Články: Pre študentov
O projekte

 

My a naše predstavy o deťoch

Darina Vranová
Autor článku

  

Šla som raz z obchodu domov a pripojila sa ku mne jedna pani, ktorá mi začala rozprávať, ako jej dieťa chodí s nechuťou do školy, pretože mu ide ťažšie jeden predmet. Z toho dôvodu si k tomuto dieťaťu hľadá ťažšie cestu aj jeho učiteľ. Dieťa neprijíma kvôli predstave, aké vedomosti by malo  z jeho predmetu mať.

Ďalšia kamarátka sa mi zase sťažovala, že jej syn robí všade len ťažkosti. Vôbec nespĺňa jej ani manželove predstavy. Čo  však spôsobujeme deťom, ak sa ich snažíme „obliecť“ do našich predstáv?  Ak si  vytvárame predstavy ohľadom detí, ako keby sme okolo nich vytvorili múr, spoza ktorého by nemali vykročiť.  Snažíme sa ich uväzniť v rámci našich predstáv, čo je a čo nie prijateľné pre nás. Čo je však prijateľné, keď svet sa vyvíja smerom dopredu najmä vďaka rozvíjaniu otvorenosti voči sebe a voči okolitým javom?  Deti, ak nemôžu byť samými sebou, búria sa, pretože majú chuť uniknúť z väzenia našich predstáv. Pripravujeme im pôdu pre problematické správanie, ktorému sa naopak chceme vyhnúť. Človek však prichádza na svet, aby rástol. Rast je rozpínanie. Všetci prichádzame na svet ako  bytosti, ktoré majú svet svojou jedinečnosťou obohatiť.  Snažiť sa niekoho vtesnať do predstavy, znamená dusiť jedinečnosť, prirodzenosť, spontánnosť, otvorenosť,  sebapoznávanie, spoznávanie života, prekračovanie svojich osobných hraníc, pri ktorých spoznávame svoje  možnosti.

 

V čom spočíva to, že si utvárame predstavy , ako by sa malo správať dieťa či už doma v rodine alebo v škole? Myslím si,  že je to  strach z toho, či sme dokonalými rodičmi alebo dosť dobrými pedagógmi. Je mi jasné, že všetci sme len ľudia a ako tvor spoločenský chceme byť prijímaní a najmä pozitívne. Preto  sa u nás objavuje často  aj strach z názorov ľudí v našom okolí, ak sa dieťa nespráva podľa určitých predstáv. Vzdať sa predstáv znamená vnútorný boj so sebou a  upustiť od hľadania istoty v tom, že dieťa sa bude správať predvídateľne. Vzdať sa predstáv, znamená dať určitú slobodu dieťaťu, keď rešpektujeme jeho názory, pocity,  potreby a chyby.Vzdať sa predstáv znamená rešpektovať  aj  právo v tom, že dieťa nemôže byť vo všetkom  „rybou“, ktorej schopnosti sa  odvodzujú  podľa toho, či vie liezť na strom, či sa plaziť, keďže jej schopnosťou je plávanie. Vzdať sa predstáv je však aj prácou na sebe, na vzťahoch, či v zmenách v školskom systéme,  pri ktorej hľadáme prístupy - či už v rodine alebo v škole-  aby deti spolupracovali a nie bojovali s našimi predstavami. Vzdať sa predstáv znamená pracovať na svojej sebaúcte a svojom sebavedomí a rovnako na úcte k ostatným.

 

Pre nás dospelých je ťažké, ak dieťa nezapadá do určitých predstáv, pretože máme pocit, že ho neovládame. Čo je však dôležitejšie – ovládanie či porozumenie dieťaťu? Nechať mu voľnosť pri sebapoznávaní a spoznávaní okolitého sveta alebo ho tlačiť do predstáv, kde je jeho sebapoznávanie a spoznávanie sveta obmedzené.   Vyrastie z dieťaťa vyrovnaná osobnosť, ak nemôže byť samým sebou a energiu smeruje na to, aby sa zavďačilo naším predstavám a potom už nevie, kým v skutočnosti je?  Dieťa má právo byť tým, kým je. Dieťa má právo,  rovnako ako my dospelí, vyjadriť otvorene, čo si myslí, čo cíti a čo potrebuje. Rovnako má právo robiť aj chyby. Práve tých chýb sa bojíme. Spájame si ich s vlastnou neúspešnosťou vo výchove a to už nezapadá do našej predstavy života, ktorý máme pevne v rukách. Máme však niečo v skutočnosti pevne v rukách? Nie...ako hovorí jeden citát, že nedostávame to, čo chceme, ale to čo potrebujeme. Život nás svojimi lekciami učí rešpektu, trpezlivosti, pokore, súcitu a tolerancii  a rovnako aj pri výchove.  Život nás učí vzdávať sa predstáv a otvorene sa stavať  k svojím chybám a následkom, kedy sa máme možnosť meniť na súcitnejšieho človeka. K  nepríjemným následkom  logicky patria nepríjemné a boľavé pocity. Tieto pocity však k nášmu životu patria rovnako ako príjemné a sú rovnako dôležité. Vďaka  ich prežívaniu  neostávame na povrchu života, ale dostávame sa aj do svojich osobných hĺbok, čo z nás vytvára človeka, ktorý nie je povrchný. Zároveň nás učia súcitu a empatii. Ak si nimi prejdeme a nachádzame riešenia, nachádzame sebadôveru a učíme sa byť silnejšími.  Spomeniem tu citát z jednej knihy. Nebude asi presný, pretože už ho po ruke nemám. Keď obrusujeme diamanty, vytvárame nádherné tvary. Vnútorná bolesť pôsobí ako obrusovanie. Obrusuje ľudskú dušu, aby vytvorila nádherného človeka. Takže nie tlačenie do predstáv vytvára lepšieho človeka, ale aj umožnenie  robenia chýb a prežívania následkov, pri čom sa snažíme pri tom druhom stáť a vložiť do neho dôveru.

 

Práve pre tieto dôvody je dôležité vzdať sa predstáv pri deťoch a rešpektovať chyby dieťaťa, vypočuť si jeho dôvody a rovnako je dôležité rešpektovať a pomenúvať aj  pocity, ktoré prežíva. Dieťa tak zistí, že chyby patria k životu rovnako ako pocity vyplývajúce z nich. Následky naučia dieťa chyby prehodnotiť a naša podpora ho uistí o tom, že mu dôverujeme. Nepríjemné pocity, ktorými si prejde, ho naučia sa vyrovnávať sa s rôznymi životnými ťažkosťami a hľadať iné postoje prijateľnejšie pre neho a druhých. Dať dôveru znamená odovzdať dieťaťu nielen slobodu ale aj  zodpovednosť . Ak sa dieťa nebude cítiť samo a ak bude cítiť dôveru vo svoje lepšie „ja“, bude aj tak konať. Ak konáme prostredníctvom  nejakej popredu utvorenej predstavy , do ktorej správanie dieťaťa nezapadá, väčšinou dieťa kritizujeme, nevypočujeme si ho, nezaujímame sa o jeho pocity, dáme mu trest.  Toto konanie spôsobí, že sa bude cítiť samo. Utvrdí sa v tom, že bolo „zlé“, potlačí negatívne pocity , dospelým nedôveruje.  Podriadi sa a naučí sa  klamať do budúcnosti, alebo sa bráni prostredníctvom problematického správania. K chybám si vytvára negatívny postoj a v budúcnosti ich bude vidieť najmä u druhých.Jeho konanie bude charakterizovať neotvorenosť v podobe:

- neprirodzených masiek,

- v strachu prejavovať sa spontánne,

-  neotvoreného konania prostredníctvom  klamania seba aj iných a manipulácie,

-  tlačenia iných do svojich  predstáv neotvoreným spôsobom prostredníctvom tlaku používaním výčitiek, ponižovania, zastrašovania a arogancie.

Tieto všetky spôsoby sú manipulatívne , ktoré slúžia na to, aby sa iní správali podľa  predstáv.

Ak z dieťaťa vyrastie otvorená a silná osobnosť, nepotrebuje svoju osobnosť prispôsobovať predstavám iných, žije v súlade so sebou a preto naplnene. Zároveň si nevytvára predstavy o ostatných a dovolí im byť samými sebou.  Netlačí a rešpektuje, čím vytvára okolo seba atmosféru vyrovnanosti a bezpečia.

 

citáty o deťoch -eduworld.sk

 

Vzdať sa predstáv znamená vytvárať prostredie, v ktorom sa môžu dospelí aj deti  otvoriť a voľne prejavovať. Máme v škole „živšieho“ chlapčeka, ktorý raz prišiel za mnou do zborovne a nahnevane prehlásil, že sa prihlási do inej školy. Najprv ma to vyľakalo. Jeho prehlásenie nezapadalo do mojej predstavy dieťaťa spokojného v našej škole. Potom som si však uvedomila, že mojou snahou je utvárať otvorenosť a právo povedať hocičo. Všetci máme niekedy chuť niekam utiecť a tento pocit mal právo prežívať aj tento chlapček. Pestovať otvorené a dobré vzťahy neznamená vyhýbať sa prežívaniu dospelého a ani dieťaťa. Znamená to nemať predstavy o tom, čo by mali dospelí  a deti robiť alebo hovoriť. Tieto myšlienky ma upokojili, odstúpila som od svojich predstáv a chlapčekovi som potvrdila jeho negatívne pocity: „Muselo sa ťa niečo veľmi dotknúť, keď to cítiš takto ťažko.“ Živší chlapček, ktorého deti rady upozorňujú na jeho správanie, mi vysvetlil, že sa snaží, ale upozorňovanie detí voči nemu neprestáva a to ho hnevá. Spýtala som sa ho, či  chce svoje pocity riešiť v kolektíve, alebo či mu stačilo zveriť sa mi s nimi. Chlapček  chcel situáciu riešiť a samozrejme chcel, aby som náš rozhovor  deťom zopakovala ja. Deti počúvali a vtedy som sa  ich spýtala, či vedia, prečo prichádzajú nové a nové dni, aký je v tom hlbší zmysel?  Deti zvedavo počúvali. Zdôraznila som im, že každý deň je novým začiatkom a že to, čo bolo včera, už nie je. Pripomenula som deťom prejavy správania, v ktoré tento živší chlapček zmiernil a vysvetlila som im, že nemáme pripomínať to, čo bolo včera, ale oceňovať  to, čo je dnes.  V ten deň, keď prišiel tento chlapček za mnou, sme mali našťastie tvorivé písanie s denníkom  Každému dieťaťu som  rozdala papieriky s menami spolužiakov, aby ku každému pripísali niečo milé. Negatívneho hodnotenia je okolo nás dosť. Chcem, aby sa deti učili aj pozitívnemu hodnoteniu. Deti potom rozstrihali papieriky podľa mien, odovzdali spolužiakom a všetky tie odkazy si nalepili na dvojstránku denníku na pamiatku. Všetkým svietili oči, pretože pochopili, prečo je dôležité videnie pozitívnych stránok  osobnosti u seba aj ostatných. Dušu to pohladí a cítime sa so sebou aj  ostatnými viac v spojení než pri negatívnom hodnotení v podobe odsudzovania.

 

Negatívne hodnotenie v podobe predsudkov a odsudzovania je vlastne následkom toho, že máme predstavy a snažíme sa tam vtesnať všetkých bez ohľadu na ich jedinečnosť. Ak sa chceme v spoločnosti zbavovať odsudzovania, musíme sa zároveň zbavovať aj predstáv o tom, aký by mal byť ten druhý. Uvedomujme si, že vytváranie predstáv spôsobuje utrpenie na oboch stranách - aj tlačenému a aj tomu, kto tlačí...Ten človek, ktorého osobnosť je potláčaná, sa trápi a aj bráni a ten, kto tlačí, nie vždy vidí to, čo by rád videl. Tlačenie do predstáv spôsobuje boje a tie neprinášajú príjemné pocity v podobe sebaúcty a úcty k ostatným. Tie prinášajú len vnútornú nespokojnosť na oboch stranách.

 

Nemôžeme očakávať, že deti budú podľa našich predstáv. Každé z nich je jedinečné, rovnako ako každý dospelý je jedinečný. Majú právo cítiť hocijaký pocit, majú právo vysloviť nahlas svoje potreby, želania aj názory, majú právo na to – nebyť vo všetkom stopercentné. Majú právo byť samy sebou.  Ak im to právo upierame, nečudujeme sa ich problematickému správaniu. Problematické správanie  je len vyjadrením napätia, ktoré vzniklo potlačením pocitov, názorov a potrieb, ktoré nemohlo dieťa otvorene a prirodzene vyjadriť smerom von.  Mať predstavu znamená obmedzovať a nie rozvíjať. Vzdať sa predstáv  znamená dôverovať a odovzdať proces osobnostného vývoja aj do rúk dieťaťa a tým rozvíjať jeho dôveru vo vlastné pocity, myšlienky, potreby a schopnosti, vďaka čomu sa učí viesť svoj život. Len keď má dieťa možnosť viesť svoj život, učí sa zodpovednosti. 

Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.