Každý človek neprežíva ideálne detstvo. Bohužiaľ, stáva sa aj to, že sa dieťa cíti odmietané. Táto skúsenosť môže mať vplyv na človeka aj v dospelom veku. Ako sa prejavuje?
Byť odmietaný rodičmi počas detstva je jednou z najtraumatickejších skúseností života. Z biologického hľadiska sme totiž presvedčení, že sa môžeme spoľahnúť na našich rodičov, pokiaľ ide o našu bezpečnosť a rodinnú harmóniu a keď citovo nezrelý a vzdialený rodič túto predstavu zničí, dieťa musí čeliť krutému zisteniu. Cíti, že je odmietané. Neurologické štúdie ukázali, že odmietnutie postihuje rovnakú časť mozgu, ktorá sa aktivuje rovnako, ako keď prežíva fyzickú bolesť. V podstate bolesť z odmietnutia nie je menšia ako fyzické zranenie.
Čo je to rodičovské odmietanie?
Rodičovské odmietanie je popieranie rodičovstva alebo odopieranie bezpodmienečnej a dôslednej rodičovskej lásky, starostlivosti a podpory svojmu dieťaťu. Niekedy sa to deje zo strany jedného rodiča, inokedy sa takto správajú obidvaja rodičia. Typické vlastnosti rodičov, ktoré svoje deti odmietajú sú väčšinou tieto:
- povýšeneckosť,
- emocionálna nezrelosť,
- emocionálna vzdialenosť od dieťaťa,
- nespracované vlastné duševné problémy a bolesti,
- urážlivosť,
- prehnaná kritickosť,
- nepriateľský postoj,
- nedbalosť a ľahostajnosť.
Je prirodzené, že deti hľadajú potvrdenie od svojich rodičov a keď čelia rodičovskému odmietaniu, stále viac sa snažia získať súhlas rodičov, ktorý však často nikdy nepríde. Akým spôsobom môžu rodičia odmietať svoje deti? Väčšinou odmietajú svoje deti tým, že im nie sú fyzicky alebo emocionálne k dispozícii. Deti, ktoré sú odmietané, mávajú nízke sebavedomie a sú veľmi neisté vo viacerých oblastiach života. Ľudia, ktorí v detstve znášali rodičovské odmietnutie, pravdepodobne si o sebe vytvorili nejaké hlboko zakorenené presvedčenia, ktoré poškodzujú ich sebaúctu. Možno si to ani neuvedomujú, ale tieto presvedčenia môžu mať dlhodobé dôsledky aj po tom, keď sú už dospelí. Poďme sa teda pozrieť na to, ako môžu dlhodobé účinky rodičovského odmietania potenciálne negatívnym spôsobom ovplyvňovať život a vzťahy v dospelosti.
1. O druhých ľuďoch si myslia len to najhoršie
Automatické myšlienky, ktoré prichádzajú na myseľ, prezrádzajú presvedčenia a to, ako myseľ vníma samého seba a ľudí okolo. Ľudia, ktorí v detstve zažili odmietanie, po prvom stretnutí s niekým novým, si neúmyselne si môžu položiť túto otázky: „Prečo by ma niekto taký zaujímavý ako on/ona miloval? Stavím sa, že v tom nie je nič úprimné, ale dotyčný človek ma chce využiť.“ Sú to negatívne automatické myšlienky, ktoré sa vyvinuli v detstve v dôsledku rodičovského odmietnutia a ak si ich pôvod človek neuvedomí, môžu zničiť jeho vzťahy a prežívanie lásky.
2. Vyhýbajú sa hlbším vzťahom
Ľudia, ktorí v detstve prežili odmietanie, neradi nadväzujú nové vzťahy, odmietajú ponuky ísť von a stretnúť sa s ľuďmi. Niekedy majú problém aj udržať si už existujúce vzťahy. Vyhýbajú sa blízkym a hlbším vzťahom, pretože podvedome veria, že je to jediný spôsob, ako sa zachrániť pred zranením a pred ďalším odmietnutím.
3. Majú problém robiť kompromisy
Kvôli rodičovskému odmietnutiu sa títo ľudia museli naučiť spoliehať sa na seba vo veľmi útlom veku. Cítili sa neistí a nemohli nikomu dôverovať. To ich nakoniec urobilo výrazne nezávislými. Z tohto dôvodu sa v dospelosti zameriavajú na seba a menej sa starajú o pocity druhých, takže je pre nich ťažké rozvíjať také zručnosti, ako je napríklad kompromis, ktorý je v každom vzťahu veľmi dôležitý.
4. Snažia sa vo veľkej miere robiť radosť iným
Ľudia, ktorí boli v detstve odmietaní, majú veľkú potrebu páčiť sa ľuďom. Ak sa ako deti vyrovnávali s rodičovským odmietnutím a rozhodli sa urobiť vždy niečo navyše, len aby získali lásku svojho rodiča, ovplyvnilo to, samozrejme, ich psychiku. A tak túžba niekoho stále potešiť im zostala aj v dospelosti. Z tohto dôvodu túžia po tom, aby mohli ľudí čo najčastejšie urobiť šťastnými a spokojnými. Vychádza to z toho, že v detstve museli neustále dokazovať svoju hodnotu a tvrdo sa snažili, aby si ich rodičia vôbec všimli. Ak sa takto správajú aj v dospelosti, so svojou emocionálnou záťažou sa ešte nevyrovnali.
5. Nedokážu dôverovať iným
Kvôli rodičovskému odmietnutiu sa ako dieťa nikdy nemohli otvoriť. Bolo to preto, lebo rodičia potlačili každý prejav emocionálnej potreby, a tak sa začali báť zdieľať svoje pocity s kýmkoľvek. Ako dospelý sa preto môžu cítiť nepríjemne, keď sa môžu podeliť o svoje zraniteľné miesta. Je to pre nich nepríjemné aj v súvislosti s najbližšími ľuďmi. Toto potom spôsobuje, že majú plytké a neisté vzťahy.
6. Trápi ich nedôvera v seba samého
Odmietanie a ignorovanie rodičmi ovplyvňuje sebaobraz dieťaťa. Odvrhnuté dieťa začne veriť, že nie je hodné lásky a že s ním niečo nie je v poriadku. Bez terapie alebo akéhokoľvek iného zásahu, sa môže vzorec myslenia rozšíriť aj do dospelého života. Títo ľudia sa často pýtajú, či sú pre svojho partnera/partnerku dosť dobrí alebo či sa o nich priatelia naozaj zaujímajú alebo nie. Celkove sú vo vzťahoch neistí. Môžu sa tiež obávať, že ich blízki skôr či neskôr opustia. Tento strach z opustenia pramení z detskej skúsenosti s odmietnutím zo strany rodičov.
7. Je pre nich ťažké milovať a vychovávať
Rodičia im neposkytli lásku, starostlivosť a výchovu, keď to najviac potrebovali. Z tohto dôvodu v dospelosti sa môžu vyhýbať svojej rodičovskej zodpovednosti alebo sami nevedia, ako emocionálne podporovať svoje deti. V každom prípade nikdy nepoznali bezpodmienečnú a stabilnú lásku, a tak ako dospelí ľudia stále nemôžu prísť na to, ako ponúknuť lásku a starostlivosť, ktorú oni sami nikdy nedostali.
Ako zmierniť negatívne účinky?
Citové poškodenie spôsobené toxickými, vzdialenými a odmietavými rodičmi len tak ľahko nezmizne. Z týchto negatívnych emócií sa však mnohí môžu vyliečiť, ak budú dlhodobo pracovať na svojich neistotách a ponoria sa hlboko do svojho podvedomia. Môžu vyhľadať terapiu alebo sa porozprávať s dôveryhodným priateľom alebo partnerom/partnerkou, aby si odstránili dlhodobé následky rodičovského odmietania. Odborníci odporúčajú namiesto toho, aby človek utekal pred svojou traumou, radšej skúmal a analyzoval dysfunkcie vo vzťahoch a v živote. Mal by sa stať v myšlienkach svojím vlastným rodičom a správať sa k sebe tak, ako by chcel, aby sa k nemu správali jeho rodičia, keď bol ešte dieťaťom.
Ďalej je dôležité:
- Nepotláčať svoje emócie.
- Neobviňovať sa.
- Prevziať iniciatívu a vytvoriť nové spojenia, ktoré obohatia život.
- Stanoviť si prísne, ale zdravé hranice, aby rodičia nemohli človeka manipulovať s jeho životom v dospelosti.
- Pokúsiť sa identifikovať manipulačné techniky alebo toxické vzorce správania rodičov.
- Vyhľadať vhodnú terapiu alebo sa poradiť s odborníkom na duševné zdravie.
