Každý deň sa množstvo odborníkov a predovšetkým rodičov zamýšľa nad tým, čo deti vlastne najviac potrebujú. Premýšľajú nad najvhodnejšími hračkami, školami, záujmovými krúžkami, prístupmi vo výchove...Otázok a možností je nekonečne veľa. A mnohé argumenty sa často menia a jedno tvrdenie sa zamieňa za iné. Existuje však niekoľko trvalo platných zistení, po ktorých túžia mnohé deti, aby sa v ich živote uplatňovali. Pozrime sa teda na niektoré priania detí, ktoré by čo najviac chceli zažívať.
1.Keď urobíme chybu, netrestajte nás. Dajte nám novú šancu
Pre niektoré deti obyčajná päťka znamená hotovú katastrofu. Ako učiteľka veľmi často počujem z úst mojich žiakov aj takéto vety: „ Dnes mi tú známku nezapisujte, nebudem môcť ísť hrať futbal. Ja si tú päťku dám zapísať v pondelok, nemohol by som ísť cez víkend na preteky. Pani učiteľka, prosím vás, vyskúšate ma ešte dnes popoludní, ja si musím tú päťku opraviť, lebo ma doma zabijú!“ A tak by som mohla pokračovať ďalej. Známky, známky, známky. Niekedy mi to už pripadá tak, že známky sú meradlom kvality celej rodiny a prestíže v očiach verejnosti. Nekonečná súťaživosť, ktorou je poznačená dnešná doba prenikla aj do sveta známok. Neustále porovnávanie s inými, neustála kontrola. Niekedy by som si želala, aby známky radšej neboli. Niekedy rodičov ani tak veľmi nezaujímajú známky vlastného dieťaťa ako známky spolužiaka. A to všetko len kvôli tomu, aby mohli zase len porovnávať.
A deti takto nadobúdajú nepríjemný pocit z chýb. Neúspechy ich veľmi bolia. Často sa učia len zo strachu, aby nedostali zlú známku. Preto sa stráca radosť z učenia. A popri tom veľmi dobre vieme, že dieťa sa najviac naučí v radostnom prostredí. Niekedy hlavne kvôli stresu a strachu dosahujú naši žiaci horšie výsledky a v škole sa necítia vôbec dobre, a to len preto, lebo sa boja, že urobia chybu. Sú nešťastní a unudení. Niektorí zo žiakov sa preto snažia vyhnúť neúspechu. Chodia do školy čo najmenej. Vyhýbajú sa písomkám a skúšaniu. Alebo podvádzajú. Odpisovanie, písanie ťahákov, skrývanie žiackej knižky pred rodičmi i učiteľmi či iné malé podvody berú ako samozrejmosť. Vôbec im to nepripadá zvláštne. Čestnému žiakovi, ktorý chce mať čisté svedomie a vyhýba sa podvodom, sa vysmejú, že nevyužil možnosť na odpisovanie alebo malý podvod. Toto všetko spôsobuje strach z chyby. A nad tým všetkým visí ešte najväčší strach. Strach dieťaťa, že ho rodičia nebudú mať radi, keď donesie domov zlú známku. Dieťa najviac zo všetkého túži po tom, aby z úst rodičov počulo tieto slová: „ Skús to ešte raz! Stojíme pri tebe. Ak to aj nedokážeš lepšie, budeme ťa mať radi takého, aký si. Naša láska k tebe sa nezmení. Len to nevzdávaj!“ Namiesto toho však často počúvajú: „ Ešte raz prinesieš zlú známku, potrestáme ťa. Zakážeme ti hokej! Zakážeme ti počítač a kamarátov! Uvidíš, nikto ťa nebude mať rád! Veď ti život ukáže!“
Ak dieťaťu niečo nejde, iba to ešte nevie. A čokoľvek nevie, môže sa doučiť. Základ je v tom, že musí mať chuť a motiváciu učiť sa. Lenže práve kvôli strachu z trestu a výsmechu záujem o učenie klesá a nahrádza ho celková apatia. Z tohto vidíme, že dieťa potrebuje hlavne povzbudenie.
2. Nepripomínajte nám stále staré chyby
Za minulosť by sa malo trpieť iba raz. Ale ľudia chyby z minulosti vyťahujú radi aj niekoľkokrát. A tak netrpíme len bezprostredne po tom, ako sme sa previnili, ale vždy, keď nám niekto naše chyby pripomenie. Je to veľmi nepríjemné, lebo to, čo sa už raz stalo, nikdy nedokážeme zmeniť. Minulosť sa totiž nedá vrátiť. Minulosť predstavuje čas, ktorý okamžikom svojho uskutočnenia prestal existovať. Dospelí sa však aj v prípade výchovy detí veľmi radi vracajú do minulosti. A tak deti musia často počúvať nasledujúce vety: „Pamätáš si, čo si vtedy urobil? Mám ti to znovu pripomenúť? Pamätáš, ako si nás minule na návšteve neposlúchal? Ak toto ešte raz urobíš, domov sa už ani nevracaj!“
Tieto vety v ničom dieťaťu nepomáhajú a neposúvajú ho vo vývine ďalej. Niekedy je dobré si uvedomiť, že deti musia robiť chyby, aby následne zistili, čo je správne a čo je nesprávne. Samozrejme, treba ich na ne adekvátne upozorniť a ponúknuť iné riešenie. Zbytočné však je vracať sa k nim vo chvíľach, keď to nemá už žiadne opodstatnenie.
3. Dajte nám aspoň trochu slobody, nevnucujte nám len svoje názory
Hlavne deti v puberte niekedy veľmi silno pociťujú svoju neslobodu v rozhodovaní. Niekedy veľmi silno po niečom túžia, ale tlak rodiny je taký silný, že svoju túžbu si za žiadnych okolností nemôžu presadiť. Každý rodič chce vychovať šťastné dieťa a myslí si, že keď niečo bolo dobré pre neho, musí to byť dobré aj pre jeho dieťa. No niekedy sa môžu aj mýliť. Nikto predsa nemôže vedieť na sto percent, čo urobí iného človeka šťastným. Staršie deti už cítia, kde ich srdce ťahá. Ak je to len trochu pozitívny smer, je dobré ponechať im slobodu. Oni už cítia, aký úspech im stojí za námahu a snaženie. A preto veľmi túžia počuť od rodičov: „ Urob to, ako cítiš. Nech to dopadne akokoľvek, budeme stáť pri tebe. Ak prehráš alebo vyhráš, vždy budeme s tebou. Aj keď nevyhráš, budeš hrdina, lebo si sa o to aspoň pokúsil.“
Človek musí na svojej ceste životom prekonávať množstvo prekážok. A ich prekonávanie môže baviť iba vtedy, ak kráčame smerom, ktorý nás teší. Dieťa potrebuje predovšetkým skúsenosti smerujúce k jeho osobnému naplneniu.
Deti vlastne toho ani veľa nepotrebujú. Majú prirodzené schopnosti učiť sa a okrem usmernenia v tomto smere potrebujú predovšetkým lásku, povzbudenie a poznanie, že existuje niekto, kto bude pri ňom stáť za všetkých okolností. Potrebuje niekoho, kto mu dovolí byť samým sebou a kto mu dokáže vždy povedať: „Skús to! Stojím pri tebe! Aj keď to nedokážeš, vždy ťa budem mať rovnako rád!“
