Zdroj: Bigstock
Viacerí odborníci dnes varujú pred nepriaznivými vplyvmi súťaženia. Aj známa česká psychologička Jana Nováčková ( spoluautorka knihy Rešpektovať a byť rešpektovaný ) často prednáša o tom, že súťaženiu v školách by sme sa mali úplne vyhnúť. Prináša podľa nej do školského prostredia mnoho negatív a zhoršuje v školách atmosféru.
Niektorí pedagógovia však namietajú a sú presvedčení, že porovnávanie a súťaženie je pozitívnou motiváciou a majú mať v školách svoje miesto.
Som učiteľkou vyše dvadsať rokov, takže priamo v praxi vidím následky toho, keď deti porovnávame a používame súťaže. Za tie roky som sa porovnávania úplne vzdala a súťaženie používam v minimálnej miere a to len pri pohybových hrách. Namiesto súťaženia používam pri vyučovaní viac metód, pri ktorých deti spolupracujú a pomáhajú si. Zdôrazňujem im, že súťažiť majú najmä samy so sebou. Učíme sa neporovnávať svoje dosiahnuté vedomosti s vedomosťami spolužiakov, ale s vlastnými dosiahnutými vedomosťami doposiaľ.
Tu je niekoľko vecí, ktoré som si všimla na deťoch, čo si prešli určitým porovnávaním a ako na ne pôsobí súťaženie vo vyučovaní (nemyslím tým teraz pohybové súťaže):
Dieťa introvertné, ktoré je porovnávané s inými, sa zatne. Podvedome cíti, že ide o nerešpektovanie jeho dôstojnosti. Introvertné dieťa v sebe negatívne pocity potlačí a neskôr odmieta komunikovať, čo je smutné, pretože dospelí tak strácajú kontakt s jeho vnútorným prežívaním. Takéto dieťa sa už vyvíja v závislosti od negatívnych pocitov, ktoré ukrýva. Jeho sebaobranou je vnútorné odmietanie ľudí okolo seba.
Dieťa extrovertné a impulzívne, ktoré je porovnávané, sa bráni a niekedy aj prostredníctvom agresivity slovnej či fyzickej. Svoju sebaobranu prejavuje smerom von bojom s ľuďmi okolo seba.
Pri deťoch, ktoré sa „zatínajú“ a aj pri zlostných reakciách impulzívnejších detí som zistila, že podvedome volajú po ocenení. Nenechávam sa „opantať“ nepríjemnými pocitmi, ktoré u dospelých vyvoláva detská zaťatosť alebo impulzívnosť. Vždy hľadám ich silné stránky, ktoré u nich vo vhodných chvíľach oceňujem. A tak som objavila napríklad to, že introvertné deti sú výborné v logike, že majú svojské zaujímavé výtvarné a estetické cítenie, že ich úvahy majú hĺbku a mohla by som pokračovať. Extrovertné a impulzívne deti sú zasa veľmi otvorené, spontánne, uvoľnené, akčné a úprimné. Dokážu byť aj veľmi zábavné. To všetko však pomocou súťaže nie je možné oceniť. Ak by som sa riadila odsudzovaním ich zaťatosti či impulzívnosti, odmietaním ich osobností by som ignorovala aj ich dary. Odmietanie detí vyvoláva u nich pocity nízkej sebahodnoty, od ktorej sa odvíja nízka sebaúcta a nedôvera k okolitému svetu, ktorá sa stáva základom problematického správania. Sebaobranu vo forme „zaťatosti“ či agresie deti používajú len vďaka nepríjemným skúsenostiam v situáciách, keď boli porovnávané, odsudzované a málo oceňované.
Každé dieťa potrebuje cítiť ocenenie svojej osobnosti. Dôležité je pomôcť každému dieťaťu nájsť jeho silnú stránku, podporovať u každého dieťaťa jeho názory, myšlienky, riešenia, nápady a rešpektovať jeho pocity a emócie.
Deti, ktoré neoceníme v detstve, potom o ocenenie bojujú celý život. Ich spoločníčkou sa stane závisť. Závisť je volaním po ocenení. Všimnime si to medzi súrodencami, medzi ktorými je jeden viac preferovaný. Ten druhý niekedy bojuje celý život so závisťou voči súrodencovi a takisto celý život očakáva ocenenie od rodičov, od ktorých sa mu ho nedostávalo. Závisť riadi kroky u ľudí, ktorí neboli oceňovaní v detstve tým, že sú nedôverčiví a „neprajní“ k úspechom druhých a nedokážu ostatných úprimne oceniť. Nezažili ocenenie, nestalo sa to ich vnútornou súčasťou v detstve, a preto pôsobia chladne. Stále sa porovnávajú s ostatnými, nedokážu spolupracovať.
Ak porovnávame deti či už ohľadom vedomostí alebo správania, ktoré súvisí s ich temperamentom či sebaobrannými reakciami, učíme ich posudzovať, odsudzovať, nerozumieť tomu druhému, nesúcitiť, neoceňovať a učíme ich postoju „mať navrch“. Samozrejme deti sa majú naučiť prijímať svoje chyby, tie ich však majú naštartovať k tomu, aby prekonávali vlastné limity a stali sa lepšími v tom, čo je ich schopnosťou, alebo aby pracovali viac na vzťahoch. Každé dieťa v triede môže svojským pohľadom na určitú vec obohatiť ostatných, a preto sa súťaženie a porovnávanie nemôže stať pozitívnou motiváciou. Pozitívnu motiváciu prináša spolupráca a vzájomné porozumenie. Rovnako nenaučíme deti lepším vzťahom bez zdôrazňovania oceňovania osobnosti druhého a bez porozumenia konaniu druhého človeka. Sme rôznorodí, nie sme roboty, naše životy riadia naše pocity a pocit ocenenia je jedným z najdôležitejších, ktorý môže náš život viesť k vnútornej harmónii.
Viem, že keď si raz budem spytovať svoje svedomie, bude pre mňa dôležité najmä to, ako som svoj život naplnila osobným šťastím a pomocou ostatným. Či som bola v niečom prvá, mi bude jedno, lebo aj tak vtedy zistím, že to nie je dôležité. Keď vnímam ľudí okolo seba, uvedomujem si, aké je krátkozraké vôbec sa s niekým porovnávať. Ľudia okolo mňa majú svoje túžby, pocity, myšlienky, želania a svoj charakter, ktorý sa utvoril ako výsledok ich minulých skúseností a ktorý sa neustále dotvára. Ich životná cesta je iná ako moja, ale niekedy sa naše cesty pretnú, aby sme sa vzájomne obohatili. Alebo naopak- aby sme nepríjemnými pocitmi, ktoré v nás ten druhý vyvoláva, pracovali viac na svojich stránkach, ktorými sú sebapoznávanie, prijatie, tolerancia, súcit, rešpekt a empatia.
Je to ako na lodi, kde námorníci musia veslovať spoločne, aby loď nepotopili. Ak by medzi sebou súťažili a každý myslel len na seba, zrejme ju potopia, alebo budú blúdiť do neznáma. Tak je to aj s našou planétou, ktorá sa plaví vo „vodách“ vesmíru. Ak nebudeme ťahať za jeden povraz a nepochopíme, že šťastie jednotlivca vytvára vzájomné šťastie všetkých, vždy to bude vyzerať tak, ako to vyzerá v súčasnosti. Šťastie jednotlivca sa nedá budovať bez oceňovania jeho osobnosti.
