Ako nám pomohlo potvrdzovanie pocitov a hľadanie dohôd.
Na telesnej výchove boli deti rozdelené podľa toho, či hrali vybíjanú alebo futbal. Jeden menší chlapček, ktorý bol vo vybíjanej vybitý medzi prvými, šiel za chlapcami, ktorí hrali futbal, aby si zahral ešte s nimi. Chlapci ho pustili k futbalu, ale neuznali mu gól . Naši chlapci hrajú aj v prípravke a pán tréner im po zápasoch rozdáva sladké odmeny, takže v ten deň jeden chlapček náhodne a dobrovoľne priniesol aj na telesnú výchovu malé čokoládky. Tomuto chlapcovi, ktorý k nim prešiel z vybíjanej a ktorému neuznali gól, čokoládu nedali. Vraj preto, že nehral od začiatku. Chlapec reagoval tým, že sa stiahol, nekomunikoval s ostatnými. Prišla som k nemu a povedala som mu, že ho asi dosť sklamalo a dotklo sa, keď mu nebol uznaný gól a ponúknutý kúsok čokolády napriek tomu, že sa tak veľmi snažil. Pomáhala som mu s potvrdzovaním a pomenovaním pocitov, ktoré cítil, nevedel (pretože je dieťa) ani pomenovať a preto nevedel, čo s nimi. Bolo mu treba pomôcť- aj vyjadriť pocity a pokúsiť sa pomocou toho riešiť situáciu. Spýtala som sa ho, či sa chce o tom porozprávať iba so mnou alebo ešte aj s chlapcami. Chlapec súhlasil s rozhovorom s chlapcami. Zároveň som sa ho spýtala, či chce týmito slovami osloviť on chlapcov, alebo to mám za neho povedať ja. Chlapec chcel, aby som to predniesla ja. Tými istými slovami, pri ktorých som potvrdzovala chlapcove pocity, som to predniesla ostatným: „Váš spolužiak si je vedomý toho, že neodohral celý futbal, ale snažil sa a zabolelo ho, že mu nebol uznaný gól a pri rozdávaní čokolád sa cítil odstrčený. Pretočme situáciu dozadu ako na videu a popremýšľajme, ako sa dalo zachovať inak, aby váš kamarát necítil tieto nepríjemné pocity. "
Chlapci, keď si vypočuli môj prednes chlapcových pocitov a keď pochopili, ako nepríjemne sa cítil pri ich konaní, uznali, že gól mu mohli schváliť. Čo sa týkalo čokolád, všetky už boli rozdané a zjedené, ale aj tak začali deti hľadať riešenia (keby čokoládky ostali a keby sa čas vrátil dozadu), ako mohol dostať aspoň menší kúsok čokolády, keďže nebol po celý čas na futbale. Chlapci pribehli k tabuli, nakreslili si tam čokolády a začali ich deliť kreslením tak, aby oni dostali čokolády rovnaké a on ten menší kúsok. Hľadali rôzne možnosti na tabuli a tak sa k riešeniu nedorozumenia pripojila aj matematika. Na druhý deň ma však príjemne prekvapil chlapček, ktorý bol pôvodcom rozdávania čokolád. Priniesol sám od seba a zo svojho rozhodnutia celú čokoládu aj tomuto smutnému chlapčekovi:) Situácia mi dosvedčila to, že deti nekonajú nevhodne vždy len z negatívnych pohnútok ale aj z neznalosti a ešte neschopnosti uvedomenia si toho, ako sa cíti ten druhý pri určitom správaní. To že chlapci neboli obviňovaní, mali možnosť sa bez tlaku zamyslieť nad situáciou a hľadať riešenie nedorozumenia.
Empatiu v sebe máme a pokiaľ ju nezahradíme sebaochrannými múrmi, môžeme ju stále rozvíjať a deťom môžeme pomáhať rozvíjať empatické reakcie v konkrétnych situáciach. Chlapcov som neobviňovala, vychádzala som z toho, že sa nevcítili do toho, ako sa bude cítiť ich spolužiak. Obviňovania si zažívame vo vzťahoch veľa, väčšinou ho používame, keď si nevieme poradiť s vlastnými nepríjemnými pocitmi a očakávame, že sa nám uľaví, ak ich pôvod presunieme na niekoho iného. Neuľaví, obvinení ľudia sa stavajú do sebaobrannej pozície a konflikt pokračuje do nekonečna. U deti obviňovanie spôsobuje reakcie ako odvrávanie, zaťatosť.Nepríjemné pocity treba vyjadriť pravdivo, nezveličene, s rešpektom voči druhým a v tvare ja..., aby aj druhí mali motiváciu sa otvoriť, keď pocítia otvorenosť spojenú s rešpektom z druhej strany. V podstate ich vyjadrujeme aj pri obviňovaní, ale zveličene bez rešpektu voči druhému v tvare ty....následkom čoho sa druhý uzatvorí a bráni. Preto sa snažím používať pri deťoch porozumenie k obom stranám. Nechcem obviniť ani jedno dieťa. Nechcem, aby sa žiadne cítilo zahanbené. Nechcem, aby klamalo z dôvodu sebaobrany. Chcem, aby cítili pocit bezpečia, pri ktorom pochopia, že chyby patria k životu a že vyjadrenie toho, čo si myslia a čo cítia, zaberá na ľudí inak ako obviňovanie. Keď sa spojíme na hlbšej úrovni pocitov, máme šancu si porozumieť. Tak sa stretávajú naše vnútorné podstaty, nie naše vonkajšie sebaochranné múry.
Keď sa niekto cíti nepríjemne, správa sa negatívne, nevhodne. Alebo opak: Keď sa niekto správa nevhodne, určite sa cíti nepríjemne.
Jeden chlapček začal z ničoho nič udierať deti. Keďže spoločné nedorozumenia a konflikty riešime hneď v kruhu, deti si posadali do kruhu, aby vyriešili túto situáciu. Tohto chlapčeka sme sa spýtali, čo mu napadlo (aká myšlienka), keď sa takto zachoval. Odpovedal, že sa chcel s ostatnými deťmi hrať a že si myslel, že si ho nevšímajú.
Na jednej hodine s denníkom, sme sa rozprávali o tom, že keď sa niekto správa nevhodne, vnútri sa cíti nepríjemne, niečo ho hnevá, bolí, cíti sa opustený, odstrčený. Deti si ihneď spomenuli na túto vetu a samy mi odpovedali, že sa chlapček cítil odstrčený a preto tak konal. Chlapčekovi pripomenuli, že im nepovedal, že sa chce hrať a ony pochopili jeho správanie ako zlomyseľnosť. Znovu sme si povedali, aké nedorozumenia spôsobujú myšlienky a potreby, ktoré nevyslovíme nahlas, pocity, ktoré nevyjadríme a keď konáme bez rozhovoru. Takže deti porozumeli správaniu chlapčeka a potom sme jemu vysvetlili, aké následky malo jeho správanie. Jeho strkanie deti nahnevalo, mali potrebu sa brániť, jeho postrkovania mu oplatili, to nahnevalo jeho a už ich začal udierať. Dosiahol pravý opak toho, čo chcel. Chcel spoločnú hru, chcel byť kamarátom, ale vyústilo to do nedorozumenia. Keď sme si spoločne hovorili poučenia z tejto situácie, zasa nám vyšla potreba otvoreného rozhovoru. Slovám rozumieme lepšie, slová a vyjadrené pocity spájajú, nepochopené skutky spôsobujú odstup a nedorozumenia.
Väčšinou riešime konflikty smerom, pri ktorom obe strany pochopia svoje správanie. Vkladám sebapoznanie do vysvetlení pre obe strany. Ide mi o to, aby pochopili seba, potom aj druhú stranu. Aj keď chlapček bol ten, ktorý mal to nevhodné správanie, nechcela som, aby deti videli jeho správanie ako zlé, ale ako nevyjadrenú potrebu, ktorú nevyslovil nahlas. Jemu sme nič nevyčítali, len sme mu pripomenuli následky, ktoré nasledovali za jeho správaním. Nemám rada, keď rozdeľujeme ľudí na dobrých a zlých, mám radšej delenie na ľudí podľa toho, ako sú vnútorne naladení, aké pocity si dovolia ukázať, aké pocity ukryjú a následkom toho konajú nelogicky, nevhodne, lebo ich mýli to, čo cítia, to čo nechcú ukázať a čo chcú potlačiť. Ale to, čo tlačíme do kúta nášho vedomia, aby sme to nevideli, bude konať za nás. Len otvorenosť k nám samotným a k ostatným dovoľuje rozvíjať plnohodnotné vzťahy. Len to, čo vidíme a čo prijímame, nám dovoľuje, aby sme svoju osobnosť riadili svojím vedomím. Inak potlačené časti budú riadiť našu osobnosť bez nášho vedomia a preto budú naše skutky také pre iných nevhodné , nelogické a ťažko pochopiteľné.
Foto: all-free-download.com
