Články: Pre študentov
O projekte

 

Ak zvládneme svoje emócie, dokážeme pracovať aj s emóciami detí

Darina Vranová
Autor článku
  

 

Občas narazím na internete na články, ktoré sa stavajú kriticky k výchove rodičov. Kritizujú rodičov, že rodičia nedávajú hranice svojim deťom. Myslím si, že táto kritika pramení z bezmocnosti, z toho, že mnohí nevedia, ako s týmito deťmi komunikovať, ako si získať ich pozornnosť či uznanie.

Zvyšuje sa počet detí, ktoré nemajú strach z autorít, nemajú problém „prelustrovať“ slová, ktoré autorita vysloví,  z každej strany. Sú veľmi hravé, majú veľké množstvo energie, pocity u nich lietajú ako na hojdačke a ich hravosť a hyperaktivita sa striedajú  s výbuchmi zlosti a agresie. Sú precitlivené a zároveň veľmi silné osobnosti. Postaviť sa vo výchove k týmto deťom s „pokojom Angličana“ je naozaj náročné. Viem to ako mama dosť „živého“ dieťaťa, u ktorej sa pocity zlosti, za ktorými sa ukrývala bezmocnosť, striedali s pocitmi silnej materskej lásky, ktoré som túžila realizovať a vyjadrovať smerom k dieťaťu s vnútornou pevnosťou. Ako som písala v predchádzajúcom blogu Ako som zatúžila stať sa pevným stromom, dlhé obdobie som žila s nízkou sebaúctou, ktorá brzdila hľadanie pevného vzťahu k môjmu dieťaťu.  Vďaka nej som pri jeho zlostných náladách upadala do totálneho vnútorného chaosu, spojeného s týmito myšlienkami alebo otázkami: „Čo mám robiť? Prečo ma nerešpektuje? Prečo mi to robí? Čo mám robiť, aby som ho zvládla, aby sa správal podľa mojich predstáv, aby ma neodsudzovali učitelia, susedia a aj jeho kamaráti. Nezvládam to, som slabá...atď“   

Nemohla som logicky svoje dieťa  zvládnuť, pretože som nezvládala svoje emócie neistoty a hnevu.  Najprv som musela spracovať vlastný strach v podobe neistoty pri jeho zlostných reakciách, obáv z názorov ostatných ľudí a vystrašenosti z jeho budúcnosti. Učila som sa v ňom vidieť osobnosť, ktorá sa nebojí byť sama sebou. S tým, ako u mňa ubúdal strach, neistota, obavy, zároveň ubúdali  moje zlostné reakcie. Vtedy som pochopila, prečo sa hovorí, že existujú dve základné emócie- strach a láska. Bezmocnosť, ktorá vyplývala zo vzťahu s dieťaťom, ktoré sa vymkýnalo predstavám, ako by také tradičné dieťa malo vyzerať, bola základom zlostných reakcií. Tie vyplývali z mojej vnútornej neistoty a obáv, ako budeme spoločne s dieťaťom prijímaní v spoločnosti. Ako som postupne zvládala svoju neistotu, obavy a strach, postupne ubúdali aj emócie zlosti, ktoré ovplyvňovali moje správanie k vlastnému dieťaťu, toto mi pomohlo aj pri prijímaní „živších“ alebo hyperaktívnejších detí v škole.

Ako som sa teda naučila zvládať svoje emócie a najmä tie, ktoré sa týkali môjho strachu?

Vybrala som sa do veľkej neistoty. Staré spôsoby výchovy na môjho syna jednoducho nezaberali. Skúsila som teda niečo iné. Rozhodla som sa dať mu voľnosť v sebavyjadrení a zároveň som sa tak sebavyjadreniu učila ja. Nechala som mu možnosť rozhodovať sa o sebe viac.

 

 

  • Hľadal si záujmové krúžky sám. Ak ho nebavili, vymenil  ich za iné.

 

  • Školský systém nie je pripravený na „živšie“ či hyperaktívne deti a preto som si povedala, že nebudem hodnotu svojho syna odvodzovať od známok a zároveň  hodnotu seba ako  rodiča. Rešpektujem  aj jeho horšie známky a ponúkam mu bez odsudzovania pomoc , keď si ich chce opraviť. Deti sú  jedinečné a majú v sebe potenciál, ktorý nedokážeme známkou spravodlivo ohodnotiť, najmä ak ich dieťa vďaka nepochopeniu a  odstupu nedokáže a niekedy ani nechce využiť.  Na rodičovských združeniach som niekedy počúvala, že moje dieťa prejavuje nezáujem k tomu, čo sa na vyučovaní deje. Deti sa však nevedia pretvarovať a odzrkadľujú nám naše postoje či už v rodine, školskom prostredí  alebo v celkovej spoločnosti. Ak smerom k deťom vyjadrujeme len očakávania v podobe slova „musíš“ a nezaujímame sa o pocity detí z nášho konania alebo o to, čo potrebujú s ohľadom na svoj vek, správame sa k nim s odstupom. Deti nám náš odstup vyjadria v podobe nezáujmu, čo je tiež jednou z foriem odstupu. Snaha pôsobiť na deti jednotne, keď každé z nich je jedinečnou osobnosťou nevedie k očakávanému správaniu, skôr sa zvyšuje problematické správanie u detí.

  

  • U svojho dieťaťa či u niektorých živších deťoch som vnímala určitú ne-empatiu. Odmietam tvrdenie, že tieto deti nemajú citlivosť. Skôr u nich cítim silnú potrebu byť samým sebou, ísť svojou jedinečnou cestou, riskovať a popri tomto postoji, ktorým vyjadrujú  aj keď nevedomky úctu k svojej osobnosti, zabúdajú na pocity a potreby iných. Treba im to pripomínať rešpektujúcim spôsobom. Dávať im vlastným rešpektujúcim správaním príklad, ako vyjadrovať svoje pocity a potreby a či už v rodine alebo v školskom prostredí  a neustále im formou sebapoznávacích vedomostí vysvetľovať vplyv a následky ich správania, ako pôsobia na iné osoby a vlastným príkladom či vysvetlením im  ponúkať  iné riešenia situácií.

 

  • Nehovorím pred ním znevažujúco o iných ľuďoch ale snažím sa mu pomáhať pochopiť dôvody ich správania.  

 

  • Rozhodla som sa, že budem korigovať myšlienky a vety, ktoré by obsahovali odsudzovanie a že budem zvedavo počúvať všetko, čo mi môj syn prezradí o svojich zážitkoch. Nebudem ich hodnotiť ako „zlé“ alebo „dobré“, ale ako skúsenosti, ktorými si musí prejsť, aby pochopil, čo je pre neho prijateľnejšie a čo mu prináša väčšiu vnútornú harmóniu. Pri jeho „potknutiach“ stojím naďalej za ním, dávam mu najavo, že ma trápia, ale nestrácam pevnú pôdu pod nohami a učím sa dôverovať. Dôvera je daná najmä tým, že vzájomnou otvorenosťou a neodsudzovaním sa mi dieťa vždy otvorí a jeho pohnútkam budem vedieť porozumieť. Týmto spôsobom sa ho snažím prijímať a nestratiť. Zaujímam sa o to, čo zaujíma jeho. Keď mi chce dať vypočuť texty spevákov, ktorých počúva alebo texty článkov, ktoré číta, počúvam a  čítam s ním. Keď má potrebu porozprávať mi o zážitkoch v škole, snažím sa odložiť prácu a počúvam. Keď má pravdivý pocit, že ho málo vnímam, pretože sa moje myšlienky potulujú okolo práce, dám mu za pravdu a ospravedlním sa. Stratiť dieťa znamená nevedieť nič o jeho pocitoch, potrebách, zážitkoch, názoroch, túžbach a zároveň odsudzovať a tlačiť v smere svojich predstáv. Vtedy vidíme svoju predstavu a nie skutočnú osobnosť, ktorá vyrastá pri nás a potom sa čudujeme neskôr, že nepoznáme vlastné deti. Deti, ktoré neskôr utekajú do partií, prijímajúce a neodsudzujúce prostredie nezažili. Utekajú tam, kde ich prijímajú. Keďže vďaka neprijatiu svojej osobnosti nemajú sebaúctu, ostávajú aj v partiách, ktorých pôsobenie nie je pozitívne pre ich ďalší vývoj.

 

 

Moja bezmocnosť mizla vďaka hľadaniu porozumenia medzi nami dvomi, vďaka rešpektovaniu jeho osobitosti, vďaka tomu, že som si uvedomila dôležitosť prijímania, vďaka tomu, že som prestala brať vzťahovačne jeho otvorenosť a učila sa byť otvorenejšou ja. Tým, že som vždy najmä bojovala o to, aby môj syn cítil, že je pre mňa dôležitý a že mu chcem byť neodsudzujúcou podporou v dobrých aj zlých chvíľach. Postupne získaval dôveru ku mne a nebál sa mi prezradiť o sebe ani „pozitívne“ a ani „negatívne“ veci, pretože sme ich spoločne brali ako jeho skúsenosti, a tak sa stali našimi spoločnými skúsenosťami. Vzájomne sa opierame o to, že aj keď nie je život vždy ľahký a bez prekážok, my stojíme spoločne pri zdolávaní jeho úskalí. Strach z názorov som odstránila tým, že keď som spoznala v svojom synovi pevnú, čestnú, svojskú osobnosť, ktorej „negatívne reakcie“ vyplývali z neprijatia ostatnými, pretože intuitívne vie, že odsudzovanie  do zrelých vzťahov nepatrí, postavila som sa vnútorne za neho.

 

Zároveň som pochopila jednu vec. Uvedomila so si, že minulé generácie žili so strachom prejaviť sa. Dobre mienené ale často dusivé metódy potláčali prirodzenú túžbu detí po zvedavosti, predstavivosti , sebavyjadrení a  sebaláske.  Ľudia však vždy túžili po  slobode, po väčšom  priestore  pre emócie a po ich pochopení, po väčšom rešpekte  pre svoju jedinečnú povahu. Výchovu prostredníctvom poslušnosti a disciplíny používame, lebo máme strach z budúcnosti. Chceme mať pevne v rukách svoj život a život svojho dieťaťa. Myslíme si, že ak ovládame jeho život, ako keby sme si už vyberali preplatky v podobe jeho istej budúcnosti. Hľadanie iných spôsobov výchovy a najmä tých, ktoré obsahujú prvky slobody, je pre nás podozrivé, pretože sa nám spája s predstavami anarchie a chaosu. Len pomaly meníme svoje postoje k deťom, ktoré spochybňujú svojím správaním minulé výchovné spôsoby tým, že na ne nereagujú podľa našich očakávaní. Ich tvrdohlavosť, rebelantstvo a svojskosť považujeme za svoj neúspech, pretože dlho sme žili s predstavou správneho človeka ako poslušného a prispôsobivého. Nečudujme sa potom rodičom, ktorí sa snažili byť poslušnými, že neskôr poslúchajú aj svoje deti, či sú pred nimi neistí. Snažme sa radšej o to, aby každý človek už od ranného detstva zažíval úctu k svojej jedinečnosti a potom si bude hranice prostredníctvom svojej otvorenosti určovať na základe sebalásky a bude jedno, či to bude pri hľadaní partnera alebo vo vzťahu k deťom. Deti potrebujú pevného dospelého- pevného však vďaka tomu, že si váži sám seba a jeho postoje vedie sebadôvera, sebaistota, sebadôvera a rešpekt k ostaným. Ľudia, ktorí zažili vo svojom živote väčšie pozitívne zmeny, opustili všetko staré a známe a začali hľadať nové cesty. Hľadanie nových ciest a sem patrí aj hľadanie výchovných postojov, znamená vždy na začiatku neistotu z budúcnosti.  Netvrdím, že moje postoje sú stopercentne správne. Nebudem však pokračovať v tom, čo neprináša žiaden úspech - ani vo vzťahu k svojmu deťaťu, ani vo vzťahu k deťom v škole. Budem hadať, kým nenájdem to, čo bude tieto deti robiť slobodnejšími, harmonickejšími a odvážnejšími.

 

Páčil sa ti tento článok? Prihlás sa pre odober najnovších článkov.

 

 

 

 


Foto: Bigstock

 

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.