Reakcie detí na smrť blízkeho môžu závisieť od mnohých vecí, vrátane ich vývojového štádia. Ako toto náročné obdobie prežívajú?
To, ako každé dieťa alebo dospievajúci smúti, keď niekto, koho miluje, zomrel, bude závisieť od mnohých vecí, ako je vek, rod, vývojové štádium, osobnosť, ako zvyčajne reaguje na stres , vzťah s osobou, ktorá zomrela, predchádzajúce skúsenosti so stratou alebo smrťou, rodinné pomery, ako ostatní okolo neho smútia a od množstva podpory okolo neho. Bábätká, deti a dospievajúci sa často môžu zdať v takýchto chvíľach ľahostajní, hrajú sa alebo vykonávajú svoje obvyklé činnosti, takže dospelí si môžu myslieť, že si nie sú dostatočne vedomí smrti alebo že ich neovplyvnila. Opak je pravdou, táto udalosť sa ich dotkla, avšak svojím vlastným spôsobom. Bábätká, deti a dospievajúci majú tendenciu nárazovo smútiť a inokedy budú hľadať istotu a útechu vo svojich bežných rutinách a činnostiach. Pozostalé deti a dospievajúci budú potrebovať neustálu pozornosť, uisťovanie a podporu. Ako túto stratu prežívajú v jednotlivých vekových obdobiach?
Do 2 rokov
Deti do 2 rokov nemajú schopnosť porozumieť abstraktným pojmom, akými je aj smrť. Veľmi dobre fungujú v súčasnosti. Keď zomrie niekto ich blízky, viac si uvedomujú stratu a odlúčenie. Reagujú na emócie a správanie dôležitých dospelých v ich prostredí a na akékoľvek narušenie ich výchovnej rutiny a plánu. Ak dôjde k náhlej zmene, cítia obrovské nepohodlie. Bežné reakcie zahŕňajú: podráždenosť a protest, neustály plač, zmenu spánkových a stravovacích návykov, zníženú aktivitu, možné stiahnutie - menší záujem o hru alebo jedlo (možná strata hmotnosti) a regresia v predtým dosiahnutých míľnikoch. Môžete ich podporiť tým, že viac sa budete maznať, držať ich blízko seba, dodržiavať rutinu, ak je to možné, budete v ich blízkosti pokojní a pokojne sa s nimi rozprávať.
Predškolský vek (2-5 rokov)
Pre deti v predškolskom veku je ťažké pochopiť, že smrť je trvalá. Nechápu pojem „navždy“. Keďže deti v tomto veku majú bohaté „magické myslenie“, môžu myslieť, že zosnulá osoba môže znova ožiť alebo že ony urobili niečo, prečo osoba zomrela. Pre túto vekovú skupinu je smrť vnímaná ako dočasná a reverzibilná. Aj keď sa predškolákovi napríklad povie, že mama sa nevráti, môže sa o hodinu neskôr spýtať: "Kde je mama?" Predškoláci si zvyčajne nepredstavujú smrť ako oddelenú od života, ani ako niečo, čo sa im môže stať. Majú veľmi doslovné chápanie a uvažujú veľmi konkrétnym spôsobom. Je dôležité používať skutočné slová, ako napríklad „mŕtvy“. Keďže deti v predškolskom veku majú tendenciu byť orientované na prítomnosť, ich smútkové reakcie môžu byť krátke, ale veľmi intenzívne.
Bežné reakcie zahŕňajú: plačlivosť, zvýšený strach, hľadanie alebo volanie po osobe, ktorá zomrela, záchvaty hnevu, podráždenosť alebo tvrdohlavosť, stiahnutie sa alebo prejavenie nedostatočnej odpovede, zmeny v stravovacích alebo spánkových návykoch, znížený záujem o hru, dočasná regresia (ako nočné pomočovanie, návrat k plazeniu, chcenie fľaše).
Môžete ich podporiť tak, že im poskytnete informácie (časom to môžete urobiť) a pravdivé odpovede na otázky, budete dodržiavať rutiny, hovoriť o tom, kto sa o nich postará a ochráni ich. Podporujte ich dotykmi – objatiami, povzbudením, držaním za ruku. Úprimne im vysvetlite smrť ako súčasť života pomocou toho, čo môžu vidieť. Čítajte si spolu detské knihy o smrti a smútku, používajte slová, ktoré opisujú pocity, podporte tvorivú hru a cvičenie ako východisko pre myšlienky a pocity, skúste ich prípadne zapojiť do niečoho na pohrebe (napríklad nakresliť obrázok, ktorý vložíte do rakvy alebo na služobný list), vytvorte spolu pamäťovú schránku.
Mladší školský vek (6-11 rokov)
Deti do 7 rokov ešte, rovnako ako predškoláci, vnímajú smrť ako dočasnú a reverzibilnú. Niekedy sa cítia zodpovedné za smrť, pretože veria, že ich vlastné negatívne myšlienky alebo pocity o zosnulom mohli spôsobiť jeho smrť. Toto „magické myslenie“ pramení z presvedčenia, že všetko v ich prostredí sa točí okolo nich a že môžu kontrolovať, čo sa deje. Aj keď sú deti v tomto veku vystavené smrti prostredníctvom médií alebo v škole, stále môžu veriť, že smrti sa môžu vyhnúť, ak budú dostatočne opatrní. Deti v tomto veku môžu spájať aj udalosti, ktoré spolu nemajú nič spoločné. Ak si dieťa kúpilo určitú hračku v deň, keď jej sestra zomrela, môže hračku pripísať tomu, že spôsobila smrť sestry, najmä ak jej nie je úplne vysvetlená skutočná príčina smrti. Deti od 7 rokov do 11 môžu chcieť vidieť smrť ako zvratnú, ale začína ju vnímať ako konečnú a univerzálnu. Deti v tejto vekovej skupine si niekedy predstavujú smrť vo forme hmatateľnej bytosti, ako je duch alebo strašiak. Sú veľmi zvedavé na podrobnosti o smrti, kremácii a pohrebe a môžu klásť úprimné otázky. Aj keď vedia, že smrť sa môže stať komukoľvek a že je veľa vecí, ktoré spôsobujú smrť, stále zvyčajne neuvažujú o smrti ako o niečom, čo sa môže stať im alebo členom ich rodiny. Môžu veriť, že smrť sa stáva iba starým alebo veľmi chorým ľuďom, alebo že môžu uniknúť smrti vlastným úsilím. Deti sa môžu zaujímať o to, čo sa stalo s osobou po jej smrti, kde sa teraz nachádza. Môžu klásť strohé otázky o tom, čo sa stalo s telom osoby. Je dôležité úprimne odpovedať na otázky a poskytnúť dostatok informácií, aby deťom nezostali medzery vo vedomostiach. Rizikom nedostatku informácií je, že dieťa môže zaplniť tento priestor nepresnými informáciami.
Bežné reakcie zahŕňajú: obviňujú sa zo smrti osôb, sú roztržité a zábudlivé, nechcú byť oddelené od svojich blízkych, nechcú ísť do školy, fyzické ťažkosti (ako sú bolesti brucha, hlavy), hnev, vina alebo pocit odmietnutia, problémy so správaním (ako je agresivita, záchvaty hnevu, vzdor, problémy v škole), zmena stravovacích a spánkových návykov, dočasná regresia.
Čo môžete urobiť? Uistite ich, že sú v bezpečí a povedzte, kto sa o nich postará (možno budú chcieť vedieť, kto sa o nich bude starať, ak zomrú). Udržiavajte rutinu. Povedzte im, že viete, že sú smutné, použite slová na opis emócii, urobte si čas na vypočutie ich myšlienok a otázok a úprimne odpovedajte. Rozprávajte sa o tom, že smrť je súčasťou života, môžete si spolu prečítať knihy o smrti a umieraní. Vyrobte si spolu spomienku, zošit alebo fotoalbum so zosnulým.
Tínedžeri a dospievajúci (13+ rokov)
Tínedžeri chápu, že smrť je súčasťou života. Pre dospievajúcich je bežné, že chcú zakryť svoje pocity a emócie, aby nevyzerali „iní“ od ich rovesníckej skupiny. Obávajú sa, že vyjadrenie smutných pocitov môže byť vnímané ako prejav slabosti (najmä u chlapcov). Z tohto dôvodu sa môžu zdať ľahostajní. Svoj smútok môžu prejavovať aj netypicky, napríklad výbuchmi hnevu, podráždenosťou a šikanovaním. Môžu prejavovať fyzické príznaky, náladovosť, zmeny v spánkových a stravovacích návykoch, ľahostajnosť k školským povinnostiam alebo izoláciu od svojich rovesníkov. Môžu sa obávať praktických problémov po smrti, ako napríklad to, ako domácnosť prežije bez zosnulého alebo ako bude o nich osobne postarané. Preto buďte úprimní v tom, čo sa deje, hovorte spolu o smrti, ochotne počúvajte a odpovedajte na otázky, uznajte a podeľte sa o svoje pocity a dajte im vedieť, že chápete, že je to pre nich ťažké, hovorte o smútku, aj o tom, že každý smúti inak. Požiadajte o podporu širšiu rodinu, priateľov, učiteľov. Dodržujte rutiny, povzbudzujte ich. Ak máte obavy, vyhľadajte odbornú pomoc.
