Ako rodičia tínedžerov často bojujeme s negatívnymi pocitmi ohľadne našej výchovy. Kladieme si otázky, či sme dostatočne prísni, zároveň dostatočne tolerantní a láskaví. Pretože na jednej strane chceme byť tí super rodičia, ktorí sú v očiach tínedžerov obdivovaní, na druhú stranu chceme, aby nás rešpektovali a nerebelovali.
Otázkou teda je, ako čo najlepšie porozumieť tínedžerom, aby sme boli na jednej vlne a neboli v neustálom kolotoči konfliktov? Treba si totiž uvedomiť, že v tomto životnom období sa u detí dejú mnohé zmeny. Psychologické, ale aj tie fyziologické. Ak ich budeme mať na pamäti, uľahčí nám to komunikáciu s deťmi v tomto búrlivom období.
Aké zmeny sa u tínedžerov dejú z hľadiska fyziológie?
Mozog detí v období dospievania prechádza výraznými zmenami. Ako prvá najdôležitejšia zmena je, že v tomto životnom období dorastie mozog do najväčšej možnej veľkosti. U dievčat sa to stabilizuje v 11. roku života a u chlapcov v 14. roku. Rozdiely súvisia jedine s tým, že dievčatá dozrievajú rýchlejšie ako chlapci, rovnako je to aj po tejto stránke. A síce veľkosť mozgu bude daná, jeho vývin bude stále pokračovať.
Kládli ste si otázku, prečo sa niekedy tínedžeri púšťajú do niektorých vecí bezhlavo? Môže to byť aj tým, že prefrontálna mozgová kôra, ktorá dozrieva ako posledná, sa vyvíja až do 20. roku života. Je napríklad miestom rozhodovania, monitorovania vlastných činností a súvisí s plánovaním. Čiže je možné, že práve tu je odpoveď na otázku, odkiaľ berú tínedžeri toľko sebavedomia na svoje rebelstvá - často si jednoducho nesprávne vyhodnotia následky, ktoré môžu nastať.
Ďalej je dôležité hovoriť aj o vlastnosti mozgu zvanej plasticita. Vďaka nej sa mozog stále prispôsobuje novým a novým podnetom. Či už ide o akademické, sociálne alebo rôzne iné psychologické podnety. Odborníci tiež v tejto súvislosti hovoria, že práve skrz vlastnosť mozgu stále sa prispôsobovať a meniť, môžu byť tínedžeri náchylnejší aj na mnohé psychické poruchy. Či už ide o ťažkosti so zvládaním stresu, poruchy učenia či pozornosti, až po depresiu alebo ťažkú schizofréniu. Ale aj napriek tomu je dokázané, že mozog tínedžerov sa v prevažnej väčšine popasuje so všetkými nástrahami.
Ako s tínedžermi vhodne komunikovať?
Komunikácia v tomto období je pre rodičov so svojimi dospievajúcimi deťmi doslova umením. Samozrejme, nie všetky deti sú rovnaké. Niektorí adolescenti neodporujú výrazne svojim rodičom, nehádajú sa o život a nerobia si veci iba po svojom. Nechajú si aj poradiť a my rodičia máme tendenciu rozdávať rady, keďže chceme mať výchovu svojich detí pod kontrolou.
Mnoho adolescentov s rodičmi bojuje, vzdoruje im a nechce, aby sa im starali do života. Majú jasné predstavy o tom, ako chcú žiť svoj život a tiež majú pocit, že ich nikto nepočúva a nerozumie im. A v tom môže tkvieť práve ten problém.
Ako na to bez neustálych konfliktov?
Odborníčky K. Abraham a M. S. Cordner, ktoré dlhé roky pracujú s rodinami a deťmi tvrdia, že kľúčom k tomu, ako čo najlepšie porozumieť tínedžerom je počúvať ich, venovať im pozornosť a namiesto kladenia otázok a dávania rád jednoducho zastať a deti počúvať.
Skúsené odborníčky položili tínedžerom otázku: Keby ste mohli povedať rodičom jednu jedinú vec a vedeli by ste, že by skutočne počúvali a porozumeli, čo by to bolo? Následne spísali ich odpovede, ktoré môžu k porozumeniu vašich detí pomôcť aj vám.
,,Prestaňte za nás opravovať nepodarené.“
Mnoho rodičov má tendenciu robiť rozhodnutia za svoje deti, pretože majú pocit, že ešte ich deti nie sú dospelé a dostatočne skúsené na to, aby to zvládli. Opak je pravdou. Síce tínedžeri prechádzajú búrlivým obdobím plným zmien, je najlepšou školou pre nich samých, aby si odžili všetko, čo život prináša. Aj to negatívne a to, čo sa nepodarí. Prv než nášmu dieťaťu budeme chcieť dať radu, zastaňme a radšej mu vyjadrime podporu. To si dieťa bude ceniť viac, pretože pocíti, že mu ako rodič dôverujeme.
,,Neupozorňujte nás na naše chyby z minulosti.”
Ako často sa nám stáva, že keď riešime so svojimi deťmi ich správanie, vnášame tam chyby, ktorých sa dopustili v minulosti? Keď im niečo nevyšlo, lebo nás nepočúvli, ale urobili si po svojom? Nechajme to tak, nie je to správna a efektívna stratégia komunikácie. Skôr dvere ku komunikácii zatvára. Zamerajme sa radšej na prítomnosť a budúcnosť, čo sa z chýb tínedžer naučil a nepripomínajme mu stále, čo sa udialo dávno v minulosti.
,,Neporovnávajte nás so súrodencami.”
Toto je naozaj veľmi bolestivá rana, ktorú rodičia môžu deťom spôsobiť. Búrame tak totiž nielen sebavedomie nášho dieťaťa, ale aj jeho vzťah so súrodencami. Medzi súrodencami a celkovo v rodine by nemala existovať rivalita a musíme si dávať pozor na to, aby sme ju našimi vyjadreniami na ich adresu nebudovali. Namiesto porovnávania tínedžera s jeho súrodencom, zamerajte skôr na to, čo on sám zvládol dobre a v čom exceloval. Pochváľte ho za to.
„Uvedomte si, že zvládame veci iným spôsobom ako vy.”
Tínedžeri majú vybudované iné copingové stratégie ako ich rodičia. Súvisí to s menšou skúsenosťou, ktorú majú. Keď teda riešia konflikty, ktoré v ich živote vzniknú, mali by im rodičia dať priestor, nech si to vyriešia po svojom a nepodsúvať im ich vlastné zvládacie stratégie. Deti sa tak nič nenaučia, len nás budú kopírovať.
,,Môže to byť niekedy len a len o nás?"
Aj keď chceme svoje deti naučiť empatii a tomu, aby boli sociálni a mysleli na druhých, je potrebné im niekedy uznať to, že chcú, aby bola celá pozornosť venovaná len im. Však si priznajme, že to chceme občas všetci. Či sme malí alebo veľkí. Keď teda vidíme, že naše dieťa niečo trápi, venujme mu 100-percentnú pozornosť, pohlaďme ho po pleci a povedzme, že mu pomôžeme, ako bude chcieť. Ale že ho v prvom rade chápeme a držíme mu palce, aby sa s tým čo najskôr vyrovnal.
Každý tínedžer je iný, aj každý rodič iný a prístup k výchove sa taktiež líši od rodiny k rodine. Čo sa ale odborníčky na prácu s rodinami snažili spoločnosti pripomenúť v snahe vyhnúť sa konfliktom je to, že je potrebné tínedžerom nechať väčší priestor, ako keď boli malými deťmi. Je pre nich dôležitý na prežitie toho, čo potrebujú, prejavenie sa v takej miere, akej potrebujú. A v neposlednom rade, aby rodičia nezabúdali na prejavenie porozumenia a rešpektu.
