Stretli ste sa už s ľuďmi, ktorí žijú vo výraznej nepohode, sú nešťastní, ale nič s tým nerobia? Môže za tým byť fenomén naučenej bezmocnosti.
Naučenú bezmocnosť spozorovali vedci experimentmi v živočíšnej ríši. Zistili, že u zvierat sa vyvinula v prípadoch, ak nedokázali opakovane uniknúť bolestivým stimulom alebo sa im brániť. Zvieratá zmenili svoje správanie – prestali aktívne vyhľadávať možnosti úniku a stali sa pasívne. Bezmocne prijali svoju ťažkú životnú situáciu.
Prvé experimenty so psami
Psychológovia Martin Seligman a Steven Maier ako prví identifikovali pojem naučenej bezmocnosti pri experimente so psami. Ich hlavný záujem však spočíval v skúmaní depresie v období 60. a 70. rokov.
V experimente vedci skúmali reakcie psov na elektrické šoky. Umiestnili ich do debničky, ktorá mala dve časti (komory) oddelené v strede nízkou bariérou. Jedna miestnosť mala podlahu s elektrickými impulzmi a druhá nie. Keď vedci umiestnili psov do časti, ktorá im dávala elektrické šoky, všimli si zvláštnu vec. Niektorí psi sa nepokúšali bolesti uniknúť a preskočiť do druhej časti debničky. Ukázalo sa, že psi, ktorí sa nepokúsili preskočiť nízku bariéru, boli tí, ktorí predtým nedokázali elektrošoky kontrolovať ani ich predvídať, a teda nedostali možnosť elektrošokom uniknúť.
V ďalšom experimente rozdelili psov do troch skupín:
- Psy v prvej skupine boli istý čas pripútané v postrojoch a nedostali žiadne elektické impulzy.
- Psy v druhej skupine boli rovnako pripútané, no dostávali elektrošoky. Mohli sa im však vyhnúť, ak zatlačili nosom do panelu.
- Psi v tretej skupine boli umiestnení do rovnakých postrojov a tiež boli zasiahnutí rovnakými elektrickými impulzmi, nedostali však žiadnu možnosť, ako sa im vyhnúť.
Psov následne umiestnili do debničky s dvoma časťami. Psi z prvej a druhej skupiny rýchlo pochopili, že ak preskočia cez bariéru do druhej časti debničky, uchránia sa od bolesti. Väčšina psov z tretej skupiny sa bolesti ani nepokúsila vyhnúť. Psi len ležali na dlážke a po každom elektrošoku zakňučali.
Vedci vďaka experimentu zistili, že zvieratá upadli do beznádeje, ak nevideli zo svojej situácie východisko a nadobudli dojem, že nech urobia čokoľvek, výsledok bude rovnaký a nepríjemným elektrošokom sa nevyhnú.
Ľudia upadajú do beznádeje podobne ľahko
Vedci robili podobné pokusy ešte na iných druhoch zvierat a neskôr aj s ľuďmi. Potvrdilo sa, že podobná situácia nastáva aj u ľudí. Seligman s kolegami následne naučenú bezmocnosť rozdelili ešte na dva typy:
Univerzálna bezmocnosť – je to pocit bezmocnosti, kedy človek verí, že so situáciou, v ktorej sa ocitol nedokáže nič urobiť. Verí, že nikto mu nedokáže pomôcť a zmierniť jeho ťažkosti a bolesť.
Osobná bezmocnosť – je to situácia, kedy človek verí, že ostatní môžu nájsť riešenie, ako sa vyhnúť bolesti a nepohodliu, ale bez cudzej pomoci nedokáže urobiť nič.
Oba typy môžu viesť k depresii. Rozdiel je len v tom, či títo ľudia za svojou bezmocnosťou hľadajú vonkajšie alebo vnútorné dôvody pre svoje problémy.
Príkladov, kedy sa ľudia dostávajú do začarovaného kruhu naučenej bezmocnosti, je mnoho. Naučená bezmocnosť sa často objavuje vo vzťahoch. Môžu to byť vzťahy, ktoré mali ľudia v detstve, poprípade romantické vzťahy v dospelosti. Človek zostáva v toxickom vzťahu, hoci cíti, ako ho dennodenne ničí. Napríklad manželka každý deň roky uštipačne podrýva sebavedomie manžela, no ten pri nej zostáva. Alebo matka, ktorá od detstva svojmu synovi hovorí, že je nanič a nikdy z neho nič nebude. Ten sa napriek tomu k matke aj v dospelosti vracia a kontakt s ňou nepretrhne.
Rovnako často sa o naučenej bezmocnosti hovorí aj vo vzdelávaní. Existuje už veľa dôkazov o tom, že ak deti skoro zažijú v škole zlyhanie, zásadne to môže ovplyvniť ich ďalší úspech v živote. Vytvára to cyklus zlyhaní, kedy si deti myslia, že nemajú šancu uspieť a tak vkladajú do učenia stále menej úsilia. To opäť len znižuje ich šancu na úspech a vedie k menšej motivácii a úsiliu.
S naučenou bezmocnosťou ste sa mohli stretnúť aj u ľudí, ktorí si roky nevedia nájsť prácu, resp. ju úplne prestanú hľadať po niekoľkých odmietnutiach a radšej zostávajú žiť z minimálnej podpory štátu celé roky.
Človek sa jednoducho v pocitoch bezmocnosti zacyklí a nevie, akým spôsobom sa z toho dostať von. Má pocit, že riešenie neexistuje. A tieto pocity sa premietajú do všetkého v ich živote. Preto ak človek nepodnikne kroky k tomu, aby tieto pocity v úvode prekonal, zvykne upadnúť do hlbokej a nemennej beznádeje, ktorá je len kúsok k rozvinutiu depresie.
Ako sa naučená bezmocnosť prejavuje?
Hlboká úroveň bezmocnosti spôsobuje, že ľudia opúšťajú veci, ktoré predtým milovali. Nevenujú sa svojím koníčkom, zabúdajú na svoje rodiny a priateľov, vzdávajú sa svojich vízií a snov. Môžu sa cítiť natoľko bezmocní, že im ani nenapadne snívať poprípade rozmýšľať nad tým, že veci, na ktoré teraz nemajú energiu, predtým milovali a nevedeli bez nich žiť.
Psychológovia tvrdia, že dnešná spoločenská situácia nahráva vzniku naučenej bezmocnosti. Myslia tým fakt, že napríklad politická klíma sveta je pomerne konfliktná, v popredí sú ekologické problémy či zlá finančná situácia niektorých častí sveta. Spoločnosť je akoby zahalená pod rúškom negativity a frustrácie. A to samozrejme vplýva na ľudí, ktorí v nej žijú. Čo je však najdôležitejšie je fakt, že naučenú bezmocnosť je možné prekonať a nastaviť svoju myseľ na tzv. životný optimizmus. Ako na to?
Naučený optimizmus
V prvom rade je dôležité vymedziť, čo znamená pojem naučený optimizmus. Tento druh optimizmus si netreba zamieňať s nastavením, pri ktorom sa zložité situácie prekonávajú pozitívnymi myšlienkami, vyhláseniami či povzbudeniami. Pozitívne myšlienky sú síce základom životného optimizmu, ale ak hovoríme o naučenom optimizme, na to nestačia. Naučený optimizmus je spôsob, ako trénovať mozog, aby laicky povedané myslel inak. Aby videl veci iným spôsobom, z viacerých uhlov pohľadu a perspektív. Nastaviť svoj mozog na túto vlnu nie je jednoduché, nestane sa to zo dňa na deň. Vyžaduje to dôkladnú prácu na sebe samom, no výsledok stojí za to.
Jednou z najdôležitejších vecí pri naučenom optimizme je schopnosť žitia v prítomnosti. Ak človek zostáva mysľou v prítomnosti, nemá priestor na negatívne myšlienky, ktoré sú často veľmi iracionálne. Ak aj náhodou negatívna myšlienka do vedomia človeka vstúpi, je na mieste hneď ju identifikovať a spýtať sa sám seba, čo sa deje. Je to dôležitý kľúč k uvedomeniu su toho, čo človeka v živote robí smutným, sklamaným, nahnevaným či bezmocným. Ktoré spúšťače z prostredia sú tie, ktoré ho vedú k negatívnym pocitom. Ak teda podnety vyvolávajúce pocity bezmocnosti identifikujeme, vieme k sebe začať hovoriť pozitívnym spôsobom, aby sme sa priblížili k životnému optimizmu, ktorý by mohol byť našim cieľom.
Neuroplasticita mozgu
Neuroplasticita mozgu je odpoveďou, ako zmeniť naučenú bezmocnosť na životný či naučený optimizmus. Podstata je v tom, že celý koncept naučeného optimizmu stojí na mozgovej neuroplasticite. Neuroplasticita znamená, že mozog je schopný reorganizovať sa a liečiť sa pred i po fyzickom, ale aj emocionálnom zranení. V minulosti prevládal názor, že ak človek zažil traumu, jeho mozog si to zapamätal a už navždy bude pociťovať traumu a negatívne pocity, ktorých sa nezbaví. To, že má človek v súvislosti s traumou chronické negatívne pocity neznamená, že je odsúdený žiť celý život v traume. Náš mozog totiž začne akoby nanovo fungovať – pretvárať myšlienky človeka na pozitívnejšie a lepšie. Mozog je naozaj úžasný a výkonný orgán. Keď pochopíme súvislosti medzi jeho fungovaním a naším prežívaním, máme všetky tromfy v rukách.
Vďaka nenahraditeľnej reorganizačnej schopnosti nášho mozgu vieme aj z negatívneho a bezmocného nastavenia mysle spraviť vnímanie pozitívne. Je tiež dôležité si uvedomiť, že naučený optimizmus a pozitívne myslenie je pre človeka nevyhnutné, pretože v živote čelí a bude čeliť mnohým negatívnym a traumatických aspektom či situáciám. Vďaka životnému optimizmu ich ale vie prekonať a viesť tak šťastnejší ale aj zdravší život.
