O ADHD sa hovorí v dnešnej dobe relatívne často. Neraz sú však podávané informácie nekorektné. S akými mylnými predstavami sa táto porucha často spája?
Metanalýza 175 štúdií zameraných na ADHD po celom svete odhaduje, že 7,2 percenta populácie trpí ADHD, pričom hrubý odhad detí vo veku 5 - 19 rokov predstavuje 129 miliónov detí na celom svete. Táto porucha sa prejavuje rôznymi symptómami, ktoré sa začínajú vo vnútri a viditeľné sú následne navonok, najmä v správaní. Je to porucha, ktorou trpia nielen deti, ale aj dospelí, pričom im výrazne ovplyvňuje a komplikuje celý život. Či už ide o návaly energie a neschopnosť obsedieť, alebo neschopnosť plniť termíny či dokončovať úlohy. Napriek tomu, že je ADHD rozšírené naozaj v takmer celej populácii, stále sa nájde veľa ľudí, ktorí o poruche vedia veľmi málo a preto sú náchylní uveriť rôznym mýtom a mylným predstavám, ktoré s ADHD súvisia. Pozrite si tie najčastejšie z nich.
Mýtus č. 1: ADHD nie je skutočná porucha
ADHD považuje za poruchu väčšina lekárskych, psychiatrických, psychologických a vzdelávacích inštitúcií či združení po celom svete. Jedným z najvýraznejších faktorov, ktorý prispieva k pochybnostiam o poruche ADHD je skutočnosť, že neexistuje žiaden špecifický test, ktorý dokáže definitívne identifikovať túto poruchu. Na rozdiel od iných porúch sa ADHD nedá diagnostikovať laboratórnym alebo zobrazovacím testom. Napriek tomuto existujú presné kritériá a špecifiká, ktoré musia byť pri diagnostike splnené. Lekári a psychológovia následne na základe daných kritérií, zdravotného stavu jednotlivca a ďalších pridružených informácií môžu diskutovať o tom, či ide alebo nejde o poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Ďalšou problematickou oblasťou je diagnostika na základe symptómov poruchy. Platí, že príznaky ADHD nie sú vždy jasne definované. ADHD existuje na akomsi kontinuu správania. Všetci máme občas problém obsedieť alebo dodržiavať termíny alebo na dlhšiu dobu venovať pozornosť určitej veci, ale u človeka s ADHD sú dané príznaky natoľko závažné, že mu ovplyvnia a vážne narušia každodenné fungovanie.
Mýtus č. 2: ADHD je spôsobené rodičmi a ich zlou výchovou
Bežne sú rodičia obviňovaní za to, že ich dieťa trpí poruchou ADHD. Myslia si, že to súvisí s ich výchovným štýlom či interakciou s dieťaťom. Porucha pozornosti s hyperaktivitou týmto nevzniká. Každé dieťa, ktoré vyrastá v chaotickej rodine alebo v rodine, kde je nesprávny spôsob výchovy, môže byť danou situáciou nepriaznivo ovplyvnené, no neznamená to, že to u neho spôsobí poruchu pozornosti s hyperaktivitou. Tieto faktory síce môžu rodičom a ich deťom značne sťažiť život a vyrovnávanie sa s ADHD, ale samotnú poruchu nespôsobujú. Ak by chceli rodičia zapracovať na svojom výchovnom štýle, výskum ukazuje, že pre deti s poruchou pozornosti a hyperaktivitou platí najlepšie jasnosť a konzistentnosť očakávaní a dôsledkov ako aj predvídateľnosť aktivít, teda rutina.
Mýtus č. 3: Iba deti môžu mať ADHD
Symptómy ADHD musia byť prítomné do siedmich rokov, aby spĺňali kritéria diagnózy, ale mnoho jedincov zostáva nediagnostikovaných až do dospelosti. Nie je obvyklé, že rodič bude diagnostikovaný v rovnakom čase, ako jeho dieťa. Keď sa dospelý dozvie o ADHD, sám si začne všímať, či má niektoré zo známych symptómov. Vie to jednoducho ľahšie sám na sebe spozorovať v porovnaní s dieťaťom. Každopádne platí, že uvedomenie si príznakov a spôsobu, ako ich zvládnuť, môže byť naozaj upokojujúce. Ďalej platí, že ak sa objaví ADHD u dieťaťa, čím je staršie, tak sa jeho príznaky postupne menia. Znamená to, že u dospelého jednotlivca s ADHD nebude evidentné hyperaktívne správanie, ale skôr častý nepokoj alebo neschopnosť udržať pozornosť. Je veľmi dôležité, aby bolo ADHD liečené čím skôr, pretože ak sa nerieši, dospelým môže značne sťažiť pracovný i súkromný život. A samozrejme, môže sa to odzrkadliť v iných oblastiach či pri vzniku iných porúch ako je depresia, nadmerná úzkosť či užívanie návykových látok.
Mýtus č. 5: Hlavným a vždy prítomným symptómom je hyperaktivita
Je dôležité si uvedomiť, že hoci znie celý názov Porucha pozornosti s hyperaktivitou, pod ADHD patria aj mnohé ďalšie symptómy. Na základe symptómov tiež ADHD rozdeľujeme na viaceré typy. Prvým typom je ADHD predovšetkým hyperaktívno-impulzívne, ďalej to môže byť ADHD s prevahou nepozornosti alebo kombinovaný typ. Hyperaktívne správanie sa vyskytuje najmä pri hyperaktívno-impulzívnom type, ale nie je zahrnuté do prevažne nepozorného typu. Pre ľahšie pochopenie sa tento typ ADHD nazýva aj ADD, teda porucha nedostatku pozornosti. Takýto človek sa často označuje ako zasnívaný a nechá sa ľahko rozptýliť. Môže byť dezorganizovaný, nedbalý či zábudlivý. Tento typ poruchy je častejšie prehliadaný práve kvôli tomu, že symptómy nie sú tak rušivé pre spoločnosť a okolie jednotlivca. Platí však, že dané symptómy sú aj naďalej nepríjemné pre človeka, ktorý ich musí prežívať.
Mýtus č. 6: Ľudia s ADHD sa nemôžu vôbec sústrediť
Vzhľadom k názvu poruchy môže byť pre niekoho mätúce, ak vidí človeka s ADHD sústrediť sa na nejakú činnosť. Preto je na mieste, aby si ľudia uvedomili, že ADHD znamená skôr problém s reguláciou pozornosti, než celkovú neschopnosť sústrediť sa. Aj keď majú osoby trpiace ADHD ťažkosti pri zameraní sa na úlohy a ich plnení, nie je neobvyklé, že dokážu venovať pozornosť niečomu, čo ich naozaj zaujíma. Typické je to u detí, ktoré na prvý pohľad nevenujú detailnú pozornosť ničomu, avšak ak ich niečo skutočne zaujme, vedia sa tomu venovať aj hodiny.
Mýtus č. 7: Lieky môžu vyliečiť ADHD
Lieky nevyliečia poruchy ADHD, ale môžu pomôcť zvládať jej príznaky, ak sa používajú v súvislosti s odporúčaním lekára alebo psychológa. Platí, že ADHD je chronický, celoživotný stav. Ak niekto dostal lieky na ADHD v detstve je veľká pravdepodobnosť, že ich bude užívať aj ako dospelý, i keď v upravených dávkach. Ľudia môžu mať rovnaké príznaky ADHD ako deti i dospelí, poprípade sa môžu niektoré z príznakov zmeniť alebo dokonca zmierniť. Vývinové zmeny mozgu tieto zmeny čiastočne vysvetľujú, ale môžu byť tiež odrazom toho, ako sa niekto naučil symptómy zvládnuť. Je potrebné si uvedomiť, že ľudia s ADHD sa snažia počas života nájsť také stratégie, ktoré im pomôžu život s touto poruchou zvládať lepšie a to aj napriek tomu, že užívajú potrebné lieky.
O ADHD sa toho naozaj popísalo veľmi veľa. Je preto dobré, aby sme si uvedomili, že nie všetko z toho, čo sa hovorí, musí byť zaručene pravda. Treba sa zamyslieť nad informáciami a poprípade si ich overiť, aby sme neverili mylným predstavám.
