Mnohí rodičia sú presvedčení, že určovať hranice znamená vydávať rozkazy. Domnievajú sa, že vždy, keď deťom niečo povedia, určujú im hranice a že čím budú hlasnejšie hovoriť, hnevať sa a budú to neustále opakovať, tým budú hranice pevnejšie. Možno po určitej dobe rozkazmi dosiahnu aj určité výsledky, ale deti naladia na boj proti sebe. Existuje aj ďalšia skupina rodičov, ktorí sa snažia rešpekt budovať pomocou rozumu a lásky.
O tejto skupine rodičov píšu vo svojej knihe Rodičovstvo s rozumom a láskou psychiater Foster Cline a odborník na vzdelávanie Jim Fay. Možno ste si aj vy všimli, že rodičia, ktorí sa riadia láskou a rozumom, sa s deťmi rozprávajú ináč. Dávajú im veľa otázok a vytvárajú situácie, v ktorých majú na výber. Pokúšajú sa nehovoriť im stále, čo majú robiť, ale vedú ich k vlastnému rozhodovaniu. Títo rodičia, podobne ako rodičia, ktorí vydávajú len príkazy, tiež vyžadujú rešpekt a poslušnosť, ale používajú iný prístup. Namiesto slov do bitky, aké počujeme od rozkazujúcich rodičov, používajú slová na zamyslenie.
Slová na zamyslenie
Tieto slová sa používajú vo forme otázky a premýšľať či rozhodovať sa pri nich, musia deti. Pomáhajú im čo najviac rozmýšľať.
Predstavte si nasledujúce situácie. Pri ich riešení k dieťaťu môžete pristupovať dvojakým spôsobom.
Dieťa povie rodičom niečo drzé a urážlivé.
Slová do bitky: „Takýmto tónom sa nebudeš so mnou rozprávať!“
Slová na zamyslenie: „Zdá sa, že si nahnevaný. Rád si ťa vypočujem, keď sa budeš so mnou rozprávať takým pokojným tónom, ako sa rozprávam ja s tebou.“
Dieťa sa vlečie pri písaní domácich úloh.
Slová do bitky: „My už ideme pozerať telku a ty si seď nad domácimi úlohami!“
Slová na zamyslenie: „Budeme radi, keď si s nami pozrieš televízor, keď si dopíšeš domáce úlohy.“
Dve deti sa hádajú.
Slová do bitky: „ Prestaňte sa hádať!“
Slová na zamyslenie: „Radi vás opäť uvidíme medzi nami, keď si to vyriešite.“
Dieťa si nechce plniť domáce povinnosti.
Slová do bitky: „Ten trávnik chcem mať pokosený okamžite!“
Slová na zamyslenie: „Na futbal ťa vezmem hneď, ako bude pokosený trávnik.“
Deti sa viac naučia z toho, pre čo sa rozhodnú samy, než z toho, čo im poviete vy. Možno spravia, čo im prikážete, ale k poslušnosti ich to nemotivuje. Deti veria tomu, čo pochádza z ich vlastnej hlavy. Keď si vyberajú z možností, sú to ony, kto rozmýšľa, kto sa rozhoduje, a tak sa im výchovná lekcia vryje do pamäti. Preto je potrebné, aby rodičia od útleho detstva vždy deťom dávali otázky na zamyslenie.
Otázky na zamyslenie
Môžu to byť napríklad nasledujúce otázky:
- „Chceš si niesť vetrovku v ruke alebo ju chceš mať na sebe?“
- „Chceš si čižmy obuť teraz alebo v aute?“
- „Chceš sa hrať pri nás v kuchyni alebo chceš po nás vykrikovať zo svojej izby?“
Dobré je vyhnúť sa napríklad takýmto slovám do bitky:
- „Okamžite si obleč tú vetrovku!“
- „Lebo som ti povedala, aby si si čižmy obul! Preto! Vonku sneží!“
- „Neznášam, keď vykrikuješ nahlas z izby. Buď ticho!“
Rozdiel medzi slovami na zamyslenie a slovami do bitky môže byť nepatrný. Veď hranica je v každom prípade tá istá, len reakcia dieťaťa je zvyčajne iná. Deti sa proti príkazom búria. Vidia v nich nepriamu hrozbu. Keď im hovoríte, aby niečo spravili, vidia vo vašich slovách pokus o prevzatie kontroly nad situáciou. Zakaždým, keď si prisvojíte viac kontroly, znamená to, že zostáva menej kontroly im. A kontrolu, ktorá im uteká pomedzi prsty, sa usilujú získať späť.
Zdroj: Foster Cline, Jim Fay: Rodičovstvo s rozumom a láskou
