Dosť často sa stáva, že keď sa obaja rodičia aktívne zapájajú do výchovy, tak v niektorých prípadoch sa medzi sebou nezhodnú na konečnom cieli, aký chcú vo výchove dosiahnuť. Keď sa na ňom aj dohodnú, stáva sa, že sa zas nezhodnú v tom, aké metódy ich majú k nemu priviesť. Jednotný prístup rodičov je veľmi dôležitý pre budovanie pocitu bezpečia a spokojnosti u dieťaťa, budovanie autority rodičov a pre všeobecnú efektivitu výchovy. I keď máte ako rodičia rôzne názory – otec niečo vo výchove povolí, zatiaľ čo matka to isté zakáže - je vo výchove detí nutné zachovanie určitej jednoty a spoločného smerovania výchovného pôsobenia. Môžete mať pokojne rôzne názory a postoje. Ale skôr než začnete konať, mali by ste sa dohodnúť na kompromise a stáť si za ním. Deti sa tak naučia, že nejednotnosť nemôžu zneužívať, že nemôžu stavať rodičov proti sebe, že existujú síce rôzne názory, ale že je ich možné tolerovať. Správne vedená hádka je konštruktívna a môže skončiť dobrým výsledkom.
Myslite a konajte ako jeden
Dalo by sa povedať, že buď budeme vychovávať zhodne a spoločne, alebo sme odsúdení na prehru. Akýkoľvek nesúlad medzi rodičmi má negatívny vplyv na dieťa, aj keď sa môže zdať, že ide o bezvýznamné veci. Ak sa dieťa pýta jedného z rodičov, či môže pozerať film a počuje áno, a vzápätí mu to druhý rodič zakáže, vzniká v jeho hlave vážny zmätok a prepadá ho nervozita. V hĺbke srdca je dieťa presvedčené, že ho obaja rodičia milujú, takže vníma, že všetko, čo od neho požadujú, je pre neho dobré, aj keď je to niekedy ťažké pochopiť a prijať. Nie je schopné stotožniť sa s faktom, že každý rodič od neho očakáva niečo iné.
Hoci jednotný prístup rodičov vo výchove môže byť pre dieťa niekedy ťažký, nepodarí sa mu niečo vybojovať tým, že skúša hrať na nejednotnosť rodičov. Vnútorne ho to presviedča o láske a dobrých úmysloch rodičov postavených na určitých zásadách, ktorými sa riadi svet, a to najmä svet ich rodiny.
Rozhovory o deťoch – cesta k súladu
Aby bol možný takýto súlad medzi rodičmi, musia sa o tom spolu konkrétne rozprávať. Ani jedna strana nemôže predpokladať, že druhá strana vie, čo si myslí. Ideálne je, aby takýto rozhovor neprebiehal len v mimoriadnych prípadoch, kedy už treba hasiť nejaký požiar. Je dôležité pravidelne venovať čas každému dieťaťu, a to nielen rozhovorom o jeho aktuálnych problémoch, ale tiež diskusii o jeho talentoch, ktoré môžu byť nedostatočne využité alebo o prejavoch v správaní dieťaťa, ktoré môžu predchádzať ťažkostiam, ktoré sa môžu čoskoro objaviť. Niekedy to môže byť rozhovor o príjemných bežných veciach a niekedy o hlbších vnútorných veciach: „Myslíš si, že je to problém, ak v tomto veku klame?“„Myslíš, že by sme mali riešiť, že sa opäť pobil s kamarátom?“ „V poslednej dobe je nejaký smutný, nevieš prečo? „Rozprávala si sa s ňou?“
Obaja rodičia musia spoločnému rozhovoru venovať čas. Zároveň ale nemôžeme očakávať rýchle a jednoduché výsledky. Keď na tom ale budeme pracovať, sami uvidíme, že niektoré veci vyjdú. Musíme byť trpezliví, dôslední a nenechať sa odradiť.
ZDROJ: Raul Posse, Julian Melgosa: Umenie výchovy
