http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Môžeš byť svetlom tam, kde si

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Pexels
Meniť miesto, kde žijeme na lepšie, môže každý z nás. / Foto: Pexels

Možno poznáte  príbeh Ireny Sendlerovej. Túto mimoriadne skromnú a nenápadnú Poľku spoznal svet len nedávno. Počas Druhej svetovej vojny dostala povolenie robiť inštalatérku a zváračku vo varšavskom gete. Túto prácu si vybrala zámerne. Dozvedela sa o plánoch nacistov so židmi, a tak sa im rozhodla pomôcť. Na dne tašky s náradím vynášala z geta malé deti a v zadnej časti svojho auta tie staršie. Takýmto spôsobom sa jej podarilo zachrániť 2500 detí. Irena si o deťoch robila záznamy. Tie ukladala  do sklenenej nádoby, lebo po vojne chcela deti vrátiť z kláštorov a detských domovov do ich pôvodných rodín. Rodičia detí však skončili v koncentračných táboroch. Nacisti ju chytili, dobili, dolámali jej ruky a nohy. Ani po vojne nemala pokoj. Sústavne ju prenasledovali komunisti.

V roku 1999 mali americkí študenti za úlohu vymyslieť scenár k divadelnej hre. Niekto im vyrozprával príbeh o Irene. Pod jabloňou pri jej dome našli zakopanú sklenenú nádobu s menami detí. Vďaka uvedeniu divadelnej hry sa o poľskej hrdinke dozvedel celý svet. Ona sama sa necítila ako výnimočný človek. Keď sa jej ktokoľvek spýtal, čo ju motivovalo pre  toto nebezpečné konanie, vždy skromne povedala:

Môj otec vždy vravieval, že ľuďom treba pomáhať bez ohľadu na to, akej sú národnosti, vierovyznania či pleti. Neurobila som nič výnimočné.
(Irena Sendlerová)

Alebo Schindlerov zoznam. Spomínate si? Je to názov filmu, ktorý vykresľuje  Oskara  Schindlera – človeka, ktorý v čase druhej svetovej vojny venoval svoj čas a peniaze  na záchranu mnohých Židov.  Zachránil ich  pred neľudským zaobchádzaním, krutosťou a smrťou v koncentračnom táboroch.

Pri vnímaní udalostí, ktoré sa v súčasnosti dejú,  sa aj  nás často zmocňuje túžba  nejakým spôsobom prispieť k záchrane sveta. Občas nám prebleskne hlavou predstava samých seba v roli Supermana. Často však existujúcu myšlienku v sebe potlačíme v domnienke, že by sme to nezvládli. Ale naozaj nemáme na to dosť síl? Naozaj nemáme na to dosť možností? Pravda je však taká, že okolo nás  chodí mnoho ľudí, ktorým  môžeme pomôcť. Stačí len chcieť a mať otvorené oči. V každom z nás sú  predsa nejaké schopnosti, vedomosti, zručnosti. Každý z nás môže tomu druhému niečo dať. Každý môže byť občas Supermanom v tom svojom malom svete. Niekedy stačí úsmev, dobrá rada, pomoc, útecha a trochu záujmu. Dôležité je však otvoriť srdce. Najväčším problémom našich čias nie sú vojny a zbrane, ale srdce človeka, ktoré je zatrpknuté. Tak ako hovorila Matka Tereza z Kalkaty:

 

 

Každý človek aspoň v kútiku duše túži niečomu dobrému a múdremu zasvätiť svoj život. Je to každého osobná voľba, a preto je dobré občas pouvažovať nad tým, čo by to mohlo byť u každého z nás.  Nemusia to byť veľké veci, stačia možno maličkosti. Je dobré mať v živote niečo, na čo sa zamerať  a čo má vlastne zmysel. A v podstate o tom nemusíme ani nikomu hovoriť, môžeme si to uchovať len sami pre seba, nemusíme ani detailne nad tým premýšľať, stačí, keď si len stanovíme svoje vlastné poslanie. Niekedy stačí  úprimný záujem o ľudí či  milý úsmev, ktorý dokáže zmeniť smutný deň na veselý a hneď sa aj nám zlepší nálada.

Ako zistiť, či konáme dobro alebo zlo? Môže nám pri tom pomôcť tieto malé pomôcky.

 

1. Odpovede na vhodne položené otázky

Každý deň čelíme veľkému množstvu možností voľby a každučká z nich sa spravidla zjednoduší na jednoduchú voľbu medzi dobrom a zlom. Záleží len na nás, čo si vyberieme. Čokoľvek urobíme, má nejaký dopad na nás, naše okolie, na svet okolo nás. Niekedy možno cítime rozpoltenosť medzi tým, čo chceme my a čo si žiada okolie. Niekedy si musíme vybrať medzi osobným uspokojením a šľachetnosťou v prospech iných. Ale v tomto nám nikto nepomôže. Čo je dobré a čo zlé, to si určujeme sami. Totiž, nikto nedokáže s absolútnou presnosťou určiť, čo presne znamená konať zlo alebo dobro. Každý si nastavuje svoje vlastné hranice. I keď je to náročné, pomôcť môžu aj jednoduché otázky: „ Ublížim svojím konaním niekomu alebo mu pomôžem? Keď to urobím, zlepšia sa veci k lepšiemu alebo k horšiemu?“

 

2. Spoliehajme sa aj na vnútorný hlas

Môžeme tomu hovoriť aj svedomie. Či sme urobili niečo dobré alebo zlé, cítime niekde hlboko vo vnútri. Človek predsa cíti, kedy je potrebné sa ospravedlniť, niečo napraviť alebo niekomu odpustiť. Vnútorný hlas nám môže skutočne pomáhať, len sa ho musíme naučiť využívať. Pomôže nám pri tom hlavne stíšenie. Súčasný svet, v ktorom sme sústavne obklopení množstvom technických prostriedkov, nám neposkytuje veľa priestoru a možností na stretnutie  pre nás s najdôležitejším človekom -  so sebou samým. Človek možno aj práve kvôli tejto skutočnosti sa cíti nepríjemne, cíti stres a akúsi duševnú prázdnotu. Ak sa sústavne pohybujeme v tom istom kolobehu povinností a nemá čas na zastavenie, nemôže sa čudovať, že stráca energiu. Samota a ticho patria do nášho života viac ako čokoľvek iné. Keď sa stretávame sami so sebou, môžeme premýšľať nad tým, kam smerujeme, komu sme za čo vďační, po čom skutočne túžime, aké sú naše potreby, aké nás sprevádzajú emócie a podobne. Pri takomto zastavení sa človek môže vyčistiť, utriediť informácie, premyslieť si nasledujúce kroky, práve v tichu a v samote nám napadajú nové veci a rýchlejšie sa k nám dostávajú aj tvorivé nápady. Keď si tieto skutočnosti človek hlboko v sebe uvedomuje, skôr nadobúda pocit nielen vďačnosti, ale aj šťastia. Naopak človek, ktorý sa často nad týmito skutočnosťami nezamýšľa, má častejšie zvýšené nároky na život, je zbytočne kritický, nespokojný a tým aj frustrovaný. Vnútorný hlas nám dokáže aj správne našepkať, čo robíme dobré a čo zlé.

 

3. Nemyslime na to, že všetko bude vždy dokonalé

Niekedy práve zameranie na absolútnu dokonalosť nás môže zabrzdiť v tom, aby sme sa vôbec do niečoho pustili. Ak sa človek snaží a robí veci s dobrým úmyslom, je na dobrej ceste a vôbec sa nemusí trápiť nad tým, či to, čo robí je úplne dokonalé. Každý občas robí chyby, a tak sa ich učme odpúšťať sebe aj druhým. Učme sa byť aj v rozdávaní dobra čo najdôslednejší, ale nenechajme sa odradiť, ak sa to niekedy nepodarí a ak naše úmysly niektorí ľudia nepochopia. A hlavne nebuďme smutní, ak nás pri našich skutkoch nikto nevidí. Totiž, vôbec nie je dôležité, pretože každý dobrý skutok je odmenou najmä pre nás samotných.

Sme povolaní k láske a láska, to nie sú slová, ale skutky.
(Matka Tereza)

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.