Sklon k tomu, aby sme deťom vyberali kamarátov, máme asi všetci rodičia. Je to ale správne?
Niektorí rodičia majú tendenciu vychovávať svoje dieťa v izolácií predovšetkým preto, lebo majú strach, že sa im dieťa odcudzí alebo pokazí. Na druhej strane sú rodičia, ktorí sú príliš benevolentní. O to, s kým sa ich dieťa priatelí, neprejavujú takmer žiadny záujem, nerobia si starosti, čo dieťa s kamarátmi robí, kde a ako trávi svoj voľný čas. Rozumní rodičia si ale uvedomujú, že priateľstvo je pre zdravý vývin dieťaťa veľmi dôležité a potrebné. Obohacuje jeho osobnosť o mnohé sociálne zručnosti bez ktorých by sa neskôr ťažko začleňovalo do akéhokoľvek kolektívu. Nie je preto jedno, ako detské priateľstvá vyzerajú.
Deti potrebujú priateľov
Kamaráti patria vo všeobecnosti k vzácnym a významným súčastiam života každého z nás. Vytvárame si s nimi dôležité emocionálne vzťahy, sú našou oporou, ale zároveň aj spoločníkmi pri zábave. Zdieľame s nimi nielen naše obavy ale aj túžby, poznajú naše silné aj slabé stránky. Jeden dobrý priateľ nás dokáže usmerniť, dať radu a neodcudzuje nás. Práve z tohto dôvodu je veľmi dôležité podporovať priateľstvá už v detskom veku, naučiť naše deti budovať dobré a vzácne vzťahy, ale aj usmerniť ich, aby dokázali nielen nájsť dobrého priateľa, ale aby aj ony dokázali byť dobrými priateľmi. U malých detí priateľstvá vznikajú rovnako rýchlo ako zanikajú. Deti sa učia obhajovať svoje pozície a zároveň prijímať ostatných. Učia sa komunikovať a vyrovnávať sa s rozdielmi. Interakciou s okolím zdokonaľujú svoje sociálne aj komunikačné zručnosti. V neskoršom veku si priateľstvá stále viac uvedomujú a ich ukončenie vnímajú intenzívnejšie. Osobný význam nadobúdajú priateľstvá hlavne v strednom a staršom školskom veku. Dospievajúci potrebujú niekoho na dôverné rozhovory a uprednostňujú skôr priateľov ako rodičov.
Nechať deťom možnosť voľby?
Dôležité je si uvedomiť, že naše deti sú samostatnými osobnosťami, ktoré nie sú len našou miniatúrou a priateľov si vyberajú podľa svojej preferencie. Deti ešte nie sú zaťažené predsudkami, dôsledkom ktorých by odmietali určitých ľudí alebo priateľov. Vyberajú si ich skôr srdcom a nie rozumom. Preto sa môže stať, že budeme proti niektorým z nich namietať. Treba brať do úvahy aj to, že deti ešte nemajú dostatok skúseností na to, aby všetky okolnosti s tým spojené vyhodnotili správnym spôsobom. Majú tendenciu napodobňovať, osvojovať si správanie druhých a je to úplne prirodzené. V tomto prípade však treba byť opatrní. Rodičia by mali do priateľstva zasiahnuť iba v extrémnych prípadoch. Ide o priateľstvá, ktoré sú nebezpečné, teda dieťaťu psychicky alebo fyzicky škodia. Ak sa vám zdá kamarát príliš lenivý alebo má neprimeraný slovník, či vám prekážajú nejaké jeho vlastnosti, v tom prípade veľký zásah nie je potrebný. Deti si vyberajú kamarátov na základe toho, čo ich priťahuje, čo im to priateľstvo prináša a čo je pre nich aktuálne dôležité. Neznamená to ale, že sa musíte len mlčky prizerať a nič nerobiť. Dôležité je, aby ste poznali priateľov svojich detí a mali istotu, že ich zdravý vývin nie je ohrozený.
Ešte predtým ako spravíte nejaký krok, mali by ste si položiť otázku: „Čo mi na jeho kamarátoch najviac prekáža?“. Ak si odpoviete na túto otázku možno zistíte, že problémom nie sú ani kamaráti, ale dieťa samotné alebo, že ide o veci, ktoré sú riešiteľné obyčajným rozhovorom s dieťaťom.
Položte si aj ďalšie otázky: „Čo ho tak veľmi priťahuje na druhom dieťati?“, „Čo všetko sa môže naučiť od toho kamaráta?“. Koniec koncov sa môžete stretnúť aj s rodičmi kamaráta a spoločne sa dohodnúť na pravidlách. Atmosféra sa uvoľní, vy budete pokojnejší a vaše dieťa spokojné.
V dnešnom svete nie je vôbec jednoduché vybudovať si priateľstvo, ktoré má nejakú hodnotu a trvá viac ako len pár mesiacov. Napriek tomu treba vedieť ponechať deťom dostatok voľnosti na experimentovanie s rovesníckymi vzťahmi. Vašou najdôležitejšou úlohou je pri tom, aby ste svojim deťom vštepili morálne zásady, ktoré im neskôr pomôžu aj pri výbere priateľov. Úsilie vyberať svojim deťom kamarátov svedčí veľakrát aj o rodičovskej neistote vo vlastnej výchove. Na druhej strane aj prílišná ľahostajnosť je veľkou nezodpovednosťou.
