Články: Pre študentov
O projekte

 

Sebapoznávanie a deti

Darina Vranová
Autor článku

  

Náš vnútorný svet ovplyvňuje naše vonkajšie správanie. V súčasnej dobe si všímame, že medzi deťmi narastá viac výbušného, impulzívneho a emocionálneho správania. Za týmto správaním sa ukrývajú negatívne pocity, ktoré potrebujú tieto deti uvoľniť. Podstata ich myslenia je impulzívna, a preto  za ich silnými pocitmi nasleduje výbušné správanie.

Ak riešime toto správanie poznámkami, trestami, vyriešime samotnú podstatu, ktorá spôsobila negatívne správanie? Nie, negatívne pocity v deťoch ostávajú.  Naše telo funguje tak, že negatívne pocity považuje za  „odpad“, ktorého sa chce  zbaviť. Spoznáme to podľa napätia, ktoré cítime na základe týchto negatívnych pocitov. Aby telo rovnomerne a vyrovnane fungovalo, potrebuje sa zbaviť napätia tým, že vyventiluje negatívne pocity smerom von. Či to už robíme hlbokým dýchaním, búchaním do vankúša, pohybom, písaním do denníku, dôležité je tieto pocity aj vyjadriť slovne či už pre seba alebo smerom von k ostatným. Dôležité je uvoľniť negatívne pocity. Poznámka ani trest neriešia vnútorný dôvod- k negatívnym pocitom dieťaťa sa pridávajú  ďalšie negatívne pocity v podobe pocitov nespravodlivosti vďaka odsudzovaniu a nepochopeniu dospelých.  Od dospelých deti  očakávajú vyrovnaný vzor, porozumenie a správanie obsahujúce sebaovládanie. Negatívne pocity, ktoré  ostávajú v deťoch pri riešeniach poznámkami alebo trestami spôsobujú to, že  impulzívne dieťa ich uvoľňuje ďalej „svojím“ spôsobom, pretože mu nikto neukázal iný spôsob uvoľnenia napätia a iného asertívneho riešenia nedorozumenia, v ktorom je účastníkom. Svoju zlosť môže ventilovať ničením veci a ubližovaním druhým osobám. Na našich školách chýba odovzdávanie vedomostí o tom, ako funguje nás vnútorný svet a učenie detí tomu, ako negatívne správanie meniť za správanie, ktoré prináša pozitívnu spätnú väzbu. Pozitívnu spätnú väzbu prinášajú empatické reakcie, asertívne vyjadrovanie prostredníctvom ja- výrokov a vysvetlenia rovnako ako na ostatných predmetoch v škole.

 

Rovnako je dôležité si uvedomiť, že tak ako nejde deťom počítanie, čítanie, písanie bez chýb, samostatné vyjadrovanie hneď zo dňa na deň,  takisto je dôležité pestovať si trpezlivosť pri výchovnom pôsobení na deti a neočakávať zmeny zo dňa na deň. Deti potrebujú cítiť bezpečie, neodsudzovanie, prijímanie, rešpekt a dôveru. Potrebujú v nás cítiť dospelého, o ktorého pochopenie sa môžu oprieť pri  prežívaní ľubovoľných pocitov - aj negatívnych. Ak sú tu dospelí, medzi nimi som aj ja, ktorí sa snažia meniť svoje myslenie a konanie, vedia, že to nie je záležitosť jedného dňa, ale niekoľkých mesiacov aj rokov. Samotní vedci zistili, že náš mozog je veľmi flexibilný a dokáže prijímať a učiť sa vedomosti v hociktorom veku a dokonca meniť naše postoje v konaní. Pri prijímaní vedomostí sa v mozgu vytvárajú prepojenia medzi neurónmi. Takisto, ak sa naučíme v určitých situáciách reagovať automaticky, vytvárame si prepojenia medzi neurónmi, kvôli ktorým reagujeme rovnako.

 

Ak sa rozhodneme zmeniť svoje správanie na základe spätnej väzby vzťahov s ľuďmi, na ktorých nám záleží a s ktorými nám vzťahy prestávajú fungovať, popud k zmene správania príde z nášho vnútra. Zmena však vyžaduje veľkú sebadisciplínu v podobe toho, že sme kritickí k svojim reakciám a snažíme sa ich meniť za iné. Robíme chyby, ale ak je náš záujem úprimný, postupujeme ďalej, až sa naučíme iným vedomejším reakciám. V našom mozgu tak zaniknú staré cestičky a vznikajú nové. Deti si ešte samotné nepovedia, že potrebujú zmeniť konanie, pretože nerozumejú fungovaniu vnútorného sveta a jeho následkom v podobe spätných reakcií od ostatných ľudí. Deti sa potrebujú oprieť o nás- dospelých. Máme v rukách obrovskú zodpovednosť v práci na sebe a v trpezlivosti voči deťom. Trpezlivosť a vyrovnaný postoj obsahuje aj vedomosti zo sebapoznania, pretože ak rozumieme svojmu mysleniu, konaniu, dokážem rešpektovať deti a chápať aj ich potknutia, pretože zmena myslenia a konania nie je jednoduchá ani u nás dospelých. Koľko z nás stále obviňuje zo svojho života iných a odmieta si priznať svoju zodpovednosť? Veľa.... prečo máme teda tak málo trpezlivosti s deťmi, keď nám samotným zmena spôsobuje toľko sebapremáhania?

Čo ja považujem za dôležité pri riešení nedorozumení medzi deťmi? S deťmi, ktoré učím, sa o to snažím týmto spôsobom:

 

1. Zastaviť odsudzovanie a nastaviť čisté vnímanie, aby sme sa mohli napojiť na vnútorný svet dieťaťa.

 

2. Vypočuť si deti na oboch stranách nedorozumenia a nekomentovať. Takto ľahšie zistíme pocity, ktoré ovplyvnili správanie detí.

 

3. Použiť ja-výrok : Videl/a som...vypočul/a som si...atď

 

4. Použiť empatické reakcie- deťom na oboch stranách potvrdiť čiže pomenovať pocity, aby sa vyznali v sebe: Zrejme ťa sklamalo, keď...Očakával/a si, že Janko urobí niečo iné...Bál si sa, že ti zničí hračky...Cítil si sa, že to bolo voči tebe nespravodlivé...atď

 

5. Vysvetliť deťom na oboch stranách následky ich správania, prečo konflikt dopadol spôsobom, ktorým dopadol...(vedomosti z fungovania vnútorného sveta, ktoré tu takisto uvediem)

 

6. Poprosiť deti, aby hľadali iné spôsoby riešenia, keby sa stal tento konflikt aj v budúcnosti...

 

7. Spýtať sa deti na to, aké poučenia si vyvodili z riešenia nedorozumenia negatívnym spôsobom, ktorým riešili situáciu ony a čo sa dozvedeli z vedomostí o fungovaní vnútorného sveta prostredníctvom sebapoznávacích úvah...

 

 

Sebapoznávacie úvahy, ktoré uvádzam sú z mojej knihy „Spoznaj sám seba a porozumieš ostatným“.

 

1) Ak sa niekto správa „nevhodne“, cíti sa nepríjemne.

Ako sa vo svojom vnútri cítime, podľa toho sa správame. Väčšinou ublížime vtedy, keď sa cítime nepríjemne. Nerozdeľujme sa preto na dobrých a zlých, neodsudzujme sa a snažme sa jeden druhému porozumieť rozhovorom.

(Touto úvahou rozvíjame u detí empatiu. Môžeme ju využiť na diskusiu s deťmi, kde sa ich spýtame na to, ktorou z nasledujúcich viet či otázok pomôžeme nahnevanému spolužiakovi viac: „Ty sa ale strašne správaš!“ Pri tejto vete zrejme prídu deti na to, že spolužiak sa bude brániť. „Niečo ťa trápi, hnevá?“ Pri tejto otázke deti prídu na to, že sa bude možno chcieť spolužiak rozprávať. Prostredníctvom druhej otázky deti učíme  empatickej reakcii.)

 

2) Posmešky

Posmešky používame niekedy kvôli zábave. Keď sa posmievame zo zábavy, správame sa veľmi NE-citlivo až BEZ-citne. To znamená, že zabúdame na to, ako sa cíti ten druhý. Keby sme viac načúvali nášmu srdcu a svedomiu, počuli by sme, že nám šepkajú, že toho druhého to môže bolieť. Všetci zažívame tie isté pocity a keď niekomu ublížime, cíti to isté, čo by sme cítili my pri takom konaní. Takejto zábave hovoríme ŠKODO-radosť. Táto radosť je iná ako tá, pri ktorej sa všetci zabavíme, zasmejeme a cítime sa spolu dobre. Pri takejto radosti totiž spôsobujeme veľa ŠKODY. Naše srdce i svedomie to však vedia a preto sa ani my nemôžeme vtedy cítiť spokojne.

 

3) Bitky

Ak sa bijeme, ovláda nás hnev. Keď hnev opadne a my jasne premýšľame, ľutujeme dôsledky svojho konania a ospravedlňujeme sa. Niekedy nám pritom vykĺznu slová, že sme nevedeli, čo robíme. Tým vlastne priznávame, že v tej chvíli konal za nás hnev. Aby sme to boli my, kto má vládu nad hnevom,  hľadajme iné formy vyjadrenia hnevu. Povedzme druhému, že nám vadí jeho správanie.  Možno budeme  potrebovať hnev najprv predýchať, vybúchať do vankúša a až potom sa zhovárať. Vždy je to lepšie, ako potom niesť následky - hnev, bolesť či stratenú dôveru. Bitka nikdy nie je správnym riešením konfliktu. Výnimkou môže byť obrana v prípade, že nás niekto napadne ako prvý. Aj vtedy môžeme zabrániť bitke, ak sme v porovnaní s tým druhým natoľko silným, že mu zadržíme ruky, ktorými nás chce udrieť. Vládnuť svojmu hnevu znamená nedať sa vyprovokovať do bitky, ak to chce ten druhý. Byť kráľom svojho konania znamená držať sa svojho presvedčenia, že sa nechceme biť a ubližovať. Ak udrieme, ten druhý nám to vráti. Po takomto riešení nedorozumenia nie je možné cítiť uspokojivé pocity. Po bitke máme vždy nepríjemné pocity. Uspokojivé pocity môže priniesť len rozhovor, ktorým si vysvetlíme situáciu.

 

Tiež nám pomôže zamyslenie sa napríklad nad takýmito otázkami: „Čo získam tým, že niekoho udriem, sotím, zbijem? Stojí mi to za problémy, ktoré prídu potom? Chcem znášať následky svojho konania v podobe hnevu svojho kamaráta či straty jeho dôvery? Vyrieši naša vzájomná zlosť konflikt?“ Ak sa chceme vyhnúť vyústeniu konfliktu do bitky, môžeme človeku, s ktorým máme nedorozumenie, povedať napríklad: „Nebolo mi príjemné, keď si urobil/a toto. Nemal/a som príjemné pocity z toho, keď si urobil/a toto. Nahnevalo ma to, sklamalo ma to, dotklo sa ma to, zabolelo ma to, bolo mi to ľúto, vyľakalo ma to! Vadí mi to! apod. "

 

4) Ako pôsobí na iných obviňovanie

Obviňovanie nepomáha. Obviňovanie je útok. Keď na niekoho útočíme, bráni sa. Podobne ako keď v minulosti  nepriateľ napadol hrad, ľudia sa uzavreli, vybudovali múry, vykopali priekopy a bránili sa. Pri obviňovaní sa druhý človek chráni a preto nás  pozorne  nepočúva. Chráni sa tým, že sa nechce s nami rozprávať alebo tiež používa útočné slová. Múrom medzi nami je hnev. Pri obviňovaní ukazujeme jedným prstom na druhého, no tromi na seba. Naznačujú nám,  že je na čase zmeniť komunikáciu v tvare „ty“  na  komunikáciu v tvare „ja“ napríklad slovami: „Cítil/a som sa nepríjemne, vadilo mi....atď.“ Ak chcete vedieť, ako sa cítil ten druhý pri nedorozumení, skúste si priznať chybu slovami: „Som si vedomý/á...“ Ten, kto si priznáva chybu, je silným človekom. Bez uvedomenia si svojho vkladu do konfliktu nedokážeme  nedorozumenie spravodlivo riešiť. Keď obviňujeme, vnímame iba svoje pocity. Keď si priznáme svoj vklad do nedorozumenia, odrazu môžeme zistiť aj to, čo cítil ten druhý.“

 

5) Čo si s deťmi hovoríme o ovládaní iných

Keď sa snažím ovládať a ovplyvňovať iných, zabúdam vnímať to, čo cítia a preto nemôžem pocítiť ich hnev. Nikto nemá rád, keď ho druhí ovládajú. Ak sa takto budem správať, môže sa mi stať, že sa mi budú niektorí ľudia vyhýbať. V kamarátstve nemáme druhých riadiť a dávať im príkazy. Kamarátstvo znamená pozorne toho druhého počúvať, neobviňovať, neohovárať, neodsudzovať a pomáhať. Riadením iných nemôžeme nikdy získať človeka, ktorý nás  má rád, ale iba toho, kto nás bude poslúchať. Pri človeku, ktorý nás poslúcha a ktorý nám nepovie otvorene, keď sa  niekedy zachováme nevhodne, nemôžeme rozvíjať kamarátske vlastnosti, vďaka ktorým by sa ostatní cítili s nami lepšie.

Podobné informácie obsahujú aj moje rozprávky z knihy pre deti: „Škriatkovia pomáhajú deťom“.

 

S deťmi sme si spoločne vytvorili tieto vety:

-Keď obviňujeme, naše prsty sú ako zbrane, ktorými mierime na druhého. Ten druhý sa vyľaká a bráni sa- nechce komunikovať alebo útočí.

-Hnev je správne prejaviť. Musíme však urážajúce slová a údery vymeniť za slová, ktorými informujeme, ako sa cítime. Keď informujeme, neubližujeme. (empatia, ja-výroky)

Nemôžeme očakávať, že nedorozumenia úplne zmiznú. Deti sa v kolektíve učia určovať svoje hranice a to nedorozumenia prinášať bude. Musíme im však poskytovať ako vzor vlastné vyrovnané konanie. Musíme im pomôcť  spoznávať vlastný vnútorný svet a jeho fungovanie.  Nedorozumenia berme ako lekcie, v ktorých poskytneme deťom naň celkový pohľad prostredníctvom poznatkov zo sebapoznávania a učme ich empatickým reakciám a ja-výrokom.  Táto cesta je veľmi dôležitá. Učíme sa na nej vzájomne si rozumieť, čo je dôležitým predpokladom pre vytváranie lepšieho sveta.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.