom hier a objavovania, k čomu je vnútorne motivované. Obe tieto činnosti sú základom tvorivosti a životnej spokojnosti. Deti, ktoré sa zúčastnili predškolských programov  vedených formou hry, dosahujú neskôr v oblasti vzdelávania lepšie výsledky ako deti, ktoré sa zúčastnili predškolských programov zameraných na výučbu. „Silným tlakom sa znižuje šanca dieťaťa byť v živote šťastné a ak sa dieťa cíti zahanbene alebo si pripadá, že nie je dosť dobré, iba ho zbytočne poškodzujeme,“ píše vo svojej knihe Laura Markhamová. Tiež upozorňuje rodičov na to, že silný tlak na dieťa pochádza z ich vlastného strachu a podpora dieťaťa vychádza z lásky.

Spôsob výchovy leží na pleciach rodičov. Oni sa sami sa rozhodujú,  čomu budú venovať pozornosť. Určite nemá zmysel vyhovárať sa na výchovné inštitúcie alebo príslušníkov širšej rodiny. Rodičia držia v rukách diamant, ktorý keď sa múdro a systematicky obrusuje, môže vyrásť do nevídanej krásy.