Emočná sebaobrana učí, ako pracovať s emóciami, aby boli pre nás cenným zdrojom do ďalších dní. Sebaobrana spočíva v tom, že nás nabáda k využitiu emócií k vlastnému rozvoju a nie k ich potláčaniu. Dáva veľký dôraz na úlohu tela v procese zachovávania a prežívania emócií a súčasne využíva poznatky neurovedy a na telo orientovanej psychoterapie. Emočné prežívanie nie je od tela oddelené. V rámci jedného celku dochádza k vzájomnej interakcii ako systému kognitívneho (myšlienky, predstavy), systému emočného (nálady, pocity) i systému telesného (fyzické pocity, napätie, zemny telesných funkcií a podobne). Táto trojjedinnosť robí človeka tým, kým je. Základom zdravého prežívania je čo najväčšia prepojenosť tohto systému. S pomocou princípov sebaobrany máme možnosť uvádzať tieto zložky do rovnováhy a zvládať emočne náročné situácie efektívnejšie. Princípy emočnej sebaobrany sú prevenciou syndrómu vyhorenia, psychosomatických problémov z dlhodobého stresu a pomáhajú tiež zvládať situácie, ktoré môžu viesť až k šikane učiteľa.
Súčasní učitelia sú väčšinou vystavení veľkému tlaku. Často zápasia s takými emóciami, ako je sklamanie, strach zo zlyhania, zlosť, smútok, bezmocnosť, frustrácia, strach, úzkosť, pocit tlaku. A tak súčasťou prípravy učiteľov na ich prácu by mala byť aj príprava v oblasti emočnej sebaobrany. Vo všeobecnosti si každý myslí, že učiteľ si nejako sám poradí so svojimi emóciami. Študenti na vysokých školách sa skôr pripravujú na to, ako porozumieť deťom z hľadiska vývojovej psychológie. To, ako by sa mali starať o seba v rámci svojho povolania, takmer nikto ich neučí. „Učitelia si závažnosť svojej situácie uvedomujú až vo chvíli, keď sa potlačené a nespracované emócie prejavia v podobe nejakej choroby. Typická býva astma, žalúdočné vredy, úzkosti, neurózy a podobne,“ uviedol v relácii Českého rozhlasu Mgr. Lukáš Radostný, kouč, terapeut, spoluautor konceptu emočnej sebaobrany a lektor workshopov pre učiteľov.
Ako učiteľ spozná, že už nezvláda svoje emócie?
Lukáš Radostný uvádza, že sebareflexia býva často veľmi obtiažna, a to hlavne vtedy, keď je učiteľ dlhšiu dobu pod náporom negatívnych emócií. Medzi základné prejavy, ktoré signalizujú, že učiteľ už nezvláda svoje emócie, patrí napríklad to, že na vyučovacie hodiny chodí s nechuťou, odučí si svoje, nič iné ho nezaujíma, nemá chuť komunikovať s deťmi a uteká z práce čo najskôr. Druhý signál nezvládania emócií spočíva v mocenskom presadzovaní a vo vynucovaní si autority či v agresívnejšom prístupe ku žiakom. Na základe svojich skúseností s klientami Lukáš Radostný uvádza, že v takomto štádiu učiteľ svoje vyhorenie už vlastne ani nevidí a nevníma.
Od začiatku vykonávania profesie by si mali učitelia uvedomovať, že súčasťou ich práce je okrem odbornosti aj práca s vlastnými emóciami. Len toto uvedomovanie si emócií im v budúcnosti môže pomôcť predísť nielen vyhoreniu, ale aj rôznym chorobám. Súčasná spoločnosť však veľmi nevníma svet emócií, skôr je všetko zamerané len na perofesionalitu. Keď však učiteľov neučíme už na pedagogických fakultách pozerať na svoju prácu komplexne, zo všetkých hľadísk, skôr či neskôr dochádza buď k vyhoreniu, alebo k zhoršeniu kvality ich práce.
Vnímať vlastné emócie a pracovať s nimi pracovať sa dá naučiť
Práca s vlastnými emóciami pozostáva z viacerých fáz.
1. Vnímanie vlastných emócií prostredníctvom tela
„ Dôležitá je v tomto smere aj práca s telom.Telo pomáha vnímať a pochopiť emóciu, ktorú človek práve prežíva. Keď sme všímaví k reakciám, ktoré sa dejú v našom tele, tak podľa týchto reakcií vieme, že sa v nás prebieha nejaká emócia. Telo ju cíti skôr, ako ju pochopí myseľ. Napríklad sa nám sťahuje hrdlo, ťažšie sa nám dýcha, sťahuje sa bránica. Keď sme všímaví, tak už podľa týchto reakcií zisťujeme, že začíname byť nahnevaní,“ upozorňuje Lukáš Radostný. V takejto situácii si môžeme pomôcť tak, že sa lepšie nadýchneme a v mysli si premyslíme, ako sa brániť. Tiež je dobré si uvedomiť, čo v nás spúšťa tieto negatívne reakcie. Na základe tohto uvedomenia môžeme predísť ešte horším reakciám vo vzťahu k žiakom. Telo nám teda dáva prvý signál blížiacej sa úzkosti, hnevu alebo bezmocnosti. Našou úlohou je však naučiť sa tento signál vedome vnímať. Musíme byť sami k sebe všímaví.
2. Pomenovanie emócií
V ďalšej fáze Lukáš Radostný odporúča pomenovať emócie. Niekedy stačí, keď si to učiteľ povie sám sebe, ale nič sa nestane, keď o nich povie aj pred celou triedou. Možno sa žiaci vďaka tomu hneď neupokoja, ale učiteľ nemá aspoň v sebe negatívny pretlak, ktorý by mohol vyústiť ešte do niečoho horšieho, čo by mohol urobiť a potom by to mohol aj ľutovať. Niekedy prevládal mýtus, že človek nesmel mať negatívne emócie, lebo ak ich pociťoval, vlastne zlyhal. Dnes to už však neplatí.Vždy je lepšie priamo o pocite žiakom povedať, ako ho dusiť v sebe. To, že je učiteľ úprimný a povie, čo cíti, môže aj v samotných žiakoch vyvolať pozitívnu zmenu. Ak nastane situácia, že to učiteľ nemôže povedať v triede, je veľmi dobré, ak má medzi kolegami spriaznenú dušu, ktorá ho nebude súdiť a povie to jej. Aj to ho môže oslobodiť od pretlaku.
3. Profesionál dokáže vyhľadať aj odbornú pomoc
V minulosti prevládal názor, že skutočný profesionál si dokázal poradiť so všetkým sám. V dnešnej dobe to už však vôbec neplatí. Skutočný profesionál, ktorý chce naďalej podávať adekvátny výkon a chce aj odborne rásť, pomoc odborníkov cielene vyhľadáva. V dnešnej dobe už existuje viac možností. Dajú sa navštevovať rôzne kurzy a semináre, kde odborníci pomáhajú učiteľom porozumieť nielen vlastnej emocionalite, ale i náročnosti učiteľskej práce, v ktorej z roka na rok požiadavky na učiteľa narastajú. Niekedy môže pomôcť aj kvalitná motivačná literatúra, inokedy pohyb, šport, relaxačné cvičenia alebo rôzne cvičenia, ktoré prehlbujú všímavosť a porozumenie procesom, ktoré v tele prebiehajú.
Ako spozná okolie, že učiteľ je vyhorený?
Samozrejme, samotní učitelia na kolegoch vidia, kto svoju prácu vníma pozitívne a kto sa práve nenachádza v najlepšom období a je vyhorený. Medzi tie najbežnejšie znaky patria tieto:
- učiteľ menej komunikuje,
- má zlú náladu,
- vyhýba sa kontaktu s kolegami,
- je podráždený.
V takejto situácii by nemali vyhoreným kolegom niečo vyčítať, ale citlivo im ponúknuť svoju pomoc alebo sa ich jemne opýtať, či ich niečo trápi. Možno vďaka jedinej otázke sa na chvíľu zastavia a začnú sa zamýšľať nad sebou a hľadať novú silu na zvládanie situácií v škole. Dobré je, keď vedenie školy dokáže vytvoriť takú atmosféru a také prostredie, ktoré podporuje učiteľov v ich práci, kde si kolegovia navzájom dôverujú a prevláda príjemná atmosféra. To je tiež výborný kľúč proti vyhoreniu.
