Son-rise program® je program domáceho vzdelávania detí a dospelých s autizmom. Je založený na tom, že láska a hlboký rešpekt k človeku je ten najdôležitejší faktor ovplyvňujúci motiváciu dieťaťa k učeniu.
Son-rise Program® bol vytvorený rodičmi Barry Neil Kaufmanom a Samahriou Lyte Kaufmanovou, keď bol ich synovi diagnostikovaný ťažký autizmus. Doktori im navrhli, aby sa radšej sústredili na svoje dve zdravé dcéry a Rauna dali do ústavu. Rodičia sa s tým nechceli zmieriť, a tak si našli vlastnú cestu. Rozpracovali svoj vlastný domáci program, ktorý v súčasnosti využívajú terapeuti v mnohých krajinách sveta.
Vďaka Son-rise programu sa z nemého a uzavretého chlapca, ktorému namerali IQ 30, po určitej dobe stal študent univerzity v odbore biomedicínska etika a neskôr aj autor knihy Zázrak pokračuje. Podľa knihy bol natočený aj film.
Kaufmanovci založili centrum, v ktorom pomáhajú ďalším rodinám. Centrum funguje už vyše 30 rokov.
Praktizovaním tohto procesu vytvárajú najprv bezpečné a láskyplné prostredie, ktoré pomáha vytvoriť si s dieťaťom puto a potom aplikujú známe a overené vzdelávacie stratégie vytvorené samotným programom. O Son-rise programe® porozprávala v relácii Českého rozhlasu Linda Cecavová, certifikovaná detská facilitátorka, ktorá tento program študovala priamo v centre u Kaufmanovcov.
Základné princípy Son-rise programu
Joining (Spojenie)
Tento princíp je jedným z najzákladnejších. Pomáha nájsť kľúč do sveta dieťaťa a podporuje očný kontakt. V rámci tohto princípu sa využívajú rôzne rituály a rôzne činnosti. Napríklad: točenie, pohupovanie, pozerania do prázdna, opakovanie toho istého slova, pobehovanie, stavanie vecí do rovnakých radov, rozprávanie o tom istom dlhšiu dobu a podobne.
Deti bez autizmu sa so svetom vysporiadavajú jednoduchšie. Skôr či neskôr si obľúbia nejakú činnosť, ktorá je blízka rodičom alebo vrstovníkom. Deti s autizmom si svoje miesto v tomto svete hľadajú ťažšie. Keď si nájdu nejakú činnosť, ktorá ich uspokojuje, okolie je často zdesené. Namiesto hádzania lopty sa dieťa rado točí, namiesto prezerania knižky sa rado pozerá stále na to isté miesto alebo v knihe veľmi rýchlo listuje, namiesto rozprávania sa o filme, sa rado pozerá stále na tú istú sekvenciu a nemusí o tom ani okoliu rozprávať.
Opakujúce sa činnosti sú väčšinou označované za nevhodné. Deťom sú zakazované alebo ich môžu robiť len za odmenu. Rodičia alebo terapeuti si myslia, že toto správanie sa dá odnaučiť zákazmi a trestaním. Ak je potlačovaná táto súčasť dieťaťa, nemôžeme byť prekvapení, že dieťa sa nechce s ľuďmi priateliť a stále viac sa sťahuje do vlastného sveta. Zakazovanie opakovaných činností často vedie aj k zvýšenej agresivite. Deti sa potom javia aj ako ťažšie vzdelávateľné. V skutočnosti nikto na sto percent nevie, čo všetko dieťa chápe a čo v ňom vlastne je.
Predstavte si, že by ste si chceli prečítať svoju obľúbenú knižku a niekto by stál nad vami a knihu by vám zobral a nútil by vás ísť na prechádzku do prírody. S takýmto človekom sa vám nechce ísť na prechádzku aj keď to s vami myslí dobre. Ale ak si človek sadne vedľa vás, vezme si svoju knihu a nechá vás tu vašu knihu v pokoji dočítať, takýto človek vám nepripadá až tak veľmi otravný. Ak vám potom navrhne, že by ste sa mohli ísť spolu poprechádzať, tento človek vám možno bude pripadať celkom sympatický a o jeho ponuke budete aj premýšľať.
Dieťa s autizmom sa cíti podobne. Ak jeho činnosti neodsudzujeme a láskyplne sa ich snažíme napodobňovať a k dieťaťu sa pripojíme, môže nadobudnúť pocit, že nie je osamotené a niekto ďalší má rád to, čo má rado ono. Dieťa sa tak stáva otvorenejšie, začína viac vnímať rodiča či terapeuta a má väčší dôvod sa niečo nové učiť aj od iných. Rodičia a terapeuti naopak spoznávajú, čo môže tá ktorá činnosť dieťaťu dávať a môžu ho lepšie chápať. Touto problematikou sa zaoberá napríklad aj Handle program.
Son-rise program® uznáva veľmi jasné hranice aj keď na prvý pohľad môže pôsobiť veľmi voľne. Ak je akákoľvek činnosť pre dieťa nebezpečná, nehygienická alebo zahrňuje ubližovanie ostatným ľuďom, či veciam, láskyplne zabránime tejto činnosti. V rámci programu sa používajú špeciálne herne, v ktorých je prostredie vytvorené tak, že si v ňom dieťa neublíži. Plná verzia programu z tohto dôvodu nie je vhodná na realizáciu v bežnom školskom prostredí alebo vonku, kde by si dieťa mohlo ublížiť. Základom prvého princípu je socializácia dieťaťa. Dieťa musí nadobudnúť istotu a nadviazať vzťahy s tými, ktorí na neho pôsobia a až potom bude ochotné pracovať na sebe ďalej. V školskom prostredí sa práve na proces socializácie zabúda a u autistického dieťaťa sa hneď požaduje výkon. Dieťa, ktoré necíti dôveru k ľuďom, nie je ochotné s nimi spolupracovať.
Využívanie motivácie dieťaťa
V tejto fáze programu namiesto podpory robotických opakovaní činností sa snažíme v dieťati vypestovať lásku k učeniu. Využívame teda jeho motiváciu, ak ho chceme niečo naučiť. V princípe Joining sa snažíme zistiť, čo dieťa motivuje. Niekedy síce trvá dlhú dobu, kým zistíme, čo dieťa motivuje, ale potom to stojí za to. Je potrebné si tiež uvedomiť, že pri pojme UČENIE sa v rámci tohto programu nemyslí len na kognitívne vedomosti, ale máme na mysli aj interakciu s iným človekom, teda očný kontakt, reč a iné formy komunikácie. Práve tieto oblasti sa považujú za najdôležitejšie pri rozvoji autistického dieťaťa. Pod pojmom motivácia sa nemyslí odmena, ktorá často vedie k automatickému opakovaniu zadanej veci. Využívaním motivácie môžeme dieťaťu priamo ukázať, čím je pre neho činnosť, ktorú sa učí, prospešná. Napríklad: Ak dieťa chce, aby mu rodič (terapeut) niečo podal a my vidíme, že je dieťa dostatočne motivované, povieme mu: „Výborne! Ale teraz sa na mňa pozri, aby som si bola istá, že sa rozprávaš so mnou. Takto pomáhame dieťaťu nadväzovať zrakový kontakt a zároveň ho učíme, že keď sa bude ľuďom pozerať do očí, keď od nich niečo chce, ľudia lepšie pochopia, čo si praje,“ upozorňuje Linda Cecavová. Dieťa sa učí, že pomocou tohto spôsobu správania, danú vec alebo činnosť dostane omnoho rýchlejšie. Ak sa dieťa na rodiča nepozrie, po nejakej dobe mu vec aj tak dá a pochváli ho aspoň za pokus. Niekedy stačí, že sa pozrie tým smerom, kde stojí rodič (terapeut).
Energia, entuziasmus a nadšenie pre hru
Často ani nezáleží na tom, čo dieťaťu prezentujeme, ale ako to prezentujeme. Ak je dieťa znudené a otrávené, tak je samozrejmé, že nebude chcieť mať s vyučujúcou osobou nič spoločné. Ak však dokážeme dieťa úprimne nadchnúť pre aktivitu, máme oveľa väčšiu šancu, že nás bude vnímať.
Učenie pomocou interaktívnej hry
V Son-rise programe učíme deti zásadne v dobe, keď chcú byť učené. Niekedy to znamená čakať celé hodiny a možno aj dni na vhodný okamžik. Ale čo sa dieťa naučí z vlastného presvedčenia a v dobe, keď sa mu chce učiť, má to pre neho veľký význam. Dieťa týmto učíme, aby malo učebný proces rado. V takýchto podmienkach je schopné dokázať veci, ktoré by donucovacími metódami nikdy nedokázalo.
Optimistický prístup bez predsudkov
K deťom s autizmom pristupujeme byz akýchkoľvek predsudkov. Nikto z nás nie je schopný dopredu určiť, čo ktorá osoba dokáže alebo nedokáže a aký má potenciál. Pre dieťa je oveľa príjemnejšie, keď s ním pracuje osoba, ktorá mu verí, neodsudzuje ho a neľutuje. Pri takomto človeku je pre dieťa jednoduchšie ukázať, čo v ňom naozaj je.
Rodič ako hlavný terapeut programu
Ani najlepší odborník nemôže nahradiť rodiča. Rodičia tiež majú najväčšiu motiváciu dieťaťu pomôcť. Ich cit, láska a trpezlivosť sú pre dieťa nenahraditeľné. V Son-rise programe tiež veríme a tiež vidíme, že rodič je pre dieťa najlepším odborníkom. Prežíva s ním najviac času a má najviac trpezlivosti. Terapeut má za úlohu podporovať rodičovskú sebadôveru a poskytovať odborné rady.
Vytvorenie bezpečného a pokojného prostredia pre dieťa (Son-rise herňa)
Deti s autizmom sa môžu veľmi ťažko sústreďovať. Preto je nutné im vytvoriť také prostredie, v ktorom sa môžu nerušene na niečo koncentrovať. Son-rise herňa má čo najmenej rušivých podnetov, a tak dieťa sústreďuje pozornosť na rodiča (terapeuta) viac než na veci navôkol. Dieťa je tak vo vlastnom prostredí a s ľuďmi, ktorých pozná alebo ich môže postupne spoznávať.
Mnohým deťom spôsobuje stres školské prostredie, kde je veľa nových ľudí, hluk, krik a množstvo pachov. Preto sa dieťa musí naučiť zvládnuť najprv svoje vlastné prostredie a nadväzovať kontakt so svojimi najbližšími. Až potom sa môže zoznamovať s ďalšími typmi prostredí. Son-rise herňa pomáha dieťaťu spracovať svet po malých častiach a vlastným tempom. Pobyt v herni je prípravou na pobyt vonku v dobe, keď dieťa bude na to zrelé a nebude ho všetko desiť.
