Doc. Anton Lednický, PhD. bol prodekanom Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, ako odborný asistent pôsobí na katedre atletiky. V minulosti ako kondičný tréner trénoval mladých futbalistov Slovana, futsalistov Slov-Matic i reprezentácie Slovenska. Rozprávali sme sa o pohybovej a športovej príprave detí aj o telesnej výchove v školách.
Kedy by sa rodičia mali začať zaoberať pohybovou prípravou dieťaťa?
Už od malička. Pohyb je pre dieťa úplne prirodzený. No stáva sa, že rodičia deti v pohybe brzdia. Seď tam, buď ticho, nerob toto a tamto. Je to logické, pretože rodičia nechcú, aby si dieťa ublížilo. Je to taký boj medzi strachom rodiča a prirodzenosťou dieťaťa. Čím skôr sa dieťa začne hýbať a hrať sa, tým je to preň lepšie. Dnes, žiaľ, často vidíme deti s mobilom a tabletmi namiesto aktívnej hry už v kočíkoch.
Dieťa by vo veku troch - štyroch rokov malo byť schopné aspoň chytiť loptu, vedieť do nej kopnúť, preskočiť nejaký predmet. Malo by mať na to však priestor, či už doma, alebo na záhrade. Rodič by mu mal dať možnosť, aby sa takýmto spôsobom realizovalo. Zároveň nie je dobré ihneď pribehnúť, ak dieťa spadne, a začať ho ľutovať. Keď si ho nevšimnete, zdvihne sa a ide ďalej. Dieťa si však pozornosť a mojkanie rýchlo zapamätá.
Ako je to so športovými tréningami?
To závisí od športu. Niektoré začínajú s prípravou veľmi skoro, niekedy už v piatich rokoch. Je to napríklad gymnastika, krasokorčuľovanie alebo aj plávanie. Niekedy sa začína skoro aj s tenisom, ale to by som osobne neodporúčal pre päťročné dieťa. Aj keď je tá raketa kratšia než u dospelého človeka, predsa len je to predĺžené rameno a to môže pre úpony a šľachy predstavovať problém. Je na zvážení každého rodiča či svoje dieťa obetuje nejakému športu už v takomto ranom veku. Na jednej strane je potrebný talent, ale dôležitá je aj ochota dieťaťa tomuto športu venovať svoj čas a energiu. Bude si musieť odriekať aktivity, ktoré jeho rovesníci bežne robia, pretože chodí na tréningy.
Je veľa detí, ktoré zistia v pätnástich rokoch, že sú aj iné radosti života ako len šport. Rodičia sú potom z toho často sklamaní. Stáva sa, že deti pokračujú v športe len preto, aby nesklamali rodičov, aj keď sami už voči tomu nemajú nijaký vzťah. Je to zložitý proces.
A čo telesná a športová výchova v škole?
Jej pozícia je momentálne na mnohých školách dosť oslabená. Deti sa na nej navyše nehýbu ani toľko, koľko by sa mohli. Môže za to aj strach rodičov, ktorí sa boja, že sa ich deťom niečo stane. A tak vybavujú rôzne potvrdenia, aby ich deti nemuseli cvičiť. Bol som na rodičovskom združení, kde sa jedna mama sťažovala na učiteľku telesnej výchovy, pretože jej dcéra prišla domov spotená. Tak som sa spýtal, čo robia deti na matematike. Pretože ak na matematike počítajú, na slovenčine sa učia vybrané slová, je normálne, že sa na telesnej výchove hýbu.
Na dieťa má asi pri motivácii hýbať sa vplyv aj príklad rodiča.
Určite. Ak dieťa vidí, že rodičia chodia na turistické túry, bicyklujú sa, tak to berie úplne prirodzene. Ale keď rodičia robia dennodenne 10 - 12 hodín a aj cez víkendy, tak na dieťa jednoducho nemajú čas. Buď ho nechajú hrať sa na počítači alebo ho dajú k babke, ktorá je tiež rada, že sedí pri telke. Dieťa si na to rýchlo zvykne. Babka nosí buchty, ono priberá. Dnes máme veľký problém s obezitou detí. Za našich čias boli možno dve deti v triede obézne, teraz má problém s hmotnosťou polovička triedy. Taká tá spontánna pohybová aktivita už dnes chýba.
Ale nie je to len chyba rodičov. Kedysi bolo na pohyb aj viac priestoru. Dnes už sú zastavané celé sídliská, namiesto ihrísk sú parkoviská. Dievčatá kedysi skákali na švihadlách, chlapci hrali futbal, naháňali sa, liezli po stromoch. To už teraz vonku nevidíte.
Ale aj rodičia to vtedy asi prežívali inak.
V minulosti mali ľudia deti okolo dvadsiatky, teraz sa vek posunul vyššie. Tridsiatnici a štyridsiatnici sa o svoje deti boja inak, než dvadsiatnici, ktorí si ešte pamätajú ako sami vyvádzali. Nedá sa nikomu vstupovať do svedomia, je to naozaj na zvážení každého, či prihlási deti na šport alebo ich sám bude motivovať k pohybu.
Ak teda rodič sám nešportuje a nad týmto všetkým neuvažuje, môže ho niečo motivovať k zmene prístupu?
Často sa rodičia spamätajú, až keď nastane nejaký zdravotný problém. Dieťa chce piť len sladené vody, nechce jesť nič iné než hranolky, priberá, a podobne. No veľakrát zvolia rýchle riešenia v podobe tabliet a zázračných výživových doplnkov namiesto toho, aby dieťa nasmerovali k zdravej výžive a športovaniu.
Čo v prípade, že ide o rodičov, ktorí naozaj chcú pre svoje dieťa len to najlepšie, no pracovné vyťaženie im nedovolí naplno sa im venovať?
Rodič môže dieťa motivovať aj inak než spoločnou športovou aktivitou. Môže ho vodiť na tréning, raz za mesiac si urobí voľnú sobotu a príde na preteky svojho dieťaťa. Pre dieťa to veľmi veľa znamená a aj sa viac snaží, aby sa pred rodičom ukázalo. Naopak, ak dieťa príde domov a povie: „mali sme preteky, skončil som druhý“ a rodič mu povie: „dobre, hoď si špinavé prádlo do práčky a choď do izby“, je to demotivujúce. Účasť na pretekoch, následná spoločná prechádzka, alebo kľudne aj dezert za odmenu, to je niečo, čo utužuje aj vzájomný vzťah.
Môže dieťa motivovať aj učiteľ telesnej výchovy?
Určite. Kedysi bol učiteľ na prvých dvoch priečkach v prieskumoch motivácie detí k športu. Je to smutné, ale teraz klesol až na tretiu priečku.
Čo ho nahradilo?
Digitálne médiá. Televízia, YouTube ich motivujú už niekedy viac ako učitelia. Tí už niekedy sami strácajú motiváciu, keď im veľká časť triedy sedí na lavičke a necvičí. Alebo im hrajú volejbal len traja na troch. Nehovoriac o tom, že ich nástupný plat je veľmi nízky. Ak chcú uživiť rodinu, často si hľadajú aj inú prácu.
Je podľa vás telesná výchova dostačujúca, ak by dieťa nevykonávalo žiaden iný šport?
Nie, nestačí to, ale vždy je to lepšie ako nič. Bohužiaľ, vrátili sme sa z troch hodín telesnej výchovy za týždeň na dve. Telesná výchova musela ustúpiť inému predmetu. Keď mali deti tri hodiny do týždňa, tá stopa tam bola viditeľná. Ale ak má dieťa telesnú výchovu v utorok a v piatok, tak to, čo sa naučí na začiatku týždňa, do piatku zabudne. Je to stále posun dopredu a zase späť. Ak by mal učiteľ viac hodín, mohol by aj viac experimentovať a zaraďovať do vyučovania aj nové, populárnejšie športy.
Spomínali ste, že telesná a športová výchova nie je často považovaná za rovnako dôležitý predmet ako tie ostatné. Prečo si to myslíte?
Telesná výchova bola vždy braná ako doplnok. Väčšinou nebola horšia známka ako dvojka. Kedysi ale nebol problém pre dieťa vyliezť po lane alebo vyšplhať sa po tyči. Teraz majú deti problém udržať sa na doskočnej hrazde, nehovoriac o urobení zhybu. Niektoré deti nevedia preskočiť ani cez švihadlo. V minulosti sa skákalo na švihadle na každom sídlisku. Preto nebolo potrebné dávať ani horšiu známku ako dvojku. Tá dvojka sa preto aj zafixovala ako „najhoršia“ známka z telesnej výchovy.
Žiaľ, niekedy si za to môžu aj samotní učitelia. Často nie sú v zborovniach, zostávajú dole v kabinete a keď sa riešia problémy, tak sa riešia problémy učiteľov biológie, fyziky, matematiky. Učiteľ telesnej výchovy si to väčšinou vie vyriešiť sám. Ale tým, že tam nie je, je vytesnený zo života zborovne. Iní učitelia si môžu myslieť, že jemu stačí hodiť loptu a deti sa hrajú. Ale to tak vôbec nie je. Svojim študentom hovorím, že musia aj tým fyzikárom a matikárom vysvetliť, že kým oni učia len niečo teoretické, učiteľ telesnej výchovy musí naučiť teóriu, pohyb predviesť a uistiť sa, že sa ho prakticky naučil aj študent. Prvá zložka je rovnaká, ale fyzikárovi odpadne tá druhá a tretia zložka.
Vy si myslíte, že predmet telesná a športová výchova by mal byť známkovaný?
Jednoznačne. To je tak, ako keď človek dostane niečo zadarmo. Potom si to neváži ako to, za čo musel zaplatiť. Aj tá známka má svoje opodstatnenie. Nehovorím, že je nutné dať striktne normu na jednotku, dvojku, atď. Radšej treba zhodnotiť zlepšenie jednotlivého žiaka. Vidím žiaka, ktorý chce a snaží sa, no jeho výkon nie je taký dobrý ako iného, talentovaného žiaka, ktorý sa ani snažiť nemusí a je lepší. Obidvom dám jednotku, lebo keby som to nespravil, tak toho prvého žiaka nemotivujem. Povedal by si, že sa snažil, dal do toho všetko, ale aj tak má stále trojku. Deťom však treba takéto individuálne hodnotenie vysvetliť.
Majú učitelia telesnej výchovy slobodu upravovať hodinu podľa vlastného rozhodnutia alebo musia dodržiavať štandardy?
Majú, samozrejme musia sa riadiť aj medzinárodnými štandardmi ISCED, ktoré hovoria, čo by mali žiaci v danom veku splniť. Nie je to ale dogma. Poznám prípad, keď v jednom mestečku všetkých pobláznila hádzaná. Skupina ľudí tam organizuje tréningy, ktoré trvajú od druhej poobede až do ôsmej večer. Od najmladších po najstarších. Možno jeden-dvaja z nich raz budú hrať hádzanú profesionálne. Podstatné ale je, že deti žijú v úžasnom kolektíve, hrajú turnaje, chodia tam rodičia, majú svoje tričká, maskotov. Je to spoločenská udalosť. Ten šport začal ľudí spájať.
Čo môže šport deti naučiť?
Deti sa napríklad učia prijať prehru, zagratulovať víťazovi. Vedia mu zatlieskať bez toho, aby na neho nadávali. Prehra motivuje, aby sa snažili viac a nabudúce tohto víťaza možno porazili. Učí ich zvíťaziť bez toho, aby ponížili svojho súpera. Učia sa komunikovať s ľuďmi. A je pritom jedno, či ide o individuálne alebo kolektívne športy. Socializácia je tam na vyššej úrovni než u detí, ktoré sú zavreté doma a nie sú súčasťou akéhokoľvek kolektívu. Sú to všetko veci, ktoré sa dajú uplatniť aj inde v živote. Moji absolventi mi potvrdili, že aj keď nastúpili na iné pozície a športu sa profesijne nevenujú, lekcie z tréningov využívajú dodnes. Do svojich úloh sa púšťajú naplno a všetky dokončujú. Ak na tréningu robili niečo nepoctivo, neskôr sa im to vrátilo. Preto majú dnes iný prístup aj k pracovným povinnostiam. Naučilo ich to vytrvalosti a precíznosti.
Ak sa vrátime späť k tým päťročným deťom, podľa čoho by sme mali vybrať pre dieťa šport?
Najhoršie je dať ho na jeden šport a povedať, že môj syn bude napríklad futbalista. Nie je dobré dieťa tlačiť jedným smerom a určiť mu v piatich rokoch budúcnosť. Najideálnejšie sú športové prípravky so všeobecným zameraním. Deti z takýchto prípraviek sa uchytia v akomkoľvek športe. Ak dieťa neskôr prejde k futbalu a sú tam deti, ktoré sa venovali len futbalu, tak to pre toto dieťa nevyhnutne neznamená nevýhodu. V priebehu niekoľkých mesiacov sa dokáže naučiť techniku a rýchlo sa stať rovnocenným hráčom, alebo aj lídrom. Tieto deti majú totiž lepšiu koordináciu pohybov, rýchlejšie sa učia nové pohybové tvary, sú ohybnejšie. Napríklad Ján Volko vyšiel z takejto prípravky a stal najskôr futbalistom a neskôr vynikajúcim šprintérom.
Spomenuli ste tenis ako nevhodný šport pre malé deti, sú aj iné športy, ktorým by sa mali v predškolskom veku radšej vyhnúť?
Nehovorím nevhodný, ale nepreferovaný. Dieťa by sa malo naučiť priestorovému videniu, vedieť odhadnúť, ako loptička padne, ako ju odraziť a podobne. Ale nemalo by to byť nátlakové a stresujúce. Skôr by to malo byť trénovanie hrou. Deti zároveň potrebujú zmenu. Čím je to pestrejšie, tým lepšie je to aj pre neuro-svalovú regeneráciu. Dieťa tak dokáže oveľa viac absorbovať a zároveň si aj oddýchne.
Veľakrát rodičia vyberú dieťaťu to, čo majú po ruke. Niekto by chcel mať plavca, ale ak bazén v meste nie je, plavec z neho nikdy nebude. Rodičia sú ovplyvnení možnosťami v okolí. Dieťa je neskôr ovplyvnené aj kamarátmi. Ak trénuje futbal, ale všetci jeho kamaráti chodia na volejbal, tak aj ono samo bude možno chcieť začať s volejbalom. Najhoršie je, ak rodičia nútia dieťa zostať v jednom športe, aj keď k nemu nemá vzťah. Mohlo by byť pritom výborné v úplne inej špecializácii.
Čo si myslíte o gymnastike? Rozpráva sa aj o tom, že deti si pri nej môžu poškodiť kĺby.
Všetko závisí od tréningového procesu. Máme absolventov, ktorí sa venujú trénovaniu gymnastiky a robia to vynikajúco. Kĺb, úpon alebo sval sa v organizme obyčajne poškodia, keď sú preťažené. Stáva sa to, ak ide o prehnané naťahovanie či preťažovanie a svaly alebo kĺby na to ešte nie sú pripravené. Keď sa vyberajú adekvátne cvičenia, ani gymnastika neublíži, práve naopak. Ja osobne považujem gymnastiku a atletiku za východisko pre všetky ostatné športy. Pri gymnastike sa trénuje dôležitá priestorová orientácia. Už len kotúľ vpred je pre niektorých mladých športovcov problém. Keď som trénoval začínajúcich futbalistov v Slovane, mali problém spraviť správny kotúľ, pretože sa ho nikdy neučili. Keď ho už zvládli, prihrali sme im loptu, aby ju spracovali. Mnohí ju ale po kotúli vpred ani nezaregistrovali. Vestibulárny aparát bol taký zmätený, že si loptu nedokázali všimnúť.
Na gymnastike sa navyše rozvíjajú aj iné kvality, ako je koordinácia, priestorová orientácia, vestibulárny aparát. Málokto si uvedomuje, čo má urobiť, ak napríklad stojí šikmo, aby nepadol. Dieťa sa na gymnastike učí správne padať a reagovať. A pri pádoch na mäkkej žinenke si hlavne nijako neublíži.
Zaťaženie sa teda mení v závislosti od veku? Vidíte nejaké zásadnejšie rozdiely v schopnostiach medzi deťmi rovnakého veku?
Deti majú tzv. kalendárny a biologický vek. Robili sme merania detí, ktoré mali kalendárne 12 rokov. Zistili sme medzi nimi biologický vekový rozdiel až do 4 rokov. Ak mám dvoch 12-ročných chlapcov a vidím, že jeden je fyzicky vyspelejší a druhý by sa ešte radšej hral s legom, tak mám na nich iné nároky. Hoci časom sa to vždy vyrovná. Mali sme v tíme chlapca, ktorý bol fyzicky veľmi popredu a vynikal. Keď ho však ostatní chlapci časom dobehli, tak stratil motiváciu ďalej trénovať, pretože sa už necítil výnimočný.
Ešte späť k športom. Zaujímalo by ma plávanie. Nedávno bol uverejnený rozhovor v Denníku N, kde bolo spomenuté, že plávanie nie je prirodzený pohyb. Čo si o tom myslíte?
Deti treba naučiť plávať, aby sa neutopili. To je alfa a omega. Kedysi boli plavecké kurzy povinné, teraz je to už na rodičoch. V atletike a futbale sme plávanie využívali skôr v rámci regenerácie. Problém je v tom, že veľa ľudí pláva prsia a pláva ich nesprávne, teda drží hlavu nad vodou. Krčná chrbtica je voči telu v neprirodzenej pozícii. Keď sa pláva správne, hlava je pri vydychovaní vo vode v prirodzenom pokračovaní trupu. Je ťažko povedať, či plávanie je alebo nie je prirodzeným pohybom, ale je výborný doplňujúci prostriedok k iným športom. Samotní plavci by určite povedali, že je to dobrá aktivita.
Spomínate správne vykonávanie pohybov. Kedy už máme začať bazírovať na tom, aby ich deti vykonávali správne?
Od začiatku. Dieťa sa učí len to, čo vidí. Veľmi dôležitý je preto učiteľ, ktorý musí cvičenie správne predviesť. Niekedy je vhodné ukázať ho v prehnanej forme, aby ho dieťa správne pochopilo. Keď je staršie, môžeme mu vysvetľovať pozíciu ťažiska a podobne. Malé dieťa tomu však nerozumie. Vidí učiteľa bežať do oblúka, spraví to isté. Staršiemu už môžeme rozprávať o odstredivej sile a vysvetliť mu techniku detailnejšie.
Čo ak rodičia sami robia tieto pohyby nesprávne a naučili ich svoje deti?
Tréner to dokáže odstrániť. No je už ťažšie odstrániť spoje, ktoré takto vznikli medzi nervovými centrami a výkonnými jednotkami, svalmi. Tieto spoje treba prerušiť a vytvoriť nové. Veľa detí sa naučí plávať tak, že hrabe ako psík. Rodičia sú spokojní, že dieťa posunuli do vody a samo sa naučilo plávať. Keď má ale splývať, teda ponoriť hlavu do vody, to už nedokáže. Je schopné sa len udržať na vode, ale nevie plávať.
Je teda lepšie ísť priamo za trénerom?
Ak rodič nemá aspoň trochu zvládnutú techniku, bolo by vhodné, aby sa dieťa naučilo základy s trénerom, či už sa bavíme o plávaní, lyžovaní alebo tenise. Už takmer všade nájdete trénerov, ktorí sa venujú deťom a sú to ľudia, ktorí vedia, ako s nimi pracovať a zaujať ich.
Ako si nájsť dobrého trénera?
Ako sa vraví, dobrá vec sa chváli sama. Ja to vravím aj mojim študentom. Teraz, v príprave na povolanie majú ešte priestor na omyly, pretože je tam hlavný tréner, ktorý to dokáže skorigovať. Ale keď začnú robiť napr. kondičných trénerov a budú si budovať kariéru, stačí aby „zničili“ jedného športovca a pôjde to s nimi už natrvalo.
Pri výbere trénera by som sa teda zameral na jeho referencie alebo na rôzne športové krúžky, ktoré ponúkajú programy všestrannej pohybovej prípravy. Napríklad naši študenti spolupracujú s organizáciou Benitim, ktorí majú na školách rôzne športové krúžky, so združením Kryha, ktorá má podobné zameranie. My na fakulte robíme športové prázdniny na FTVŠ UK. Sú pre deti zo základných škôl. Našli sme možnosti, ako ich prilákať. Zaradili sme tam činnosti, s ktorými sa na hodinách telesnej výchovy bežne nestretávajú: napríklad streľba zo vzduchovky, ktorá je úplne iná ako tá, ktorú poznajú z počítačových hier. Hrajú vybíjanú na piesku, minifutbal, florbal, detský golf, chodia na kanoe na rameno Dunaja, učia sa základy úpolových športov. Deti tieto aktivity jednoducho bavia. Výbornou voľbou je teraz priamo na školách aj O2 Športová akadémia Mateja Tótha.
Čím je podľa vás táto akadémia zaujímavá?
O2 Športová akadémia Mateja Tótha podchytila učiteľov telesnej výchovy a cez akadémiu vytvorila akési suplovanie telesnej výchovy na školách. Majú dobre vytvorenú metodológiu, no dávajú učiteľom priestor vytvoriť si tréningy podľa vlastných potrieb. Dali učiteľom návod a zorganizovali to priamo v školách. Pre rodičov je jednoduchšie, ak dieťa môže zostať v škole po vyučovaní a venovať sa trénovaniu tam, než ho voziť inde na tréningy.
Ďalšie veľké plus akadémie je popularita Mateja. Je iné, ak učiteľom a rodičom predostrie plán nejaký zamestnanec akadémie a je iné, ak to spraví samotný Matej. No a nezanedbateľná je aj ta finančná časť. Učitelia toho robili veľa, aby si dokázali doplniť príjem. Teraz si môžu privyrobiť vo svojej profesii a sami sa zdokonaľovať. Dostanú nové materiálne vybavenie do školy. Matej sa zároveň stretáva s učiteľmi na spoločných podujatiach, na ktorých sa vysvetľujú niektoré postupy, podporuje ich a na spoločných stretnutiach si môžu vymieňať skúsenosti.
Čítala som, že deti po prechode na strednú školu strácajú záujem o šport. Prečo je to tak?
Stredoškolák sa už cíti dospelý. Do tých pätnástich rokov to robil možno kvôli rodičom, možno kvôli partii kamarátov. Tá sa príchodom na strednú školu môže rozpadnúť, prichádza nový kolektív, ktorý nemusí byť športovo založený. Ale možno skôr chcú ísť na diskotéku, tam si k niečomu „pričuchnú“. K alkoholu alebo cigarete a už sa od športu upúšťa. Tak ako jeden tréner vravieval, dievčatá sú výborné športovkyne, kým ich niekto nepobozká.
Iný dôvod pre nich môže byť pocit rozčarovania, ak trénovali dlho a nedosiasli výkonnosť, akú očakávali. Prípadne môže ísť o vyššie nároky na strednej škole, musia sa viac učiť a na šport im už nezostáva čas. Rovnaký zlom nastáva aj pri prechode na vysokú školu. Ak šport zostane aspoň rekreačne, je to dobré. No veľakrát sa stáva, že ten mladý človek od športu upustí úplne.
Vedia rodičia alebo tréneri v tomto zlomovom období pomôcť?
Tam je dôležitá komunikácia. Tréner by dieťa mal na tieto zmeny pripraviť. Mal by mu povedať, že ho možno čaká viac povinností. A tiež ho v tom podporiť.
Čo by ste poradili na záver rodičom malých detí, aby boli ich ratolesti lepšie fyzicky pripravené?
Nebrzdiť deti a dať im možnosť hrať sa, jazdiť na odrážadlách a kolobežkách. Nesprávať sa k nim, akoby boli z cukru. Keď padne, nič sa nestalo. Treba sa trochu odosobniť, aj keď cudzie deti sa vychovávajú najľahšie, však? Ukázať im rôzne možnosti a netlačiť dieťa v piatich-šiestich rokoch jedným smerom. Nie je od veci dať ho na tanečnú, gymnastiku, atletiku, futbal. Rovnako netreba ísť hneď do najväčších klubov. V tých menších je niekedy lepšia, takmer rodinná atmosféra. Tréneri skôr povzbudzujú, deti sú tam priateľskejšie. Vo veľkom klube sa ide skôr po výsledkoch. Ak dieťa zaostáva a tréner mu to, vyčíta, dieťa to demotivuje. Keď začíname, výsledky nie sú prioritné, cieľom je samotná pohybová príprava. Veľa detí neskôr nemusí začať profesionálne trénovať, ale pohyb sa stane súčasťou jeho ich životného štýlu.
