Spôsob, akým mladí ľudia trávia väčšinu voľného času, môže v budúcnosti ovplyvniť ich sociálne a komunikačné schopnosti. Určite aj vy poznáte množstvo mladých ľudí, ktorí hneď po príchode domov sa zatvárajú do svojej izby. Keď sa ich rodičia opýtajú, ako sa majú a ako bolo v škole, odpovedajú unudene a len na pol úst. Niekedy to vyvrcholí až tým, že neprídu k spoločnému stolu na večeru a poznám aj takých, ktorí sa vyhýbajú i spoločnému nedeľnému obedu s rodinou. Čo v tých izbách asi robia? Určite nemusíte dlho uvažovať. Sedia pri počítačoch. Dievčatá väčšinou komunikujú na sociálnych sieťach a chlapci sa hrajú rôzne hry. Niektorým rodičom už táto situácia vôbec nevadí, zmierili sa s realitou. Ale potom sú tu aj takí, ktorých to trápi a hľadajú rady u odborníkov. Každý druhý psychológ vám povie, že práve toto je najčastejší problém, ktorý majú rodičia s dospievajúcimi deťmi. Hľadajú riešenie oprávnene alebo je ich trápenie zbytočné?
Čo hovoria odborníci?
Tak, ako problém trápi rodičov, trápi aj odborníkov. Touto problematikou sa zaoberá a odpovede hľadá aj Sarah Blakemoreová, ktorá vo svojej práci The Social Brain in Adolescence zhrnula najnovšie poznatky neurovedy súvisiace s rozvojom mozgu v období dospievania. Zistilo sa, že vývoj mozgu nekonči v období raného detstva, ale jeho vývoj pokračuje aj v období dospievania, kedy sa rozvíjajú predovšetkým sociálne funkcie a formuje sa tzv. „sociálny mozog“. Podľa autorky existuje veľa dôkazov, že celá rada výkonných funkčných schopností sa dotvára práve v priebehu dospievania.
„Sociálny mozog“ to nie je určitá časť mozgu, ale je to zhluk vzájomne zosieťovaných jednotlivých častí mozgu, ktoré využívame na porozumenie ostatným. Vďaka „sociálnemu mozgu“ dokážeme vyhodnocovať psychické rozpoloženie ľudí z výrazu tváre, z gest, z držania tela. Vieme si utvárať prepoklady o tom, čo si iní myslia, ako sa cítia, čo sa chystajú urobiť a ako sa im treba prihovoriť. Rozoznávanie mimiky, reči tela a tónu hlasu sme sa intuitívne naučili už ako batoľatá, ale túto schopnosť si kultivujeme aj v dospelosti. Čo sa v ostatných odohráva, vyhodnocujeme z 55 percent z reči tela, z 38 percent z tónu hlasu a len 7 percent získavame zo slov. Tu je vlastne ukrytá aj odpoveď na otázku, či je vhodné, aby dospievajúci komunikovali len cez internet a zatvárali sa vo svojich izbách. Určite nie, pretože nemôžu tak vnímať reč tela, mimiku, pohľad do očí, a ak komunikujú len písomne, tak ani hlas. Podľa Blakemoreovej by mali byť dospievajúci viac spoločenskí, aby sa ich sociálna zložka formovala rovnomerne a vo všetkých aspektoch. Vzájomné vzťahy medzi vrstovníkmi sú pre nich veľmi dôležité. Všetci napríklad veľmi citlivo reagujú na vylúčenie z kolektívu, na zlé vzťahy, osamotenosť a podobne. To, ako sa sami snažia v oblasti rozvíjania sociálnych vzťahov, sa potom odráža na ich správaní a prežívaní života i v dospelosti. Ak mladí ľudia prežívajú pubertu nesprávnym spôsobom, ak sú napríklad často izolovaní, ak prežívajú nesprávne vzťahy v rodine alebo v škole, po období puberty sa u nich vo zvýšenej miere môžu vyskytnúť depresie, úzkosti, poruchy prijímania jedla, látkové či nelátkové závislosti.Tento stav môže byť buď geneticky predurčený, ale vo veľkej miere ho ovplyvňuje aj výchova , prostredie a vzťahy. Sarah Blakemoreová sa okrem iného zaoberala aj vplyvom prostredia na formovanie „sociálneho mozgu“. Pokusy na krysách ukázali, že keď mladé krysy vyrastali v postredí bohatom na podnety, mali vyššiu synaptickú hustotu vo vizuálnom kortexe. Inými slovami, mali viac zosieťovaný sociálny mozog ako krysy, ktoré dospievali v prostredí chudobnom na podnety. (Synapsa je spojenie dvoch neurónov slúžiacich na prenášanie vzruchov.)
Ako môže pomôcť rodič?
Obdobie dospievania má teda podľa neurovedcov veľký vplyv nielen na prežívanie samotného adolescentného obdobia, ale ovplyvňuje aj kvalitu života v dospelosti. To, že sa veľa dospievajúcich detí zatvára vo svojich izbách a nechcú komunikovať, môže mať rôzne príčiny. Môžu to byť problémy v škole, ale aj nespokojnosť so životom v rodine. A ak im chcú rodičia naozaj pomôcť, nemali by sa ich neustále pýtať len na známky, ale mali by si s nimi vytvoriť naozaj dôverný vzťah a pýtať sa ich na ich pocity, názory, sny a túžby. Jedným slovom povedané, rodičia by si mali nájsť čas hľadať skutočné príčiny uzatvárania sa svojich detí do samoty. Deti v obodbí dospievania trápi veľké množstvo problémov.
Viac o živote detí v puberte a hľadaní ich vlastnej identity sa môžete dočítať v článku: Hľadanie vlastnej identity v období puberty nie je jednoduché.
Zdroj: thepsychologist.bps.org.uk
