Grunnlaget je názov nórskej vzdelávacej metódy, ktorej autormi sú nórski pedagógovia Gunvor Sonnesyn a Morten A. Hem z organizácie Pedverket Kompetanse. Metóda vychádza z rozvoja základných procesov myslenia a je využiteľná ako pri práci s deťmi so špecifickými vzdelávacími potrebami, tak aj s bežnými žiakmi v predškolskom a mladšom školskom veku. Vznikla pred 30 rokmi a v Nórsku je v súčasnosti využívaná vo väčšine materských škôl a v prvých ročníkoch základných škôl. Podstatou metódy je, že učí deti učiť sa. Hlavný princíp spočíva v tom, že deti sa najskôr naučia chápať základné pojmy ako je farba, počet a tvar, aby sa následne učili medzi nimi hľadať podobnosti či rozdiely. Rozvíjajú sa tým jazykové zručnosti a spôsoby uvažovania, ktoré deti neskôr môžu využiť nielen pri ďalšom učení, ale aj v bežnom živote.
Naučme deti rozumieť procesom učenia
Skôr, než by sa mala riešiť otázka, akým spôsobom by sa deti mali učiť písať a čítať, mali by sme premýšľať nad tým, ako ich naučiť rozumieť samotnému procesu učenia. Mali by sme sa zamýšľať nad tým, ako čo najviac prispieť k rozvoju detského myslenia. A práve na túto oblasť sa zameriava metóda Grunnlaget.
Základom je práca s pojmami
Princíp Grunnlagetu spočíva v tom, že sa deti najskôr naučia chápať základné pojmy ako je farba, počet či tvar, aby sa neskôr učili hľadať medzi nimi rozdiely a podobnosti. Dôraz na pojmy sa dáva preto, pretože práve na nich je postavené nielen samotné vyučovanie, ale ich správne chápanie ovplyvňuje aj motiváciu k ďalšiemu učeniu. Autori metódy si zakladajú aj na tom, aby sa samotný proces učenia niesol v pozitívnej atmosfére a v duchu radosti, pretože práve táto atmosféra podporuje v deťoch chuť učiť sa. Základným pracovným nástrojom Grunnlagetu je jazyk a súbor rôznorodých predmetov. Je dobré používať tie predmety, ktoré deti poznajú zo svojho okolia alebo ktoré majú rady. Predmety by sa mali od seba líšiť farbou, tvarom, veľkosťou, materiálom a podobne. Nestačia obrázky v knihách, mali by sa používať reálne predmety.
Metóda Grunnlaget zahŕňa v sebe tri procesy:
- selektívnu asociáciu,
- selektívnu diskrimináciu,
- selektívnu generalizáciu.
Selektívna asociácia
Na začiatku celého procesu musí byť medzi javmi, ktoré patria do jednej skupiny, vybudovaná asociácia založená na pojmovom systéme, ktorý dáva skupine názov. Ak napríklad povieme číslo šesť, tak slovo číslo vyjadruje názov skupiny a šesť je skúmaný pojem. Pri opakovanom používaní tohto systému, bude toto slovo aktivovať nielen pojem šesť, ale aj ďalšie skôr naučené názvy čísel. Takýmto spôsobom nadradený pojem pomôže vytvoriť štruktúru a poskytne nutný kontext pre ďalšie učivo.
V Grunnlagetu je každý nový pojem uvádzaný cvičeniami, v ktorých deti pripájajú slovo označujúce skupinu k vybranej vlastnosti predmetu. Napríklad v cvičení, v ktorom sa vyvodzuje pojem červená farba, majú deti spájať pojem červená farba s predmetmi, s ktorými pracujú. Farbu vnímajú nielen zrakom, ale predmetu sa dotýkajú aj rukami. Sú vedené k tomu, aby si nový pojem podržali v predstave v čo najširšom slova zmysle. To znamená, že majú vytvoriť asociácie s toľkými červenými farbami, koľko si ich dokážu vymyslieť. Dôležité je aj to, aby predmety, ktoré sú na vyučovaní používané, boli odlišné v ostatných parametroch, ako je tvar, veľkosť, materiál a podobne. V priebehu cvičenia je dávaný dôraz aj na to, aby deti uvádzali i názov vlastnosti, i názov pojmového systému. Nestačí povedať, že auto je červené. Deti majú povedať, že auto má červenú farbu. Takto by sa mal vyjadrovať aj učiteľ. Ďalšou úlohou učiteľa je aj to, aby znovu a znovu potvrdzoval správnosť odpovede. Pre deti je potvrdenie toho, že niečo urobili správne odmenou, ktorá ich motivuje do ďalšej práce. Takto sa učiteľ stáva pre deti partnerom, ktorý im chce pomôcť a nie je niekým, kto hľadá ich chyby.
Selektívna diskriminácia
V druhej fáze je nutné naučiť deti odlišovať objekt skupiny od iných objektov. Deti sa postupne učia vyhľadávať rozdiely medzi predmetmi. Musia sa naučiť, aký je rozdiel medzi tým, čo patrí k skupine určitého pojmu a čo do nej nepatrí. Najskôr sa v rámci cvičenia sústredia na jednu vlastnosť, postupne učiteľ pridáva zložitejšie úlohy. Aj v tomto prípade platí, že učiteľ je ten, kto vytvára model reči a formuje odpovede, ktoré deti potom využívajú. Tieto špecifické formulácie viet pozitívne prispievajú k učeniu, pretože vďaka nim sa deti učia presnejšie myslieť.
Selektívna generalizácia
Ďalej musí dieťa zistiť, v čom sú predmety, ktoré sa rovnako volajú, podobné. Ak sa skupina volá šesť, jej podobnosť je počet. Je potrebné, aby si dieťa uvedomilo, že číslo šesť existuje bez ohľadu na to, či počítame. Pomocou selektívnej degenerácie sa dieťa naučí odhaľovať čiastkové podobnosti. V tejto fáze deti začínajú samy opisovať, na čo prišli, čo ich opäť motivuje k učeniu. Generalizačné cvičenia často začínajú úlohami, ktoré kombinujú diskrimináciu s odhaľovaním podobnosti. Deti odpovedajú na otázky: „Prosím, ukáž predmety, ktoré sú podobné v tom, že majú červenú farbu. Čím sa predmety, na ktoré si ukázal, na seba podobajú?“ Keď už dieťa dokáže určiť podobnosť, učiteľ sa ho začína pýtať aj na odlišnosti. Dieťa sa tak učí prepájať už naučené pojmové systémy, ako je farba, tvar,dĺžka, čo prirodzene formuje jeho analytické myslenie.
Dôležité sú pozitívne pocity
Pozitívne pocity sú spojené s posilňovaním motivácie. Skúsenosť zo zvládnutej úlohy dodáva odvahu a energiu na to, aby dieťa pokračovalo ďalej. Zvyšuje sa tak aj sebavedomie dieťaťa. Preto je taká potrebná pozitívna reakcia učiteľa. Spätná väzba od autority ovplyvní to, ako deti vnímajú samy seba v procese vyučovania. Keď im učiteľ ukáže, v čom sú dobrí, aktivujú sa ich pozitívne pocity a celkove sa zvyšuje motivácia.
Zdroj a odporúčaná literatúra:
Metóda Grunnlaget, Model pojmového učenia
Gunvor Sønnesyn: Metodologie Grunnlaget, Model pojmového vyučování
