Dieťa sa potrebuje cítiť milované, vtedy sa mu darí najlepšie. Čo iné by vám však vaše dieťa ešte povedalo, ak by to dokázalo?
V období, keď deti nevedia rozprávať, alebo je ich slovná zásoba obmedzená, pre rodiča je ťažšie uhádnuť, čo asi dieťa chce. Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by vám dieťa asi povedalo vo svojom útlom veku, ak by mohlo? Tipy od nás vám nielen povedia, čo dieťa chce, ale aj to, ako ho lepšie pochopiť.
1 | Povedz mi to znova
Hnevá vás, keď musíte stále dokola hovoriť dieťaťu tie isté veci? Schopnosť sústrediť sa, pamätať si inštrukcie a pamätať si impulzy vychádzajú z exekutívnych funkčných schopností, ktoré batoľatá ešte vyvinuté nemajú. Napríklad, impulzom dieťaťa môže byť kreslenie po stenách. Na druhej strane jeho mozgu je však vedomie, že by to robiť nemalo, pretože mu to mama povedala. V detskom mozgu impulz s vedomím ešte nie je prepojený a je nutné vytvoriť medzi nimi most. Preto musíte dieťaťu neustále pripomínať, čo je dovolené a čo nie. Je to veľa snahy, času, ale je to pre vaše dieťa nevyhnutné, aby si vedelo vyvinúť nutné schopnosti. Ľudský mozog sa formuje časom, a mení sa aj vo vyššom veku.
Neexistuje jedno správne číslo, ktoré by vám povedalo, koľkokrát musíte niečo dieťaťu povedať. Jednoducho to opakujte, stále dokola a verte, že raz sa to zlepší.
2 | Neviem, ako povedať to, čo chcem povedať
Rovnako ako dospelí, aj malé deti zažívajú širokú škálu emócií. Môžu sa cítiť smutne, frustrovane, nahnevane, bezmocne či zmätene. Dospeláci však už vedia, že keď sa takto cítia, najlepšie je zastaviť sa, popremýšľať, a premyslieť si reakciu. Za naše reakcie je zodpovedná časť mozgu, ktorá ešte nie je plne vyvinutá u malých detí. Takže, keď dieťa cíti negatívnu emóciu, ľahko ho ovládne. Je to jedným z dôvodov, prečo malé deti mávajú záchvaty hnevu. Deti potrebujú vašu pomoc, aby dokázali pomenovať svoje pocity. Pomenovanie emócií pomáha každému k upokojeniu a posunu dopredu, ani batoľatá nie sú výnimkou.
3 | Nepočujem ťa
Predstavte si, že vaše dieťa má práve záchvat hnevu z akéhokoľvek dôvodu. Napríklad to, že mu dáte len polovicu čokoládovej tyčinky a ono chce celú. Bolo by krásne, ak by mu stačilo povedať, že druhú polovicu môže mať neskôr a dieťa by sa upokojilo. Avšak takto to vždy nefunguje. Mozog dieťaťa si v hneve nedokáže uvedomiť, čo sa mu snažíte povedať. Stresové hormóny v tele dieťaťa zapríčiňujú, že žiadna z častí vrchného mozgu nefunguje. Dieťa nie je schopné kontrolovať svoje telo, ani svoje emócie. Nesnažte sa počas záchvatu hnevu dieťaťa niečo pýtať alebo chcieť od neho použitie logiky. Taktiež sa mu nesnažte tvrdiť, že to nie je dôležité. Ak sa budete snažiť v takejto chvíli dieťaťu niečo zdĺhavo vysvetľovať, hnev sa môže ešte zväčšiť. Namiesto toho by ste mali uznať emócie dieťaťa a prebrať to s ním, až keď hnev pominie.
4 | Nesnažím sa ti to sťažiť
Áno, deti nás často privádzajú do zúfalstva, no väčšinou to vôbec nie je ich cieľom. Len sa snažia učiť. Napríklad, keď si chce samo vyliať mlieko na cereálie, ale celé ho rozleje po stole. Alebo keď si chce obliecť tričko a kraťase, aj keď je vonku len 10 stupňov a vy ho neviete presvedčiť, že je tam skutočne zima. Deti sa vám však nesnažia sťažiť život. Najlepšie sa učia cez zážitky a na to, aby sa niečo naučili, potrebujú kopu vlastných skúseností. Neexistuje na to žiadna skratka, jednoducho by ste mali dieťa učiť sa na vlastných chybách. Deti vo veku dvoch až piatich rokoch chcú objavovať svet a rodičia by im mali dať dostatok slobody, aby sa dokázali učiť na vlastných chybách. Aj to je súčasť rastu. Ak sa budete dieťa snažiť neustále chrániť a opravovať, nebude mať so seba dobrý pocit a bude si myslieť, že všetko robí zle. Naučte sa vyberať si bitky, ktoré sa oplatí bojovať, a bitky, pri ktorých necháte dieťa spraviť vlastné chyby.
5 | Potrebujem, aby ste boli láskaví a prísni zároveň
Keď dieťa príde do veku dvoch rokov, uvedomí si, že je samostatná bytosť, nespojená s rodičmi. Taktiež si uvedomí, že má moc rozhodovať sa na základe vlastných nápadov, myšlienok a preferencií. Predstavte si napríklad, že idete cez cestu a držíte vaše dieťa za ruku. Ono sa však zrazu od vás odtrhne a uteká zdvihnúť mincu zo zeme. Skúša, akú moc má presne tak, ako to mozog dieťaťa potrebuje. Úlohou rodiča je určiť limity detskej moci a udržať ho v bezpečí. Dieťa nepotrebuje vedieť, že jeho moc je neobmedzená, ale potrebuje vedieť, že vy ho dokážete ochrániť. Ak dieťa spraví niečo, čo vás skutočne nahnevá, zahanbí sa, a nedokáže sa zo skúsenosti poučiť. Pokiaľ sa to stáva pravidelne, môže začať trpieť úzkosťou či nedostatkom sebavedomia. Ak chcete dieťa karhať, najprv buďte milí, potom prísni rodičia.
6 | Neignorujem ťa
Dieťa často nemá jasno v tom, čo sa mu snažíte povedať. Boli ste niekedy v situácii, kedy vám niekto niečo prikázal, ale vy ste urobili presný opak? Deti nie sú iné. Predstavte si, že poviete dieťaťu, aby nebehalo po dome. Dieťa si však v mysli zapamätá len behanie, nie to, že to nemá robiť. Dieťa si najprv potrebuje uvedomiť, že nechcete, aby niečo robilo, a potom si to musí preložiť do toho, čo robiť môže. Pre vás aj dieťa bude jednoduchšie, ak nebudete používať zápor a slovo stop. Namiesto toho, aby ste dieťaťu povedali aby nebehalo, povedzte mu, aby kráčalo pomalšie. Ak sa vám podarí spojiť sa s emóciami dieťaťa a znať ich, určite si to všimne a spraví to, čo chcete.
7 | Keď sa cítim milovaný, darí sa mi lepšie
Dieťa potrebuje spoločne strávený čas s rodičom každý deň. Ak s vami náhodou nespolupracuje, skúste sa zamyslieť, či mu venujete dostatok pozornosti. Preto je možné, že dieťa nespraví to, čo mu poviete, aby urobilo. Dieťa potrebuje byť s vami prepojené. Veda tvrdí, že potrebujete päť pozitívnych interakcií ku každej jednej negatívnej. Inak bude váš vzťah nešťastný a nezdravý.
Zdroj:happyyouhappyfamily.com
