Nedávno som sa vo svojom blogu Ako komunikovať s hyperaktívnymi deťmi venovala téme, ako sa dá vytvoriť pevný, spravodlivý a zároveň citlivý prístup k impulzívnejším a hyperaktívnym deťom. V tomto blogu by som chcela písať o tom, ako si takýto postoj vytvárame na našej škole k impulzívnejším deťom spoločne s nimi a s ostatnými deťmi. V jednom blogu som takisto napísala, že nie som sa za odčleňovanie týchto detí. Je to s nimi ťažké v triede s veľkým počtom detí, ich začleňovanie sa dá lepšie realizovať v triedach s menším počtom detí, ale za pokus to vždy stojí. Samozrejme, pri týchto deťoch sa dejú situácie, keď vďaka slabšiemu sebaovládaniu príde k nadávkam či k úderom. Rodičia majú logicky strach o svoje deti a ich presvedčenia ohľadom nedorozumení obsahujú tvrdenia, že údery treba vracať. Rozumiem ich presvedčeniam, ale zároveň mi je jasné, že ak budeme žiť stále v postojoch „kto z koho“, agresie slovnej a fyzickej nebude medzi ľuďmi ubúdať, ale naopak pribúdať. Zrejme, úplne pravdivo a vtipne vyjadril túto pravdu humanista Mahátmá Gándhi, zástanca metódy nenásilného odporu, vetou : „Oko za oko a svet bude slepý.“ Pokiaľ budeme v školách prikladať dôležitosť len vedomostiam a budeme opomínať túto jednoduchú múdrosť, zrejme bude pravdivá veľmi dlho a rodičia budú mať dôvody na svoje presvedčenia, že údery treba vracať a my tak budeme stále uväznení v minulosti, ktorú charakterizoval a v súčasnosti stále charakterizuje spôsob života „kto z koho“.
Ako riešime vzťahy v našej škole?
Po prečítaní rozprávok zo svojej knihy som začala používať nielen určité zjednodušené vysvetlenia, ale s deťmi sme si urobili praktické aktivity. Tie im mali názorne pomôcť porozumieť sebe a ostatným a pochopiť dôvody, prečo je dôležité používať určité slová či konania.
Dôležitou podmienkou všetkých vzťahov je otvorenosť k sebe a k ostatným, priznanie si chyby, ospravedlnenie, pravdovravnosť a na druhej strane ocenenie človeka, ktorý prejaví tieto kvality.
Aktivita, ktorá deťom vysvetlila názorne potrebu týchto kvalít:
Vyvolala som dve deti. Jedno sa ukrylo za druhé a ostatných detí som sa pýtala, prečo sa niekedy človek ukryje. Ich logická odpoveď znela: „Má strach.“ Ukrytému dieťaťu som podávala kartičky so slovami: Pravda, Chyba, Schopnosť, Pocity, Názor. Druhé dieťa držalo tieto kartičky ukryté za chrbtom dieťaťa pred ním. Ostatných detí som sa zasa postupne pýtala, či je človek odvážny, ak ukrýva pravdu, neprizná chybu, nezdieľa s ostatnými schopnosť, nepovie názor. Deti názorne prostredníctvom ukrytého dieťaťa s kartičkami zistili, že taký človek nie je odvážny.
Zároveň som sa ich pýtala, či pomôžeme tomuto človeku, ak ho budeme odsudzovať alebo povzbudzovať. Spoločne sme si vysvetlili, že bojazlivý človek sa pri odsudzovaní stiahne a pri povzbudzovaní sa môže osmeľovať.
Poprosila som dieťa, aby vystúpilo so všetkými kartičkami: Názor, Schopnosť, Pocit, Pravda, Chyba. Deti názorne pochopili, že nielen keď človek vyjde z úkrytu je odvážny, ale aj keď vyjde zo svojho vnútorného úkrytu a dokáže priznať pravdu, svoju chybu, zdieľať schopnosť, názor. Vtedy je kráľom svojho strachu, je odvážny. Ďalšou spoločnou komunikáciou si deti uvedomili, že človeka, ktorý prizná pocity, chybu a je pravdovravný, je potreba oceniť, aby mal motiváciu byť úprimným aj naďalej, ale zároveň zdôrazňovať, že ak sa budú určité negatívne veci opakovať, stratí dôveru. Ak je človek odvážny, približuje sa k nám a nepestuje odstup, ale blízkosť.
Vďaka tejto aktivite pestujeme otvorenosť, keď riešime nedorozumenia, aby sme vedeli čo najpresnejšie pohnútky, ktoré deti viedli k ich konaniu pri nedorozumení.
Aby sme odstraňovali správanie typu „oko za oko, zub za zub“, pripravila som im ďalšiu aktivitu, aby vedeli, že hnev sa dá vyjadriť aj inak:
Jedno dieťa malo kriedou okolo seba vytvorený kruh. Deti mali na kartičkách obrázky s rôznymi druhmi správania- pomoc, objatie, pohladenie, bitky, urážky, posmešky atď. Kruh som im slovne predstavila ako naše hranice, ktoré rozoznáme v našom vnútornom svete prostredníctvom nepríjemných pocitov. Do vnútra kruhu deti vkladali obrázky s pomenovaním so správaním, ktoré im udržiava dôstojnosť a ktoré im prináša rešpekt. Za kruh dávali kartičky s správaním, ktoré im ubližuje. Prípadne dospelý môže mať prázdne kartičky a deti diktujú správanie, ktoré rešpektujú a ktoré im ubližuje a dávajú kartičky alebo do kruhu, alebo mimo kruhu. Mala som pripravené kartičky so slovami, ktoré pomenúvali naše hranice prostredníctvom vyjadrenia nepríjemných pocitov v tvare ja-výroku: Vadí mi... . Hnevá ma... . Sklamalo ma... . Dotklo sa ma... . Bolí ma... . Vyľakalo ma to... . Deťom som kartičky vysvetlila spôsobom, že vďaka daru reči môžeme tento kruh-naše hranice premeniť na slová. Ukázala som im tieto kartičky a uložili sme ich na čiaru kruhu. Týmto spôsobom som deťom vysvetlila, že hranice pomenúvame týmito slovami a vetami, vďaka ktorým sme kráľom hnevu, ovládame ho my. Vysvetlila som im, že ak sa meníme na hnev, používame spôsoby správania, ktoré sú za hranicami, ubližujeme, nič neriešime a situáciu zhoršujeme. Celé naše telo ovládne hnev, naše ústa urážajú, naše ruky udierajú, naše nohy kopú. Zdôrazňujem im, že vtedy je hnev naším pánom, vtedy ovláda on nás. Popri tejto aktivite nezabudnem deťom zdôrazniť, že ak ich niekto provokuje do bitky alebo do posmievania, má zlú alebo unudenú náladu a pokúša sa ich stiahnuť do svojej potreby posmievať sa alebo biť sa. Ak sa držíme presvedčenia, že sa nechceme biť alebo posmievať sa, nepodriadili sme sa potrebám druhých ubližovať, ostávame tiež „Kráľom svojej nálady a svojich presvedčení“, sme pevnými. Nie sme obeťou ich nálady.
Aby aj ostatné deti pochopili správanie „impulzívnych detí, pripravila som im túto aktivitu:
Cez jedno dieťa som prehodila kus látky, deku, aby som deťom priblížila, že ak človek neovláda hnev, pôsobí nepríjemne alebo aj smiešne a druhí sa ho boja, alebo ho neberú vážne a že rovnako, ako keď mu látka pokrýva celé telo, hnev mu ovláda celé telo. Deti môžu zopakovať na základe predošlej aktivity, že hnev ovláda ruky tým, že udierajú, nohy tým, že kopú, ústa tým, že urážajú.
Deti sa zamysleli, ako by reagovalo dieťa ovládnuté hnevom, ak by ho odsudzovali. Spoločne sme prišli na to, že môžeme cez nahnevané dieťa hodiť ďalšiu látku, pretože emócia by sa u neho stupňovala, ubližovalo by viac.
Potom sme sa spoločne zamysleli nad tým, ako pomôcť impulzívnemu dieťaťu zvládnuť hnev, aby bol on jeho kráľom. Spýtala som sa ich, ktorými slovami vyjadrujeme hnev a keď ich deti zopakovali, naviedla som ich na informáciu, že slová, ktorými si stanovujeme hranice, môžeme použiť v tvare „ty“, keď chceme pomôcť niekomu zvládnuť svoj hnev.
Vety, ktorými si určujeme hranice (ja-výroky) : "Hnevá ma, vadí mi, cítim sa nepríjemne, zabolelo ma to...atď", sme vymenili za otázky v tvare ty: „Hnevá ťa niečo? Sklamalo ťa niečo? Vadí ti niečo? Očakával si niečo? Môžeš mi viac o tom porozprávať?" Popritom, ako sme si spoločne hovorili tieto otázky, z dieťaťa sme pomaly dávali látku nadol, aby deti názorne videli, že starostlivosťou, empatickými otázkam, počúvaním pomáhame stiahnuť látku- zvládnuť hnev u nahnevaného človeka. Deti názorne pochopili, že nemôžeme človeka spájať s emóciou, ona mu na chvíľu zacloní vnímanie a ovláda ho. Ak ju ovládne, je pred nami zasa skutočná podstata toho druhého, ten skutočný kamarát, rodič a iní ľudia.
Touto aktivitou sa učíme byť empatickí, starostliví a v sebapoznávaní sa posunúvame o kúsok ďalej.
V súčasnej dobe, keď pribúda počet impulzívnych detí cítim, že poskytovať deťom v škole iba vedomosti časom stačiť nebude. Deťom je potrebné vysvetľovať následky ich správania, podrobne s nimi skúmať ich pohnútky, ponúkať prostredníctvom vysvetlenia sebapoznávania iné riešenia. Nie je to jednoduché. Tento postoj potrebuje veľa komunikácie s deťmi, aby pochopili logiku sebaovládania a korigovania svojho správania a aby si podobne, ako keď si upevňujú nové vedomosti, upevňovali ja-výroky, empatické reakcie, otvorenosť, starostlivosť, rešpekt a tak sa učili tolerancii, ktorá je potrebná pri začleňovaní rôznych typov osobností detí. Od ostatných potrebujú prijímanie, pomoc, trpezlivosť, oceňovanie každého vhodného správania. Zaslúžia si pomoc. Zaslúžia si ju však nielen pri pochopení nových vedomostí, ale aj pri pochopení seba a ostatných. Prijímanie a oceňovanie vhodného správaní od ostatných detí je dôležité najmä kvôli chuti impulzívnych detí na sebe pracovať. Nehovorím, že naša škola je úplne pokojná, pretože zmena správania u človeka trvá roky, ale táto práca rozvíja niečo oveľa dôležitejšie. Je to vzájomne porozumenie a komunikácia. A každý deň vidím výsledky takéhoto prístupu. Príjemne ma napríklad potešila nedávna príhoda, ktorú som zažila, keď som šla po prestávke na vyučovaciu hodinu:
Pred príchodom do triedy som si vypočula, ako sa deti rozprávali s jedným impulzívnym chlapčekom, ktorý akurát udrel svojho kamaráta. Tohto chlapčeka máme radi, lebo je okrem iného v kolektíve zábavný a akčný. Deti mu v kruhu vysvetľovali následky:
"Nemôžeš udierať, lebo budeš strácať kamarátov. Ak sa ti chcelo udrieť, mal si udrieť vedľa. Neovládol si svoj hnev. Je to jeho telo. Ak ťa aj niečo hnevalo, nič si nevyriešil. Mal si mu povedať, čo ti vadilo..."
Vnímam toho chlapčeka pozorne a viem, že sa snaží, len jeho sebaovládanie kolíše podľa toho, akú má náladu a či dokáže v sekunde stopnúť svoje impulzívne myšlienky a na ich základe svoje konanie. Zažila som ho v situáciách, kedy ich naozaj stopol a útok sa nekonal. Chlapček šiel niekedy pomimo ostatných, písal zlostné slovká na papier, alebo len tak pobehoval. Ja som sa pripojila k ostatným deťom. Vysvetlila som mu, že v našom mozgu sa neutvárajú nové cestičky len vtedy, keď sa učíme nové vedomosti a upevňujeme ich častým opakovaním. Zdôraznila som mu, že ak sa správame jedným spôsobom, máme tiež v mozgu utvorené cestičky a keď meníme svoje správanie, vytvárame si nové cestičky. Tie si upevňujeme tým, že si dávame pozor na myšlienky, aby sme neposlúchli tie ubližujúce a nekonali podľa nich. Ak sa nám aj nedarí, nemáme to vzdávať. Musíme nahrádzať staré cestičky, ktoré znamenali "problematickejšie správanie" novými cestičkami, ktoré znamenajú "nové správanie". Vďaka nim bude naše správanie príjemné pre všetkých.
