Snažíme sa vyhľadávať dokonalých ľudí, vychovávať dokonalé deti, byť dokonalými partnermi, spolupracovníkmi, nadriadenými a myslíme si, že DOKONALOSŤ je cieľom nášho života, výchovy, vzťahov. Ak by to bola pravda, už od narodenia by sme nerobili chyby a robili by sme všetko, čo je považované inými za správne. Dostávame sa tak do pascí vlastných očakávaní a očakávaní iných. Keď život nejde podľa našich predstáv, či nám vzťahy neposkytujú istotu, ktorú očakávame, berieme to tragicky a naša ILÚZIA DOKONALOSTI sa rúca.
Príjemne sa necítime pri ľuďoch, ktorí pôsobia dokonale alebo ktorí vyžadujú dokonalosť. Príjemne sa cítime pri ľuďoch, ktorí dokážu prejaviť pocity aj názory asertívne bez slovnej agresie, nie sú vzťahovačnými, ak partnerovi v diskusii „ujdú nepríjemné slová“, dokážu si urobiť zo seba „srandu“, priznať svoje nedostatky alebo chyby pri komunikácii, odpúšťať a ktorí nepozerajú na druhých cez filter predsudkov, škatuliek, súdenia. Títo ľudia sú sami sebou a čo je najdôležitejšie, sú priehľadnými. Ich zámery sú jasné, jasne formulujú, čo cítia, potrebujú a čo si myslia. Sú otvorenými k sebe a otvorení k ostatným. Riadia svoj život tým, že nasledovaním pocitov, potrieb a schopností idú za tým, čo považujú správne pre seba a zároveň nemajú čas, aby ovládali život iných, rešpektujú pocity, potreby, názory aj chyby iných. Svoju osobnosť si vážia a chyby považujú za svoju dôležitú súčasť.
Zaujímavé je, že ľudia, ktorí preceňujú dokonalosť, nás nepriťahujú. Cítime sa pri nich podobne ako pri robotoch, ktoré „odrapkávajú“ naučené frázy alebo žijú život, ktorý im nadirigoval niekto iný podobne ako riadeným robotom. Je však dokonalosť tým, čo nás urobí šťastnými? Nie, šťastnými môžeme byť len vtedy, ak žijeme v súlade s pocitmi, potrebami a svojimi schopnosťami. Len vtedy, keď sme to skutočne my.
V súčasnosti sa však často sťažujeme na to, že v spoločnosti existuje málo rešpektu, súcitu, empatie a porozumenia. Všetci máme už dosť manipulácie, ktorá sa v našej spoločnosti vyskytuje na rôznych miestach a na rôznych úrovniach. Vo vyšších postaveniach máme veľa ľudí, ktorí klamú, manipulujú, sú arogantnými a nátlakmi sa snažia druhých vtlačiť do úloh a postojov, ktoré potrebujú. Tieto negatívne postoje však zažívame aj v bežných vzťahoch. Ľudia, ktorí manipulujú a riadia iných, si napĺňajú cez druhých svoje potreby, ignorujú pocity aj názory väčšiny. Potom premýšľame, ako von z tejto „bezcharakternosti“, ako toto konanie logicky pomenúvame. V podstate aj títo ľudia sú obeťami postojov, ktoré prichádzajú z minulosti a ktoré sa opakujú cez detstvo a neskôr aj v dospelosti vo vzťahoch a na pracoviskách. Nemohli byť otvorenými. Napĺňali potreby a očakávania iných, prispôsobovali sa natoľko, aby ich konanie nevyvolávalo u druhých negatívne emócie a tým v sebe udusili svoje pocity a svoje potreby. To sa stalo základom určitej necitlivosti, pretože keď nedokážu vnímať pocity u seba a ani u druhých, chýba empatia. Prežívali najmä očakávania spojené s príkazmi typu „Musíš!“, čím sa naučili prispôsobovať názorom druhých. Preto ani nepoznajú spôsoby, ktorými sa dá prejaviť svoj názor asertívne a keďže nezažili záujem o svoje názory, nedokážu rešpektovať názory iných. Ich postoje sa pohybujú medzi prispôsobovaním a mocenským správaním. Ich konanie je neotvorené, ich zámery sú nejasné, aj keď na začiatku „hlásané“ s určitými fanfárami. V podstate sa snažia prezentovať svoje životy ako dokonalé, čomu veriť nemožno. Každý z nás robí chyby, či už chce alebo nechce. Sú súčasťou života. Aj preto si dnes v súčasnej spoločnosti získavajú takú obľubu motivační spisovatelia. Svoje myšlienky šíria cez otvorené priznanie svojho ťažšieho života a svojich chýb, ktoré boli odrazovým mostíkom k hľadaniu úspešnejšieho a vyrovnaného života. Ľudia v ich skúsenostiach vidia svoje skúsenosti a cez vnímanie života týchto úspešných ľudí veria ostatní, že majú rovnaké alebo podobné príležitosti k náprave svojich životov.
Hľadáme dokonalé spôsoby výchovy, ale neuvedomujeme si potrebu rozvíjania OTVORENOSTI u detí, pretože je základom čestného a priehľadného charakteru. Premýšľame, ako najmä cez odmeny či tresty upraviť povrch- fasádu, ale základy ignorujeme a tými základmi sú pocity, potreby, názory a schopnosti detí. Neopierať sa o základy znamená stavať nepevný dom a vytvárať nepevnú, neistú a nedôverčivú osobnosť. Existuje množstvo článkov, pod ktorými sa polemizuje o potrebe trestania. Premýšľame však aj nad tým, že môžeme trestať deti, koľko len chceme, vždy to bude málo? Deti sa tlačia v preplnených triedach. Školský systém je zameraný najmä na odovzdávanie vedomostí. Ale otvorenosť, ktorá je tak dôležitá v budovaní charakteru, sa dá rozvíjať len v prostredí, ktoré je otvorené a naklonené k rešpektovaniu a prijímaniu detskej podstaty. Ide o prostredie, kde deti môžu prejavovať pocity a v ktorom sa učia rozumieť emóciám a tým ich ovládať. Ide o prostredie, v ktorom sa skúmajú potreby detí, aby sa cítili šťastné a naplnené. Ide o prostredie, v ktorom deti nie sú trestané za chyby. Podľa mňa aj zošit plný červených chýb je pre deti stresujúcim faktorom, nielen známky a atmosféra súťaživosti a porovnávania. Ako si deti v takomto prostredí môžu získať nadhľad nad chybami, ktoré urobia, ak ich budú mať zvýraznené červeným perom s výkričníkom? Nijaký, naučia sa chybám vyhýbať a nepriznávať si ich ani pred druhými, stanú sa neúprimnými a zbabelými.
Príroda sa nedá oklamať a ak sa všetky mláďatá učia vzorom, to isté platí aj pre ľudské mláďatá. Nemôžeme ich tlačiť výčitkami a trestami, nerešpektovať pocity a emócie, ignorovať potreby a zároveň vyžadovať správanie „dokonalosti“, ak im hneď zároveň upierame právo na otvorenosť v pocitoch, potrebách , názoroch a schopnostiach. Len otvorenosť k sebe a k druhým je základom pevnej osobnosti a tým aj pevného a otvoreného charakteru. Ukazujeme im len postoje tlaku a konanie, ktoré je nerešpektujúce. Často moralizujeme, ale aj to je znakom nerešpektujúceho konania voči druhým, a preto im ukazujeme len prázdne slová. Deti však budú napodobňovať len to, čo vidia a vnímajú. Rešpekt a správanie založené na ľudskosti naučíme deti len vlastným rešpektujúcim, otvoreným a priehľadným vzorom. Keď aj my budeme otvorene prejavovať pocity, aby videli autentickosť. Keď uvidia, že si napĺňame potreby, aby videli radosť a nadšenie zo života. Keď vyjadrujeme svoje názory tak, že nezhadzujeme názory ich aj iných dospelých. Keď uvidia, že si vieme spravodlivo priznať chybu. Priznávaním chýb a ich napravovaním aj pred očami detí im ukazujeme , že život je otvorený, rozpína sa, nezrúti sa, ale trpezlivým hľadaním nového sa stáva pevnejším. Týmto im ukazujeme trpezlivosť, nadhľad, vyrovnanosť, vytrvalosť a odvahu. Chybnú tehlu môžeme v procese stavania pevnosti hneď nahradiť inou a podobne v procese života môžeme chybné postoje a presvedčenia nahradiť novými. Takto sa deti v dospelosti nebudú báť priznať svoje chyby. Vďaka tomu môžu v budúcnosti byť otvorenými voči novým veciam, byť súcitnými vo vzťahoch a vďaka svojej sebaúcte budú vedieť, kde sú ich hranice. Budú vedieť oceniť človeka, ktorý prizná chyby a budú sa snažiť a odísť bez zhadzovania od človeka, ktorého konanie bude nerešpektujúce.
Škola je v podstate minispoločnosťou, v ktorej sa deti učia životu. Škola je takou minispoločnosťou, v ktorej sa dejú tie isté veci ako v širšej spoločnosti. To, čo sa deje v spoločnosti vo väčšom priestore, v škole sa deje v menšom. Bohužiaľ okrem pozitívnych javov tu nájdeme aj negatívne javy, ktorými sú: spôsob života – kto z koho, agresia, nezáujem, súperenie, súťaženie... A práve v škole vidím dôležitosť ovplyvňovať deti prostredníctvom pravidelnej komunikácie a svojim ľudským a spravodlivým postojom. Fínsko je v školskom systéme ďaleko pred nami. Potešilo ma to, že vo fínskej škole sa kladie veľký dôraz na komunikáciu. Cítim to rovnako a potrebu komunikácie s deťmi v škole kladiem na rovnaké miesto ako potrebu vedomostí. Deti sa v škole pripravujú na život v spoločnosti s rôznorodosťou vzťahov, ktoré ponúka, či ide o rovnocenné alebo s autoritou. Tu sa deti tiež učia, ako sa môžu zachovať v situáciách, ktoré nie sú jednoduché a v ktorých je treba zachovať úctu a rešpekt nielen voči rovnocennému spolužiakovi, ale môžu "odpozerať" aj správanie autority, ktorá sa zaujíma, alebo len očakáva a dáva rôzne príkazy bez alebo s malým záujmom o potreby detí. V živote je veľmi dôležitá komunikácia s úctou. Úcta bez otvorenosti neexistuje. Úcta k druhému obsahuje prvky otvorenosti: autenticitu v pocitoch , potrebách a názoroch, empatiu-otvorené vnímanie pocitov druhých bez odsudzovania a asertivitu-otvorené vyjadrenie pocitov, potrieb a názorov bez agresie. Úcta k druhým znamená byť samým sebou a to isté dovoliť druhému.
Prečo by sme teda mali rozvíjať otvorenosť u detí?
Ak nebudeme pomáhať dieťaťu rozvíjať jeho otvorenú osobnosť, jeho konanie sa bude neskôr pohybovať neustále- sem a tam, tam a sem- medzi dvomi pólmi (utiahnutosťou a útočnosťou).
Ak dieťaťu rozdeľujeme POCITY na „dobré“ a zlé“ a tie zlé u neho brzdíme tým, že mu hovoríme, že hnevať, plakať, báť sa atď je nesprávne, vychovávame budúceho dospelého, ktorý sa bude báť vyjadriť pocity, čím sa nemôže priblížiť k ostatným a cíti sa OSAMELÝ, ...alebo bude druhých brzdiť, ak budú vyjadrovať svoje pocity a bude NEEMPATICKÝ.
Ak nebudeme spoločne s dieťaťom skúmať jeho POTREBY (pozornosť, prijatie, láska bez podmienok, emocionálne bezpečie a vyjadrovanie, tvorivosť, samostatnosť), vychovávame budúceho dospelého, ktorý bude ignorovať svoje potreby a napĺňať ich bude najmä druhým, bude sa cítiť bez energie- VYHORETÝ A PRISPȎSOBIVÝ...alebo bude manipulovať ostatných, aby mu ich napĺňali druhí a bude MOCENSKÝ.
Ak nebudeme spoločne s dieťaťom komunikovať s rešpektom bez ohľadu, ako sa nás jeho NÁZORY „dotknú“, vychovávame budúceho dospelého, ktorý sa bude báť svoje názory vyjadriť a bude UTIAHNUTÝ A VZŤAHOVAČNÝ alebo dospelého, ktorý bude zosmiešňovať, ignorovať a nerešpektovať názory u druhých, ktorí ich budú mať rozdielne, bude NEASERTÍVNY A ÚTOČNÝ.
Ak nebudeme rešpektovať u detí chyby, vychovávame budúceho dospelého, ktorý sa bude ctiť pri svojich chybách previnilo, neschopne, bude sa báť riskovať a bude UTIAHNUTÝ A NEUVOĽNENÝ a takisto bude mať veľmi málo pochopenia pre chyby ostatných a bude NETOLERANTNÝ.
Ak nebudeme spoločne s dieťaťom hľadať jeho SCHOPNOSTI, vychovávame budúceho dospelého, ktorý bude očakávať, čo mu povedia iní a ak sa bude chcieť pohnúť v živote niekam, bude NEAKČNÝ alebo dospelého, ktorý bude druhým „rýpať“ do života svojimi diktujúcimi názormi o tom, čo je pre nich správne, bude NEREŠPEKTUJÚCI.
