Vieme, že v každej rodine sa môžeme stretnúť s rôznym výchovnými prístupmi. Tie sa môžu aj rôznym spôsobom miešať alebo kombinovať. O viacerých typoch výchovných štýloch píšu vo svojej knihe Rodičovstvo s rozumom a láskou aj medzinárodne uznávaný psychiater Foster Cline a odborník na vzdelávanie Jim Fay. Možno sa po prečítaní nasledujúcich riadkov budete vedieť aj vy zaradiť do jedného z nich a možno aj svoje výchovné pôsobenie zmeníte, pretože objavíte niečo, čo vám bude vyhovovať viac.
1. Helikoptéroví rodičia
Kto sú to helikoptéroví rodičia? Ide o rodičov miléniových detí, ktorí to so starostlivosťou preháňajú. Vznášajú sa neustále nad deťmi ako vrtulníky a sledujú každý ich krok. Helikoptéroví rodičia preberajú až úzkostlivú zodpovednosť za život svojich detí, za ich úspechy a neúspechy. Často sa táto starostlivosť prenáša až do dospelosti dieťaťa. Ide hlavne o prípady, keď aj v dvadsiatke alebo dokonca v tridsiatke je dieťa rodičmi podrobne kontrolované alebo sa mu rodičia snažia všetko vopred vybaviť a dohodnúť, aby išlo všetko hladko. Títo rodičia si myslia, že láska znamená prispôsobiť život vo všetkom deťom. Hoci dnes títo rodičia môžu mať pocit, že svojim deťom cestu k dospelosti uľahčujú, môže sa stať, že práve tieto deti si v dospelosti dlho nebudú môcť nájsť svoje miesto. Nebudú spokojní s výberom školy, povolania a podobne. Okolie týchto rodičov považuje za príkladných. Skutočný svet však nefunguje na princípe záchrany. Skutočný svet je drsný, a tak deti týchto rodičov na reálny svet nie sú pripravené.
Autori knihy Rodičovstvo s rozumom a láskou vyšpecifikovali aj ďalší typ helikoptérového rodiča, a to je helikoptérový rodič s prúdovým motorom. Takíto rodičia svoje deti nielen zachraňujú, ale snžaia sa pre ne za každú cenu vytvoriť ideálny a dokonalý svet, v ktorom nebudú musieť čeliť problémom, nepríjemnostiam, nepohodliu či sklamaniu. Tieto deti vedú život, v ktorom sa ich chyby zametajú pod koberec. Títo rodičia často hovoria: „Vo svete je veľká konkurencia a ja chcem, aby mali moje deti všetky esá v rukáve. Chyby, ktoré v mladosti spravia, by ich nemali brzdiť v budúcnosti.“ Títo rodičia v snahe ochrániť svoje deti, ako útočné helikoptéry nalietavajú na každého človeka či organizáciu, ktorá podľa nich predstavuje hrozbu pre ich dieťa. Ich obrannou taktikou je, že pri problémoch svoje dieťa vyhlasujú za obeť. Pod neustálou paľbou kompetentní často kapitulujú. Takto sa deti od rodičov učia obviňovať iných za svoj neúspech namiesto toho, aby sa snažili prekonávať prekážky a dosahovať svoje ciele. Tieto deti majú často dokonalý imidž, perfektné vysvedčenie, ale v skutočnosti, keď začnú pracovať, zamestnávateľ zisťuje, že majú nielen chabé vedomosti, ale aj komplikovaný charakter a zlé pracovné návyky.
2. Rodičia velitelia
Ďalší typ rodičov sú velitelia. Aj oni milujú svoje deti. Potreebujú mať pocit, že majú všetko pod kontrolou. Sú presvedčení, že čím viac budú do detí kričať, čo najviac ich kontrolovať, tým lepšie dlhodobejšie výsledky dosiahnu. Tieto deti si postupne zvyknú počúvať, čo majú robiť, pretože keby tak neurobili, rodičia ich to aj tak donútia urobiť. Títo rodiča pri komunikáciii často používajú zhadzovanie. Často používajú vetu: „Vravel som ti to!“
Keď niekedy dostanú šancu premýšľať samy, robia príšerné rozhodnutia, samozrejme, na na úplné zdesenie a sklamanie svojich rodičov. Je to však logické. Tieto deti nemali dlhú dobu šancu o ničom rozhodovať. Veď celý život dostávali príkazy. Výskumy tiež dokázali, že tieto deti v puberte rýchlejšie podliehajú tlaku rovesníkov ako iné deti. Doteraz boli zvyknuté počúvať hlas rodičov. V puberte robia to isté, ibaže počúvaj hlas rovesníkov. Tieto deti ešte aj v dospelosti majú potrebu niekoho nasledovať. Majú problém rozhodovať sa samy.
3. Nezasahujúci rodičia
Títo rodičia sa z nejakého dôvodu, či už preto, lebo sa necítia dosť istí, ako by mali zaobchádzať so svojím dieťaťom, alebo preto, že sú zmätení z množstva mnohých názorov na rodičovstvo, do výchovy svojich detí nezasahujú a deti sa v podstate vychovávajú samy. Niektorí z nich veria teórii, že dieťa sa rodí so schopnosťami riadiť svoj vlastný život, stačí im dať čas a príležitosti a ak sa im rodič nepletie do cesty, vyrastú z nich úspešní ľudia. Títo rodičia nechávajú svoje deti na pokoji.Veria, že kvalitne prežité chvíle vynahradia chýbajúcu kvantitu chvíl, ktoré trávia so svojimi deťmi a že zodpovednosť sa v správnom kvalitne strávenom momente na deti nakoniec predsa len nalepí. Iní zase nevedia, čo pri výchove robiť, a tak to prestali skúšať.
Autori knihy upozorňujú na to, že v tomto prípade v skutočnosti nejde ani o typ rodiča, ale o vyhýbanie sa rodičovským povinnostiam alebo ich nepochopenie. Tiež upozorňujú na to, že hoci by deti mali mať možnosť vyberať si z bezpečných možností, nie je vhodné, aby sa deti rozhodovali vo všetkom. Láska vo výchove s láskou a rozumom poukazuje na potrebu viesť dieťa k tomu, aby sa z neho stal zodpovedný a schopný človek.
4. Rodič poradca
Tento rodič môže dobre fungovať celý život. Deti v rámci svojho vývoja prechádzajú od obdobia konkrétneho myslenia do obdobia abstraktného myslenia, ktoré je typické pre obdobie dospievania. Deti potrebujú v každom období rozumné vedenie a pevné hranice. Pri ich určovaní zohľadňujeme bezpečnosť dieťaťa a to, ako jeho správanie ovplyvňuje iných. Potom musíme tieto hranice udržiavať, aby sme pomohli deťom pochopiť, že sú za svoje činy zodpovedné a že ak budú konať neprimerane, budú za to niesť primerané následky. Hoci hranice určujú a strážia rodičia, mali by deťom v rámci možností dať na výber v určitých situáciách. Ak sa pre niečo rozhodnú, mali by ich povzbudzovať v tom, aby nad svojím správaním rozmýšľali a vedeli, že svoje konanie majú pod kontrolou ony. Keď sa deti dostanú do obodobia dospievania, tento typ rodičovstva má ešte väčší význam. Deti v tomto období totiž odmietajú usmernenia a búria sa proti hraniciam, pretože začali rozmýšľať ináč, ako rozmýšľali v mladšom veku. Z dôvodu tejto dôležitej zmeny v poznávaní musia rodičia prispôsobiť svoje výchovné metódy tak, aby napĺňali potreby nových myšlienkových procesov, ktoré u dieťaťa prebiehajú. O trochu ustúpia zo svojej pozície vymáhateľa hraníc a dovolia, aby sa výchovným prostriedkom stali primerané dôsledky, ktoré prináša skutočný život. Dovolia svojim dospievajúcim deťom robiť viac rozhodnutí a potom ich vedú k tomu, aby úspešne preplávali dôsledkami týchto rozhodnutí.
Títo rodičia od útleho detstva dávajú deťom otázky a dávajú im na výber. Nehovoria im stále, čo majú robiť, ale dávajú bremeno rozhodovania na ich plecia. Možnosti stanovujú v rámci hraníc. Vďaka tomu sa deti naučia rozhodovať predtým, než prídu do obdobia dospievania.
„ V rodičovstve však nič nie je isté. To, že budete robiť toto, nikto vám nezaručí, že to vždy bude fungovať. To, že robíte niečo správne, neznamená, že sa to vyvinie vždy tak, ako ste si želali. Jedno je však isté, ak svojim deťom nedovolíte zlyhať, nemôžete im ponúknuť, aby si zvolili úspech,“ upozorňujú rodičov autori knihy.
Zdroj: Foster Cline, Jim Fay: Rodičovstvo s rozumom a láskou
