Deti sú veľmi citlivé. V jednom staršom článku som písala o tom, ako je potrebné rozvíjať emocionálnu inteligenciu pri deťoch, ktorá obsahuje aj pomoc deťom pri ovládaní ich emócií naším vzorom, pomocou a vedomosťami zo sebapoznania. Vedomosti im pomôžu logicky pochopiť ich konanie a potrebu vymeniť nefunkčné reakcie za iné, vďaka ktorým môžu rozvíjať úprimnosť, otvorenosť, empatiu a asertivitu. Ak sa neberú emócie najmä tých citlivejších detí vážne a keď im nie sú poskytnuté prostriedky – možnosti vyjadrenia pocitov, vedomosti, či chýba dostatočná komunikácia, vznikajú poruchy správania, medzi ktoré patrí vzdor vo forme zaťatosti, odvrávania či agresie. Cítia nepochopenie, necitlivé zaobchádzanie a ich problematické správanie je vyjadrením ich nesúhlasu s týmto zaobchádzaním. Ak im nie je ich vnútorný svet zrkadlený rodičom či učiteľom, ktorý pomenúva ich pravdepodobné pocity a počúva s otvoreným srdcom, uzavrú sa a vtedy sa ich správanie zdá nezvládnuteľné. Dospelí nepomohli udržať dieťaťu kontakt s jeho pocitmi, preto stráca kontakt na svoje pocity aj dieťa. Jeho konanie je zrkadlením jeho nepokoja, ktorý vznikol citovou osamelosťou. Deti, ktoré sa snažia riešiť svoje problémy odvrávaním, rebelantstvom, agresiou, či uzatváraním sa, sa cítia neprijímané, neuznané, nepochopené a nedocenené.
Vo vedení týchto detí je východiskom ochota otvoriť sa detskému spôsobu prežívania a schopnosť naladiť sa na ich pocity. Je treba prepustiť predpojatosť, očakávania a všetky škatuľky, ktorými dávame najavo, čo si o deťoch myslíme. Z tohto postoja, ktorým je skôr cítenie ako myslenie, môžeme citlivo ovplyvňovať „problematické druhy správania“. Nesúdime a tým deťom vytvárame bezpečné prostredie. Prijímame ich emócie a tým im vytvárame podporu.
Tu sú dva príklady, ako na našej škole prijímame deti, ktoré sa uzatvárajú alebo sú impulzívnejšie:
Ako sme pomáhali jednému chlapčekovi stať sa kráľom svojho hnevu, keď sa menil na HNEVKA
Hyperaktívne a impulzívne deti prežívajú pri napätých situáciách búrlivé pocity, ktorému potom zodpovedá aj búrlivé emočné konanie. Skúsme si predstaviť, ako sa nám pláva v miernych vlnách pokojného oceánu (mierny temperament) a v nepokojných vlnách búrlivého oceánu (impulzívny a hyperaktívny temperament). Ten druhý prípad hovorí o nadľudskom úsilí, ktoré musíme vydolovať v nepokojnom oceáne a takisto nadľudské úsilie potrebujú aj hyperaktívne a impulzívne deti, ktoré potrebujú zvládnuť svoje búrlivé emócie.
Mali sme už poslednú vyučovaciu hodinu telesnej výchovy v jeden upršaný piatok a ostávalo nám pätnásť minút do konca, keď sme sa s deťmi rozhodli hrať hru „Na muzikantov a dirigenta.“ Pri tejto hre jedno dieťa ide za dvere a ostatné deti s mojou pomocou si vyberú dirigenta, ktorý bude predvádzať hudobné nástroje, aby to ostatné po ňom opakovali. Úlohou dieťaťa, ktoré príde spoza dverí je uhádnuť dirigenta. Nie všetkým deťom sa podarilo ísť za dvere, boli sklamané a jeden impulzívny chlapček to zobral veľmi „tragicky“. Videla som, ako hnev úplne ovládol tohto chlapčeka, pretože začal nepokojne pobehovať po triede. Pozorovala som ho a premýšľala, ako mu pomôcť. Ostatné deti som pustila, aby sa prezuli a prichystali na cestu do materskej školy, kde obedujeme. Dávala na ne pozor pani riaditeľka, keďže sme na malej školičke. Ostala som s chlapčekom, ktorému som pripomenula jednu vec:
„Máš právo sa hnevať, keďže ti nevyšlo v hre ísť za dvere. Skús niečo s tým hnevom urobiť, aby si nikomu neublížil. Potom sa môžeme porozprávať.“
Deti vedia, že môžu ísť do samoty, pobehať si po dvore, alebo hnev vypísať na papier. Chlapček prešiel k lavici, zobral papier a začal písať. Ukázal mi papier, na ktorom bolo dosť zlostných slov, ktoré len ukazovali na priamu úmeru hnevu vyjadrenú silnými slovami. Chcel ich prečítať ostatným deťom. Povedala som mu, že aj ja som sa podieľala na tom, že už nie je čas hrať tú hru ďalej a že tie slová na papieri môže prečítať aj mne. Chlapček s dôrazom vďaka hnevu čítal slová mne. Odosobnila som sa, lebo som len vnímala jeho potrebu vyjadriť hnev a pomáhala mu. Keď dočítal, spýtala som sa ho, či môžeme ísť na obed. Chlapček prikývol, ale cestou na obed sa držal v mojej blízkosti, aby mi už miernejšími slovami opakoval, ako ho to hnevalo a vadilo, keď nemohol pri hre za dvere. Pozorne som ho počúvala, aby cítil, že beriem jeho pocity vážne. Počúvaním a vnímaním vytvárame deťom bezpečný otvorený priestor, v ktorom cítia, že sa môžu úprimne vyjadriť bez nášho odsudzovania. Vždy sa pýtam detí slovami, čo ich hnevá, vadí, aby si cvičili ja- výroky a rozvíjali svoju otvorenosť k ostatným bez ubližovania. Po obede ešte pred jeho odchodom domov som ho slovne ocenila za to, že nenadával nikomu, neublížil nikomu a že nabudúce ho pustím pri podobnej hre za dvere medzi prvými. Vysvetlila som mu, že týmto sa stal naozaj kráľom svojho hnevu. Vyjadril hnev a takisto ho ovládol.
Ako pomáhame „zatínajúcim sa deťom“ a príhoda s dievčatkom, ktoré sa rado zatína
Zatínajúce deti, keď sú v zajatí nepríjemných pocitov, nekomunikujú. Zažila som, ako sa ich správanie chybne vysvetľuje ako nedostatok pokory a neochota priznať svoje negatívne konanie. Zaujímavá vec, ktorú som si však pri nich všimla bola, že ich hlásky sú neisté, ak majú byť samými sebou či na hodinách. Z toho dôvodu si myslím, že to nesúvisí s nedostatkom pokory. Preto radšej pracujem s týmito deťmi ďalej a vysvetľujem im: „Ak ťa niečo trápi, utváraš si z tých "nepríjemných pocitov" škrupinku okolo seba. Si v nej a my ťa "nevidíme"- nerozumieme tomu, čo ťa trápi. V škrupinke sa musíš cítiť stiesnene a samo. (nevyjadrené pocity ľudí dusia). Vieš ako praskne tvoja škrupinka? Tým, že tie nepríjemné pocity, z ktorých je zložená škrupinka, prezradíš, alebo ti pomôžem ich vyjadriť ja. Vyjadrené nepríjemné pocity už nevytvárajú škrupinku, ktorá ti bráni priblížiť sa k ostatným. Škrupinka otvoreným vyjadrením nepríjemných pocitov popraská a ty môžeš byť blízko nás bez škrupinky-porozumieme tvojim pocitom a sme s tebou.“
Máme v triede jedno dievčatko, čo sa rado zatína. Ostatné deti sa cítia neisté týmto jej správaním a často ma naň upozorňovali. Aj ostatné deti potrebujú vysvetlenie správania "zatínajúcich sa detí" (príbeh so škrupinkou), aby svoje odsudzovanie premieňali na pochopenie a používanie adekvátneho správania. Cestou z obeda ma dve dievčatká chytili za ruky, každé z jednej strany. Toto dievčatko ostalo vzadu a zasa sa zaťalo, pretože ho predbehli. Zo svojich nepríjemných pocitov si rýchlo postavilo škrupinku okolo seba. Chytila som ho za ruku tak, že som v jednej ruke mala dve ruky -jeho a ruku dievčatka, ktoré bolo rýchlejšie. Povedala som mu, že nedovolím, aby sa od nás vzďaľovalo svojím tichom v tej svojej škrupinke, že tú škrupinku radšej spoločne popraskáme. (Pripomína mi to spojenie s nadutými líčkami, keď niekedy naznačíme, že ich ideme druhému spľasnúť ). Najprv ruku dalo ešte urazene preč z mojej ruky. Dievčatko, ktoré bolo vedľa mňa, ho však chytilo rýchlo za ruku a povedalo, že ani ono ho nepustí. Druhé dievčatko z druhej strany sa pridalo tým, že povedalo, že aj ono ho chce mať za kamarátku. Potom sme už kráčali ruka v ruke ako štvorica.
V školách máme deti a sú to živé bytosti. Nie sú to roboty. Všetky potrebujú lásku a dávajú to najavo mnohými spôsobmi. Za každým či negatívnym alebo pozitívnym správaním je volanie po láske, prijatí, rešpekte a ocenení. Zatínanie či vzdor ako volanie po pozornosti môžeme zmierňovať tým, že dieťaťu dávame najavo pozornosť, učíme ho otvorenejšej komunikácii a poskytujeme mu bezpečie nášho prijímania.
Pri rozvíjaní emocionálnej inteligencie deti potrebujú:
- náš vzor (nepanikáriť pri ich emóciách, ukázať vyrovnané konanie)
- našu pomoc (stáť pri nich, keď emócia zakalí ich vnímanie)
- naše vnímanie a počúvanie (aby sa deti cítili bezpečne, prijímané a mohli svoju emóciu vyjadriť, aby sa im uľavilo)
- naše vedomosti (ako a prečo je dôležité byť kráľom svojich emócií)
