Veľa ľudí zápasí s fóbiou z voľného času. Trápi ich, že nič nerobia

Foto: Pexels
Fóbia z voľného času je u ľudí čoraz častejšia. / Foto: Pexels

Je to paradox tejto uponáhľanej doby. Ľudia si dnes nenachádzajú voľný čas a ani nevedia, ako s ním dobre naložiť. Na jednej strane je to veľký výkon, ktorý spôsobuje vyčerpanie a na strane druhej absentuje obnova energie. Toto všetko vedie k tomu, že vytúžený voľný čas vyvoláva nepríjemné pocity frustrácie alebo úzkosti. Moderní psychológovia to pomenovali ako fóbiu z voľného času.


 

Karolína je mladá pracujúca matka. Má 36 rokov a šéfuje obchodnému oddeleniu v úspešnej kozmetickej firme. S preťažením a výčitkami z toho, že si občas ukrojí čas aj pre seba, má bohaté skúsenosti. „Niekedy mám pocit, ako keby som mala externý motorček, ktorý ma ženie stále viac a viac dopredu. Aktivity, stretnutia, nekonečné cestovanie za klientmi a potom zas starostlivosť o moju rodinu. Povinnosti, ktoré nemajú konca. Ako dlhý TO DO list,“  prezrádza Karolína a dopĺňa: “Celý týždeň som sa tešila na sobotu. Mala som v pláne, že polovicu dňa venujem iba sebe. Realita bola ale taká, že hoci som odišla mimo mesto do hôr, celý čas som mala výčitky, čo všetko som nestihla v práci a v domácnosti. Ticho prehlušovali nutkavé myšlienky a úzkosť z toho, že som zlyhala a že sa nevenujem i rodine. Veď je víkend.“

Karolína pritom nie je vôbec jediná, ktorá má problém dobre si oddýchnuť a načerpať síl počas svojho voľného času. S podobnými stavmi úzkosti a neschopnosťou oddychovať, zápasí aj mladý kameraman Jakub.  „Permanentne som zahltení zákazkami. Zaspávam a budím sa s myšlienkou na klientov a rozpracované videá. Hoci ma táto robota nesmierne baví,  je to vyčerpávajúce. Neustále tápem v tom, ako si nájsť čas aj pre seba. A iróniou je, že aj keď sa mi ho naveľa podarí nájsť, trápia ma výčitky, že oddychujem a práca mi tak stojí. Neviem poriadne vypnúť. Je to frustrujúce a stresujúce,“ priznáva Jakub, ktorý sa občas cíti ako škrečok vo svojej klietke s kruhom. 

 

Dôležitý je balans a nezabúdať na reflexiu 

Problémom je, že ľudia si dnes nenachádzajú voľný čas a ani nevedia, ako s ním dobre naložiť. Na jednej strane je to veľký výkon, mnoho vyčerpania a na strane druhej, je to málo obnovy energie. „Toto všetko vedie k tomu, že vytúžená dovolenka či voľný čas len vyvolávajú nepríjemné pocity frustrácie alebo úzkosti. Moderní psychológovia to pomenovali ako fóbiu z voľného času,“ vysvetľuje v podcaste Nevyhorení psychologička Martina Bačová, že je to vlastne strach z toho, že človek nebude mať čo robiť. „Prichádza už pár dní predtým, ako bude mať človek nejaké voľno či dovolenku. Takýto typ človeka má tendenciu každú minútu svojho voľného času si efektívne zadeliť a naplánovať.“ Prečo to však robí? Dôvod je jednoduchý. Podľa Bačovej je za tým strach z toho, že by sa dostavili tieto nepríjemné pocity prázdna, alebo frustrácie. 

 

Nedeľná neuróza 

Nejde pritom o nič nové. Po druhej svetovej vojne s podobným konceptom prišiel už viedenský psychiater Viktor E. Frankl. Všimol, že tí ľudia, ktorí 6 dní v týždni pracovali, na siedmy deň, v nedeľu, prežívajú nepríjemné pocity napätia a úzkosti. Častá bola aj frustrácia. Tento koncept nazval Nedeľnou neurózou. „V stave, keď prestávajú prichádzať podnety z vonka, všetko sa spomalí, človek prežíva prázdnotu a cíti sa stratený a nevie čo so sebou,“ mieni Bačová.  Frankl podľa nej vníma človeka orientovaného na zmysel. Človek vo svojom živote potrebuje hľadať a nachádzať zmysel. Ak to nerobí, prežíva obrovskú prázdnotu, ktorú Frankl nazval existenciálnou frustráciou. A práve s ňou spája nedeľnú neurózu. 

Aký je medzi tým súvis? Spoluautorka knihy Nevyhorení, Zuzana Matuščáková, má prekvapivo jednoduchú odpoveď. „Dnes by sme mohli povedať, že ľudia nevedia buď čo chcú, alebo nevedia, čo by mali, alebo mohli chcieť. Teda keď neprichádzajú podnety z vonka, cítia sa stratení.“ 

 

Máme strach stretnúť seba v tichu

Vyskúšajte si malé cvičenie. Pozorujte na chvíľu svoje dýchanie. Nádych a výdych. Pravidelnosť a rytmika. A presne rovnaká zákonitosť funguje aj v bežnom živote, kedy potrebujeme rovnováhu. To znamená, žiť aj v hluku, vo výkone, ale aj v tichu a reflexii. 

„Ak nie sme v tichu, často sme vo veľmi zbytočnej aktivite navonok. V živote je potrebná rovnováha. Mať ticho a aj hluk. A keď to obchádzame, nevyužívame možnosti toho ticha. Vďaka nemu totiž dokážem spomaliť, zastaviť sa a pozorovať to čo a ako sa mi deje,“ vysvetľuje lektorka Jana A. Vaculčiaková s tým, že  aj 5 minútové ticho o nás samotných veľa napovie. Nemusí to byť pritom vôbec žiadna meditácia. 

 

Ide o spojené nádoby. Na jednej strane je to zahlcovanie sa výkonom a na strane druhej zas chýbajúca reflexia, spomalenie. Je to práve nesprávne uchopený výkon, ktorý nás oberá o možnosť spomaliť, zastaviť sa a jednoducho reflektovať svoj život. „Hrozí pritom, že ak toto človek neurobí, tak v čase voľna, bude prežívať veľmi nepríjemné pocity. Nuž a aby ich neprežíval, opäť sa bude zahlcovať aktivitami. A práve tu sa otvára priestor pre vznik závislostí.,“ dopĺňa psychologička Martina Bačová.

Cieľom je robiť veci tak, aby sme pri nich aj odpočívali. Neexistuje paušálne len výkon, ktorý je dobrý a oddych, ktorý si musíme nutne zaslúžiť. Potrebný je balans. 

 

Protipól výkonu je aj zábavaAj toto potrebujeme. Zastaviť sa, tešiť sa. Osláviť náš výkon. Ale dôležitým protipólom výkonu je reflexia. Niekedy sa potrebujeme zastaviť, vynoriť a s odstupu pozrieť na svoj život. Položiť si otázky, či idem správne, či ma to teší, baví, či je to dobre pre mňa a moje okolie, pre môj život,“ vymenúva  Bačová.

 

Nové začiatky sa rodia v tichu

Práve uvedomenie si vlastnej vnútornej rovnováhy môže byť tým prvým, novým začiatkom. Navyše postupne začneme konať v súlade s tým, ako sa cítime. Podľa lektorky a terapeutky Jany A. Vaculčiakovej je problémom aj to, že nežijeme v prítomnosti, ale mysľou sme v budúcnosti a prítomný okamih nám preteká pomedzi prsty. „Ako to zmeniť a urobiť inak, lepšie je jednoduchšie než by sa mohlo zdať. Uvedomiť si tieto nesprávne vzorce a pozmeniť ich. Uvažovať po novom a prehodnotiť svoje smerovanie a prežívanie. Hľadať súvislosti a s akcentom vnímavosti voči sebe.“ 

A čo sa stane, keď na reflexiu a zastavenie sa zabúdame? Napríklad okrem preťaženia sa či vyhorenia, môžeme aj ľahko skĺznuť do pozície autopilota. Neustále iba plníme úlohy v našom check liste, a odfajkujeme si ich v diári. No bez reflexie možno ani nezistíme, že nás napríklad naša práca vôbec nenapĺňa a častokrát prejde aj desať rokov. „Preto je dôležité sa zastavovať a vedome si vytvárať ten priestor a čas pre seba. Áno, aj pre tieto náročné a nepríjemné životné otázky. Práve jediným spôsobom, ako sa k tomu vieme dostať je, že spomalíme,“ podčiarkla psychologička M. Bačová. 

 

Stretnúť seba a ustáť svoje strachy

Pri všetkých strachoch a fóbiách máme tendenciu od nich utekať. Dôležité je však ustáť ich. Aj v tomto tichu. Iba tak sa môžeme podľa Bačovej posunúť ďalej. „Práveže keď to ticho ustojíme a aj tie nepríjemné pocity, ktoré možno prídu, tak najhoršie čo sa nám môže stať je, že sa stretneme sami so sebou. A toto môže byť veľmi obohacujúce.“  Objaviť totiž môžeme samých seba, ale nájsť aj to, čo nás robí šťastnými a zreflektovať svoj vzťah k sebe i svetu okolo nás. 

 

A na záver jedna výzva od lektorky a terapeutky Jany A. Vaculčiakovej: „Nebojte sa pozerať na seba. Vidieť sa v tých možnostiach a v nádhere, ktorú v sebe máte. Majte odvahu vidieť aj svoje tiene, lebo v nich je ukrytý obrovský potenciál. S úctou, rešpektom a s láskou napĺňať svoje potreby, ktoré sú rovnako dôležité ako aj potreby ľudí okolo nás. Každý rast začína z vnútra. To čo v sebe máme, to sa spája s našou hodnotou. A práve tú prinášame do našich vzťahov. Náš život si môžeme urobiť presne podľa našich predstáv.“ Skúsite to a urobíte prvý krok? 

Čítajte viac o téme: Syndróm vyhorenia
Zdieľať na facebooku