Ako deti prežívajú negatívne zážitky a kedy môžeme hovoriť o traume u dieťaťa?
Súčasťou nášho života sú nielen chvíle pohody a šťastia. Mnohokrát prichádzajú aj nepriaznivé udalosti, ktoré nám dokážu výrazne znepríjemniť našu situáciu. Môže ísť o závažnú chorobu, nehodu, smrť blízkeho a ďalšie nepríjemné udalosti, ktoré či chceme alebo nechceme patria k životu. Dlhú dobu bola rozšírená predstava, že deti majú len také „prechodné reakcie“ a oveľa ľahšie na to zlé zabudnú. Postupne sa však ukázalo, že reakcie detí na traumu sú rovnako závažné ako u dospelých.
Čo je psychická trauma?
Slovo „trauma“ má grécky pôvod a znamená ranu. Ide o zranenie psychiky, ktoré býva dôsledkom nejakej zaťažujúcej skúsenosti. Samotná udalosť však nie je traumou, ale stáva sa ňou neskorší dopad na človeka, ktorý ju prežil. Sú to udalosti, ktoré vážne ohrozujú zdravie alebo život človeka, väčšinou sú nečakané a nekontrolovateľné a sú spojené s prežívaním nadmerného strachu a s bezmocnosťou. Trauma u detí predstavuje zážitok, v ktorom dieťa prežíva ohrozenie seba alebo blízkej osoby.
Čo všetko môže traumatizovať dieťa
Tak ako dospelí aj deti a dospievajúci prechádzajú rôznymi vývinovými štádiami, v ktorých sa mení ich vnímanie, hodnotenie stresorov a kvalita vlastného života. Deti a dospievajúci vnímajú, prežívajú a hodnotia riziká obvykle z iného pohľadu ako dospelí. Všeobecne je detský svet omnoho pružnejší, poddanejší a zraniteľnejší ako svet dospelých. Traumatické udalosti u detí a dospievajúcich sa môžu týkať:
- zdravotných problémov (vlastných alebo blízkej osoby);
- problémov v rodine (konflikty, rozvod, nezhody s novým rodičom);
- emocionálnych, citových problémov dospievajúcich;
- konfliktov s rovesníkmi;
- smrti milovanej osoby;
- problémov v škole (prospech, konflikty s učiteľmi, šikanovanie);
- prežitia prírodných katastrof;
- vážnych dopravných nehôd;
- násilia (týranie, zneužívanie, znásilnenie).
Tieto traumatické udalosti dokážu výrazne narušiť detský obraz sveta, spochybniť ho alebo úplne zbúrať všetky predpoklady na ktorých bol postavený.
Reakcie detí
Traumatické udalosti u detí a dospievajúcich vyvolávajú predovšetkým silné negatívne emócie. Celkové zhodnotenie traumy sa však dostavuje s väčším časovým odstupom. Deti sú ovplyvnené názormi svojich rodičov alebo osôb, ktorí sú im blízke. Na začiatku sa môžu objaviť vtieravé myšlienky, deti sa v duchu vracajú späť k prežitým udalostiam a nedokážu zabrániť neodbytným myšlienkam. Stránia sa ľuďom, sú skľúčené. Uvedomujú si, že sa stalo niečo vážne, zrazu sa im zmenil alebo dokonca zrútil celý doterajší svet. Nedokážu si predstaviť, čo bude ďalej. S odstupom času sa postupne vynárajú iné myšlienky, opätovné premýšľanie, ktoré nie je zraňujúce ale naopak snaží sa ich vyviesť z beznádeje a bezmocnosti a aktivuje ich sily na zvládnutie stresujúcej situácie. Môže nastať situácie, kedy sa s tým nedokážu vyrovnať a následkom môže byť posttraumatická stresová porucha.
Posttraumatická stresová porucha
Ide o poruchu, ktorá môže vzniknúť po extrémnej stresovej situácii alebo po prežití mimoriadne traumatickej udalosti. Nezáleží od dĺžky priebehu, môže ísť tak o krátkodobý ako aj o dlhodobý priebeh. Túto udalosť môže dieťa prežiť na sebe (primárna traumatizácia) alebo sa to môže týkať blízkej osoby, ktorého je dieťa svedkom (sekundárna traumatizácia). Táto porucha sa môže, ale nemusí rozvinúť u každého, kto prežil nejakú traumatizujúcu udalosť. Existujú však rizikové faktory, ktoré dokážu zvýšiť pravdepodobnosť výskytu, medzi ktoré patria: vlastný prežívaný pocit straty kontroly nad situáciou, intenzita a trvanie udalosti, negatívne nastavenie, vlastné fyzické poranenie, nízka podpora zo strany rodiny a okolia.
Dá sa tomu vyhnúť a ako ju liečiť?
Napriek týmto rizikovým faktorom sú prítomné aj ochranné faktory, ktoré nám môžu zabrániť vo vzniku tejto poruchy. Dôležité je:
- snažiť sa čerpať z minulých skúseností, ako ste riešili problémy a čo vám pomohlo (aké zdroje);
- zachovať pokoj a kontrolu nad správaním;
- aktívne sa brániť;
- neobviňovať samých seba a trápiť sa udalosťami, ktorých vznik nemohli ovplyvniť.
Liečba tejto poruchy je možná. Najdôležitejšia je však podpora zo strany okolia. Existujú prípady, keď sa z tejto poruchy človek vyliečil len za pomoci svojej rodiny. V prípade ak to pretrváva dôležitá je pomoc odborníka. V tom prípade sa využíva farmakoterapia v spojení so psychoterapiou. Veľmi často sa využíva rodinná terapia.
