Články: Pre študentov
O projekte

 

Neistá budúcnosť nás desí stále viac

Darina Vranová
Autor článku
Bigstock
  Bigstock

BLOG | 8.9.2015

Žijeme v turbulentnej dobe, kedy nevieme, čo bude o pol roka či o rok. Udalosti gradujú, a keď si myslíme, že nás nemôže nič prekvapiť, prekvapí nová  situácia, ktorá nás znepokojí. Pred rokom sme s nepokojom pozorovali situáciu na Ukrajine, aby nás o nejaký čas zastihla nová znepokojivá situácia s imigrantami z Afriky. Pohybujeme sa na hranici súcitu a strachu, na hranici rešpektu a vymedzovania svojich hraníc, medzi médiami, ktoré nám ponúkajú rôzne pohľady a my si musíme vytvoriť postoj. Aj naša vnútorná situácia je veľmi krehká, pretože politické a spoločenské pomery v našej krajine nám istotu neprinášajú. Situácia, ktorá graduje, sa týka všetkých nás a nášho rozhodovania o vlastnom osude. Odrazu neprežívame predvídateľné životy a musíme viac rozhodovať sami za seba.

V minulosti bolo akosi samozrejmé, že všetko bolo predvídateľné. Učitelia aj rodičia nás presviedčali o tom, čo  je pre nás správne a my sme sa zabudli pýtať sami seba, čo je správne pre nás. Všetko bolo nalinajkované. V dvadsiatich rokoch svadba, o rok dieťa, neskôr ďalšie. Najlepšie, keď deti mali a majú  mať samé jednotky, vysoké školy a zamestnania, ktoré sa v našej spoločnosti považujú za elitné. Podcenili sme dôležitosť iných zamestnaní a tým sme naučili deti, že určití ľudia sa cenia viac ako iní. Naučili sme deti, aby hľadali svoju cenu vo vonkajších podmienkach, kde súťažia s ostatnými. Nenaučili sme ich to, že sú dôležité a cenné bez ohľadu na to, aké známky majú a aké zamestnania ich priťahujú. Ak by vedeli, že sú cennými a dôležitými pre to, čo cítia, čo si myslia, preto, že sú jedinečné, nepotrebovali by súťažiť s ostatnými. Sami si vytvárame podmienky, v ktorých teraz trpíme.


V školách očakávame deti, ktoré budú sedieť ticho v laviciach, počúvať so zaujatím, nemať kritický názor, nemať emócie. Odrazu sa však deje niečo iné. Deti majú svoje emócie a najviac ich prejavujú tie hyperaktívne a impulzívne. Deti majú svoje kritické názory, nemajú strach z autorít, provokatívne prejavia nezáujem, ak ich niečo nudí. Nepretvarujú sa. Sú samy sebou, aj keď nás dospelákov chytá mierna panika, pretože sa vytratila predvídateľnosť poslušnosti, určitej sterility bez pocitov, beznázorovosti u detí. Odrazu nevieme kadiaľ ísť ani v rodinách pri výchove a ani v školách pri vzdelávaní a výchove. Desí nás to. Naše prvotné reakcie sú reakciami neistoty a potreby hodiť vinu niekde inde, pretože poddať sa nepredvídateľnosti je pre nás stratou istoty, na ktorej sme si dlhé roky potrpeli. Premýšľame v školách, ako na deti ešte viac tlačiť prostriedkami, ktorých základom je trest. Premýšľame najmä o tom, ako viac  a viac vytvárať hranice a pravidlá a pritom sa nám vytráca to, že keď človek žije otvorený,  vnútorne inšpirovaný život , žije radostne a hranice a pravidlá si vytvára na základe toho, že je spokojný sám so sebou a nepotrebuje logicky ubližovať. Hranice si vytvára sám s ohľadom na svoju sebaúctu a úctu k ostatným.

 

Áno, deti potrebujú hranice, ale snažíme sa rovnako deti inšpirovať v školách, aby sme spoločne s nimi prežívali radosť z objavovania informácií, vedomostí, tvorenia, pohybu, hier? Koľko problémov v správaní detí by zrejme ubudlo, keby sme sa viac zamerali na tieto stránky školského procesu. V súčasnosti prebieha diskusia okolo metódy profesora Hejného, ktorá reflektuje potreby detí v tom, aby na logické súvislosti, ktoré existujú v matematike, prichádzali samotné. Ozývajú sa protinázory, ktoré uprednostňujú memorovanie násobilky, vzorcov, postupov atď. Boli sme dlhé roky zvyknutí na postupy a odrazu sa zjavil človek, ktorý vidí učenie detí inak. Cítime nepredvídateľnosť, ktorá nás znervózňuje. Držíme sa starého, pretože to  fungovalo primerane hladko aspoň pre nás dospelých  bez ohľadu na potreby deti, ktoré si túto matematiku viac užívajú. Pretože pri nej  nechýbajú  emócie, ktoré sú dôležité pri vnútornom učení- nadšenie, samostatnosť, aha-efekty, radosť, tvorivosť.  Bojíme sa poddať niečomu novému, ktoré by nám ukázalo inú cestu a možno lepšiu. Držíme sa istôt, ktoré fungovali priemerne, bojíme sa ich pustiť, pretože to nové je zatiaľ podozrivé. Držíme sa lode, ktorá sa potápa, ale predtým, než sa potopí, nám ešte nejakú falošnú ilúziu istoty poskytuje.


Svet je búrlivý a my prestupujeme na mieste aj v školstve a pýtame sa, ako ďalej. Zameriavame sa na memorovanie, písanie dlhých poznámok, testovanie a uniká nám to, že ku všetkému, čo sa deje naokolo, si potrebujeme vytvoriť nové postoje. Ak technická revolúcia predbehne duchovnú, končí to katastrofami, čo už minulosť veľa krát potvrdila. Aby boli obe revolúcie v rovnováhe, prečo sú duchovné a morálne hodnoty zatiaľ tak v pozadí? Trpíme tým, ako sa správajú niektorí naši rodinní príslušníci, partneri, šéfovia, spolupracovníci atď. Zlé vzťahy sú všade okolo nás a my viníme deti a študentov, ak ich zrkadlia. Neukazujeme im pozitívne vzory, ktoré sa neobviňujú neodsudzujú, nesúťažia medzi sebou, neponižujú, nemanipulujú, ktoré si vážia ľudí okolo seba. Len keď nájdeme sami seba bez linajkovania ostatnými, môžeme ukázať pozitívny vzor. Keď dokážeme žiť otvorene a to znamená, že sa nebudeme báť otvorene vyjadriť pocity, potreby, názory, môžeme ukázať pozitívny vzor bez manipulácie svojou priehľadnosťou. Keď dokážeme priznať chybu bez strachu z trestu, môžeme žiť čestne.  Keď sa zbavíme svojich vnútorných strachov z toho, že keď sa otvorene prejavíme, či budeme  prijímaní, vtedy môžeme žiť vyrovnane. Keď nebudeme rozvíjať vzťahovačnosť pri otvorenom vyjadrení pocitov, potrieb a názorov u ostatných, rozvíjame empatiu e rešpekt.

 

Možno keď pôjdeme vo výchove týmto smerom, že dovolíme deťom byť otvorenými aj v časoch ich chýb, emócií, potrieb a názorov, budeme pracovať na duchovnej revolúcii. Je to však nepredvídateľné a tresty chápeme ako viac predvídateľné. Predpokladáme totiž, že deti vďaka strachu budú problematické správanie mierniť. Ako tak pozerám okolo, už ani táto predvídateľnosť nefunguje. Budeme nútení časom pustiť sa postojov, ktoré nefungujú. Budeme sa musieť pustiť potápajúcej sa lode, aby sme skočili do nepredvídateľných vôd, kde nás prinesú možno k lepšej budúcnosti. Môžeme rozhodnúť za seba a nečakať, kto nám nalinajkuje tú „správnu možnosť“. Môžeme pracovať na svojej otvorenosti, vyrovnanosti, nevzťahovačnosti a priehľadnosti a môžeme s rozvíjaním týchto postojov  pomôcť aj deťom. Vždy je to o človeku a na človeku, pre ktorú cestu sa rozhodne a obviňovanie mu zrejme nepomôže, pretože dôležitou energiou, ktorú má smerovať k vnútornej práci na sebe, mrhá len v bojoch. Môžeme sa vyhovárať, že to máme ťažké, pretože to naozaj máme všetci ťažké, ale len akčnosť k niečomu zmysluplnému nám môže pomôcť. Bezmocnosť a neakčnosť plodí zúfalosť a zmierenie sa aj s tým negatívnym, ktoré sa bude šíriť ďalej...

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.