Sme ľudské bytosti, ktoré túžia po jednej a tej istej veci. Chceme byť prijímaní, takí akí sme, chceme byť pochopení, nie obviňovaní. Ak aj urobíme chybu a uvedomíme si ju a priznáme, chceme, aby nám bolo odpustené. Myslím si, že toto je podobné pre všetkých ľudí na svete.
Toto chcú aj deti. Chcú byť prijímané také, aké sú. Chcú byť pochopené a nie označované za nevychované a zlé. V tomto cítia ohrozenie a majú potrebu chrániť svoju dôstojnosť, ktorá nám všetkým bola vložená do našej osobnosti pri narodení sa. Ak necítime, že je správanie voči nám dôstojné, buď sa staneme apatickými, neakčnými, podriadivými, alebo naopak rebelantmi, vzdorovitými, útočnými. Deti majú právo na chyby. Treba ich im však s láskou a rešpektujúcim prístupom vysvetliť, čo urobili. Nehovoriť im, že sú zle, alebo urobili zlú vec, radšej im povedať: „Toto a toto si cítil, keď si urobil toto.Túto myšlienku si si vytvoril a nasledoval si ju bez toho, aby si si overil jej platnosť. Takéto a takéto následky malo tvoje správanie. Takto a takto sa dalo zachovať, aby si cítil, že si sa zachoval správne voči sebe aj voči druhému.“ Je treba ich mať rád a majú to v súčasnosti ťažké.
Narodili sa do spoločnosti, kde existujú realityshow, ktoré ukazujú že neovládať emócie je zábavné. V týchto show chýba dôstojnosť voči ľudskému prežívaniu pocitov a emócií, natáčajú sa len za účelom zvýšenia záujmu sledovanosti.
Narodili sa do spoločnosti, v ktorých sa točia násilné filmy, kde násilné hry patria k bežným počítačovým hrám.
Narodili sa do spoločnosti, kde sme zvyknutí stotožniť sa hneď s prvou myšlienkou, ktorá nám napadne, vďaka ktorej obviňujeme a nehľadáme v sebe dôvody z minulosti, ktoré nás nútia k ochrannému správaniu a k odstupu.
Narodili sa do spoločnosti, kde v piesniach najmä od raperov je prirodzené zhadzovať ostatných ľudí a používať vulgarizmy.
Narodili sa do spoločnosti, kde politici myslia len na svoj úžitok, nie na osudy ľudí, ktoré im boli zverené.
Je to nebezpečné, pretože deti sa vychovávajú nielen vzormi a napodobňovaním správania v rodine, ale aj podľa vzorov a napodobňovania správania celkovej spoločnosti. Ale aby som nevymenúvala iba negatíva, narodili sa aj do spoločnosti, v ktorej sa veľa ľudí prebúdza a vidí tieto veci, ktoré bránia tomu, aby sa deti zdravo vyvíjali a ktorí robia pre to všetko možné. Píšu otvorene o neduhoch spoločnosti, ozývajú sa na protestoch, hľadajú nové prístupy. Práca s deťmi je naozaj dôležitá. Vždy sú novou generáciou, ktorej by sme mali poskytnúť rešpektujúci prístup, prijať ich od malička takými, aké sú. Mali by sme mať viac chuť ich spoznávať než meniť podľa názorov iných. V spoločnosti je totiž vytvorená spoločná myšlienka, spoločná predstava, akými by mali deti byť. Ak také nie sú, rodičia, učitelia cítia neistotu, majú chuť toto správanie stopnúť a tým sa možno pripravujeme o množstvo bohatstva, ktorým by nás toto dieťa obdarilo, keby sme mu dovolili ísť vlastnou cestou a neriadili sa vnútorným strachom z toho, čo nie je podľa našej či všeobecne určenej predstavy v spoločnosti. Je už dávno dokázané, že deti, ktoré chceme meniť podľa svojej predstavy, vzdorujú, alebo sa prispôsobia, ale ich vnútorný život je zmätený. Prispôsobovaním strácajú kontakt s vlastnou podstatou, ktorá by ich neomylne viedla životom. Keď sme odpojení od svojej podstaty, keď sme neprijímaní, sme zmätení a preto aj ľahšie manipulovateľní a ovplyvniteľní. Nemôžeme vnútri cítiť harmóniu so sebou, nemôžeme ju dávať ani von. Preto pokračuje kolobeh nedorozumení, odstupu a manipulatívneho správania.
