Predpoklady a rôzne domnienky sú zdrojom nedorozumení a často aj konfliktov. Ide o sklamania zo správania druhého človeka, ktoré nenaplnilo naše predstavy. Toto platí aj pri výchove detí. Všetci túžime vychovať z našich detí spokojných a zodpovedných dospelých ľudí. To však môžeme dosiahnuť len stanovením pravidiel. Nestačí, aby nejaké predstavy a túžby driemali len v hlave rodičov. Nestačí po sklamaní len suché konštatovanie: „ No, ja som si myslela...To je predsa jasné a ten môj syn to neurobil.“
Predpokladanie je založené na predstave, že určité veci sú jasné a nie je potrebné o nich komunikovať. To je ale omyl. Vždy je lepšie povedať konkrétne, čo si predstavujeme, ako si to len myslieť. Napríklad, matka je nešťastná zo situácie pred odchodom na dovolenku a v duchu si hovorí: „ Myslela som si, že dcéry aspoň upracú byt, keď ja sama som musela pobaliť všetky kufre.“ Vyhla by sa zlým pocitom, keby na rovinu dcéram povedala, čo majú urobiť. Keď v komunikácii zahmlievame, nevyjadrujeme sa otvorene a priamo, často takto môžeme v deťoch alebo v partnerovi vyvolať zlé pocity z toho, že sa nespráva tak, ako sme si to predstavovali.
Takže, lepšie než domnievať sa a predpokladať a potom byť zbytočne sklamaný, je povedať deťom presné pravidlá. Napríklad trinásťročná dcéra ide na lyžiarsky výcvik. A chce si tam okrem iného zobrať aj notebook aj napriek tomu, že im to učiteľ zakázal. Nestačí len dúfať, že na poslednú chvíľu dostane rozum a nechá ho doma. Alebo si predstavovať, ako ju potrestáte, keď ho zničí alebo jej ho niekto ukradne. Treba povedať priamo a jasne, čo sa bude diať, keď poruší učiteľov i rodičovský príkaz. „ Dobre, zober si ho so sebou, ale robíš to na vlastné riziko. Ak oň prídeš, nový nedostaneš. Ten ďalší získaš iba tak, že budeš chodiť na brigády a postupne si naň našetríš.“ Takto dieťa presne vie, čo si myslíte o jeho konaní. Zároveň mu nechávate priestor na vlastné rozhodnutie a zváženie si prípadných dôsledkov.
Tiež je dobré, keď dieťa má presne stanovené aj určité pravidlá, podľa ktorých funguje v domácnosti spolu s rodičmi a so súrodencami.
Medzi veľmi osvedčené môžeme zaradiť aj tieto pravidlá:
1.pravidlo: Školské povinnosti majú prednosť pred domácimi prácami
Ak má dieťa v určitý deň naozaj veľa školských povinností, nemali by sme sa urážať na to, že napríklad neutrelo riad.
2.pravidlo: Hra ťa neospravedlňuje za nesplnenie domácich povinností
Škola je ospravedlnením, ale hra nie. To znamená, ak dcéra nevynesie kôš, lebo sa dlho hrala, to ju neospravedlňuje. Ak si robí do školy náročný projekt, táto skutočnosť je pre ňu ospravedlňujúca.
3. pravidlo: Pri neriešiteľných sporoch má posledné slovo dospelý
Pri vyhrotených sporoch, ktoré sa niekedy ťahajú aj dlhšiu dobu a ak sa napríklad so svojím dieťaťom v puberte nemôžete na niečom dohodnúť, máte ako dospelý človek právo veta a ukončite to. V takejto situácii sa nedá predpokladať, že on to nakoniec pochopí, že pravdu máte vy. Verte, nemusí to vôbec takto pochopiť.
Pravidlá sú naozaj veľmi dôležité, ale fungujú len vtedy, keď sú stanovené dostatočne dlhú dobu. Nie je dobré dať pravidlo v situácii, keď sa už vlastne stáva trestom. Je dobré pravidlá aj inovovať, obmieňať v súvislosti s tým, ako deti rastú a menia sa aj ich požiadavky a spôsoby správania. A predovšetkým, veľa sa pýtajte a čo najmenej si domýšľajte. To je najlepší dôvod, ako sa zbaviť zbytočných domnienok.
