Pri vnímaní svojho vnútorného sveta, študovaní literatúry psychologickej, motivačnej, osobnostného rastu som si uvedomila, že som konečne pochopila myšlienku, podľa ktorej naše kroky v živote vedú dve základné emócie – láska a strach. Láska znamená rešpektovať, tolerovať, vnímať, porozumieť, prijímať, súcitiť, neodsudzovať a dávať. Strach znamená neprijímať všetky svoje vlastnosti, pretože vidieť svoje nedostatky znamená pre neistého človeka o sebe stratiť sebe ilúzie, ktoré pre neho znamenajú istotu. Strach znamená nevyužiť svoje schopnosti. Pri tomto strachu sa bojíme prekážok a názorov ostatných. Strach znamená nežiť podľa pocitov, pretože ide o istotu, ktorú nám nepotvrdí nikto zvonku. Preto žiť podľa pocitov znamená odvahu. Strach znamená báť sa seba, ostatných, báť sa života. Na základe strachu sa potom chránime aroganciou, odsudzovaním, nenávisťou, závisťou, žiarlením a ostatnými vlastnosťami, ktoré zaraďujeme k tým negatívnym a ktorými vytvárame odstup. Nemám rada delenie vlastností na dobré a zlé. Všetky z tých negatívnych majú dôvod pre svoj vznik a ich základom je nedôvera v seba a nedôvera v ostatných. Závisť nám môže naznačovať, že je treba vykročiť svojou cestou. Ak to neurobíme, cítime žiarlivosť voči tým, ktorí to urobili. Arogancia a nenávisť znamená neprijatie seba, nedôveru k ostatným a potrebu chrániť svoj vnútorný svet. Radšej útočím ja, než by môjmu krehkému vnútornému svetu ublížili iní.
Dlho sme žili s presvedčením, že prejavovať pocity a emócie je nesprávne. Vďaka tomuto presvedčeniu sme viedli aj deti, aby určité emócie neprejavovali spontánne, najmä strach, hnev a smútok. Robili sme to preto, že nepríjemným pocitom sme boli naučení sa vyhýbať. Nikto nás neučil, že náš vnútorný svet tvoria všetky pocity. Ich prežívanie dáva nášmu vnútornému životu bohatosť. Umelci vďaka svojmu bohatému vnútornému životu vytvárajú krásne diela, ktorých úlohou je v nás ostatných rozvíjať schopnosť precítiť svoje pocity. Ak dielo obdivujeme, sme naň napojení cez pocity. Vďaka striedaniu pozitívnych alebo negatívnych pocitov sa učíme vážiť si každú chvíľu. Bez striedania pocitov by bol náš život sterilný.
Blokovanie pocitov sa nám stáva osudným. Pocity znamenajú našu vnútornú podstatu a informujú nás o našich vnútorných potrebách. Vďaka nim vieme, čo máme rozvíjať, či sa to týka našich záujmov, alebo akým spôsobom rozvíjať vzťahy k ľuďom, aby sme cítili dôstojnosť, rešpekt a empatiu. Pocity sú naším navigačným systémom. Ak stratíme kontakt s našimi vlastnými pocitmi, ktorých úlohou je priviesť nás k nášmu osobnému naplneniu a šťastiu, v živote blúdime. Upierame sa na hľadanie šťastia, ktoré sa nám ponúka zvonku vo forme materiálnych vecí, titulov, vonkajšieho uznania. Niekedy, keď je naše vnútro veľmi neisté, potrebujeme svoje boľavé pocity oklamať sebaničiacimi závislosťami od alkoholu, drog alebo hier. Na chvíľu nám toto všetko prinesie pocit iluzórneho šťastia, ale toto všetko predstavuje len pomocné barličky, ktoré nemôžu nikdy nahradiť vnútornú osobnú pevnosť. Tú môžeme získať len vtedy, keď začneme vnímať svoj pocitový navigačný systém a vydáme sa na cestu životom podľa neho. Len ten nás môže priviesť k nášmu osobnému šťastiu, pretože každý potrebuje niečo iné. Nepríjemné pocity sú tiež veľmi potrebné. Ak nežijeme v súlade so samým sebou, naše pocity sa ozvú. Sú nepríjemné, naliehavé a dávajú nám najavo, že sme v slepej uličke a narážame. Spôsobujeme si bolesť tým, že tvrdohlavo ideme proti svojej podstate a vlastné vnútorné volanie o pozornosť a naliehavosť zmeny ignorujeme.
Kvôli ignorovaniu nášho navigačného systému v podobe pocitov strácame vnútornú istotu a nedokážeme byť sami sebou. Niekedy si nasádzame umelú masku, pomocou ktorej hľadáme potvrdenie od okolia, že robíme veci dobre. Vlastne si dobrovoľne navliekame na seba okovy v podobe predsudkov, závislosti od názorov ostatných, strachom z odsudzovania. Svoj život nežijeme naplno, ale len po hranicu, po ktorú nás pustí náš strach z predsudkov a odsudzovania od iných. Tu však istotu nemôžeme takisto zažiť. Čo človek, to iný názor. Sto ľudí si na nás môže vytvoriť sto názorov. Vytvárajú si na nás názory podľa toho, čo prežívajú a akým spôsobom si vysvetľujú okolitý svet. Ak sú zle naladení a celkovo negatívne nastavení, aj ich nazeranie na nás bude negatívne. Niektorí ľudia si budú vytvárať na nás pozitívne názory, pokiaľ sa budeme správať podľa ich predstáv. Ak vybočíme z ich predstáv, zažijeme z ich strany odsudzovanie. Sú však aj ľudia, ktorí dosiahli vyrovnanosť, ktorá predstavuje získanú vnútornú múdrosť na základe porozumenia sebe a iným. Pri týchto ľuďoch sa môžeme prejavovať voľne a neodsúdia nás. Tu som chcela len vyjadriť, že názory ostatných na nás nemajú pevnú podobu a preto žiť strachom z predsudkov, názorov od ostatných a ich odsudzovania sa neoplatí a sami seba obmedzujeme v svojom živote úplne dobrovoľne. Ak chceme žiť voľne bez obmedzenia názormi ostatných, oveľa dôležitejšie je získať vnútornú pevnosť vďaka nasledovaniu pocitov, pretože až tu pocítime, že nás život podporuje. Dávame von svoje vnútorné dary, ktorými sa ostatní budú cítiť pozitívne dotknutí a odrazu pocítime, že nás život podporuje.
Keď konečne vrátime dôležitosť a pozornosť našim pocitom, postupne môžeme získavať vnútornú istotu a nemusíme ju nenahrádzať rôznymi barličkami, s ktorými sa dostaneme len k iluzórnemu šťastiu, ktoré sa môže v ktoromkoľvek okamihu rozplynúť podobne ako hocijaká ilúzia. Všetko vonkajšie na čo, sa upneme, raz môžeme stratiť, či ide o materiálne veci alebo vzťahy. Vnútorné šťastie v podobe sebaúcty, sebadôvery a sebaistoty nám neodoberie nikto. Keď si sami seba vážime, nedovoľujeme tiež, aby nás niekto zneužíval a rovnako sme otvorení k ostatným. Naše vzťahy tak dosahujú určitú jasnosť.
Získavať istotu a vnútornú pevnosť pri prežívaní rôznych negatívnych pocitov zo strachu znamená, keď si povieme vo svojom vnútri: „ Rozumiem si, prečo sa tak cítim. Niekedy je to nepríjemné, ale rešpektujem to. Sú to moje pocity a prinášajú mi informácie, kde seba blokujem vo svojom živote alebo vo vzťahoch. Je logické, že sa bojím zmien. Je to len strach z neznáma, v ktorom sa ukrývajú zatiaľ nezmapované cesty môjho života. Ako však zmapujem svoje schopnosti, pokiaľ ten strach z neznáma neprekročím? Až keď sa vydám do neznáma, zistím, kam až zájdem. Je logické, že sa bojím, že ma ľudia sklamú a že sa nebudú vždy správať podľa mojich očakávaní. Keď ostatným nerozumiem, ich pohnútky sú pre mňa neznáme a zahalené do tieňa, preto spôsobujú moju nedôveru. Ak chcem prekročiť svoj strach aj vo vzťahoch, musím tieň nechať rozplynúť tým, že sa naučím ostatných rešpektovať, prijímať, vnímať a hľadať komunikáciu, ktorá prináša porozumenie a vďaka tomu vzájomné spoznávanie sa. Naučím sa vyjadrovať pocity. Posudzovanie vonkajšieho správania nám neprináša pochopenie, ale iba odsudzovanie. Ak vyjadrujeme pocity, spájame sa z našej vnútornej podstaty, ktorá je základom každého z nás. Ak chceme pochopiť naše podstaty, naše základy, je potrebné vnímať svoje pocity a tiež ich vyjadrovať. Vzájomným vnímaním sa a porozumením si vnášame do vzťahov svetlo a miznú tiene strachu.”
Pevnosť rovnako znamená, keď sa prestaneme báť aj pocitov detí a budeme cítiť lásku v ktoromkoľvek okamihu, keď sa dieťa bojí, hnevá alebo plače. Hoci tieto emócie niekedy prejavuje pre nás nepohodlným spôsobom, my si napriek všetkému dokážeme povedať vo svojom vnútri: „Rozumiem ti, prečo sa tak cítiš. Mám ťa veľmi rád/rada, pretože si jedinečnou osobnosťou, ktorá narodením prišla na tento svet a mojou povinnosťou je pomôcť ti nájsť seba , aby si získal/a veľa potrebnej sily na nájdenie svojho jedinečného poslania tu na svete.“
Prečo je dôležité zaujímať sa o pocity a potreby detí. Je to podobné, ako keď mladú rastlinku priviažeme k opore, aby zosilnela a potom dokázala existovať samostatne. Záujmom o vnútornú podstatu dieťaťa, ktorú tvoria pocity, sme ako tá opora pre mladú rastlinku.
Strach aj láska idú ruka v ruke. My sa rozhodujeme v každom okamihu, ktorú z týchto emócií pozveme k sebe bližšie. Strach pocítime podľa toho, že nás zviera, pri ňom nemôžeme nikdy cítiť uvoľnenie. Vo vzťahoch nás zviera tak, že nedávame voľnosť ani sebe a ani ostatným. Nesprávame sa spontánne a druhých riadime, aby sme cítili aspoň tú iluzórnu istotu. Vo výchove nás zviera náš strach z toho, že keď dieťa plače, hnevá sa, je vystrašené, že sa vymyká našim predstavám a očakávaniam a preto zasa nasadíme kontrolu a snažíme sa riadiť to, čo má dieťa cítiť. Ono ale cíti kontrolu a snaží sa oslobodiť- odvrávaním, zaťatosťou. Láska je jemná a zároveň silná a preto nás postrkuje dopredu za svojím rastom a pozitívnymi vzťahmi s ostatnými. Láska dôveruje. Láske je jasné, že ľudia, ktorí sú zlostní, prežívajú silné pocity a preto ich nesúdi. Láska vie, že sa vo vzťahoch a je jedno či v partnerských alebo s deťmi bojíme byť samými sebou a preto cíti súcit. Láska odokrýva to, čo sa ukrýva v tieni pod povrchom a preto rozjasňuje tiene porozumením sebe a ostatným. Strach predstavuje tieň, v ktorom rastie všetko s námahou alebo vôbec.
Foto: Deviantart.com by 1) nkesofie 2) zhornik 3) oo-rein-oo
