Dáta sú v slovenskom školstve stále nedostatkový tovar

Foto: Bigstock
  Foto: Bigstock

Článok vznikol v rámci projektu „Školstvo je spolupráca“ na základe online debát na pôde Stálej konferencie aktérov vo vzdelávaní, ktorá vzniká v rámci projektu „Deti nepočkajú!“. Záznamy z debát sú dostupné na YouTube kanáli Deti nepočkajú.

 

25.12.2020 - Slovensko a dáta. Doteraz v ich zbere a analyzovaní oproti iným krajinám zaostávame. No práve fakty, čísla a údaje nám ukazujú reálny stav a naznačujú ďalšiu cestu. Sú nevyhnutné i na to, aby sme správne nasmerovali finančnú pomoc z Európskej únie (EÚ).

 

Podľa Európskej komisie (EK) investujeme do vzdelávania menšie percento zo štátneho rozpočtu, než je priemer EÚ. Ako v online debate v októbri 2020 zhrnula Ľudmila Majláthová zo zastúpenia EK v SR, máme pomerne nízku účasť detí v predškolskom procese a slabú inkluzívnosť. Výsledky našich školákov v matematike sa zlepšujú, no v čítaní a prírodných vedách stále zaostávame. Máme aj vysokú mieru predčasného ukončenia štúdia. Dobrá správa zo stredných škôl znie, že mieru uplatniteľnosti žiakov zvyšuje duálne vzdelávanie. Na vysokých školách síce stúpa počet absolventov, no ich kvalita nie. Účasť dospelých na vzdelávaní tiež nie je vysoká... Toľko stručná úvodná reč čísel – malá ukážka, že dáta nám na malom priestore dokážu mnoho povedať.

 

V slovenskom školstve sa paradoxne začalo blýskať na trochu lepšie časy po nástupe pandémie Covid-19. Nielenže sa uskutočnilo pomerne veľa prieskumov, ale aj výsledky dávnejšieho zberu dát sa začali komunikovať dôslednejšie a k širšiemu publiku než v minulosti. Niektoré výskumy boli dokonca vytiahnuté zo zásuviek. Málokoho prekvapí, že zistené údaje sú pomerne alarmujúce. Niektoré z nich sa týkajú priamo dosahu pandémie – no tieto vplyvy by sme mohli označiť za globálne a Slovensko sa v nich príliš nevymyká svetovým trendom.

 

Duševné zdravie počas pandémie trpí viac

Občianske združenie Školský network zorganizovalo počas prvej vlny koronakrízy na jednej z viacstupňových proaktívnych slovenských škôl prieskum, na ktorom sa zúčastnilo 342 detí. Podľa Ladislava Baranyaia zo Školského networku si počas dlhého obdobia online vyučovania 45 % rodičov všimlo u svojich detí kladný vzťah s učiteľom a až 55 % ich vzájomné porozumenie (zhodne na 1. i 2. stupni základnej školy). Smerom do budúcnosti zdôraznilo  potrebu vytvárania priateľského triedneho kolektívu až 57 % rodičov, čo možno chápať ako ich reakciu na vnímanie dlhého obdobia fyzickej izolácie detí. Žiaci gymnázia (38 %) poukazovali počas učenia z domu najmä na ťažkosti so sústredenosťou. Deti na 2. stupni zasa vyjadrili vysokú mieru únavy (40 %) a nedostatok domáceho odpočinku (38 %). Toľko k jednej škole s relatívne dobrou klímou.

Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP) na podstatne širšej vzorke zistil aj to, že rodičia výrazne pociťovali nedostatok podpory od škôl pri vzdelávaní detí a vyrovnávali sa aj s vlastnými pocitmi nekompetentnosti. Petra Ferenčíková z VÚDPaP pritom vypichla, že slovenské deti trávili pri školských povinnostiach počas jarnej koronakrízy 2020 podľa dostupných údajov o 60-90 minút viac než ich vrstovníci z Británie či Írska.

 

Ešte koncepčnejšie pristúpili k zberu dát po nástupe pandémie v susednom Česku. Iniciatívy sa ujala Česká školská inšpekcia, ktorá vykonala koncom marca a začiatkom apríla mamutí telefonický prieskum na vyše 10 000 školách. Vyplynulo z neho napríklad, že v tom čase asi len 15 % škôl bez problémov využívalo digitálne technológie. Za pomoci triednych učiteľov mapovali českí inšpektori aj prežívanie krízového obdobia deťmi.

 

Postavme sa k dátam čelom

Vyššie uvedený český údaj, hoci nelichotivý, ukazuje vhodný postoj – priznať nepriaznivé dáta je podstatne lepšie, než ich zahmlievať. Priznanie je totiž prvým krokom k riešeniu. Potvrdzuje to aj skúsenosť Slovenky Karin Koštialovej, ktorá učí na britskej strednej škole zameranej na cestovný ruch. „Keď Angličanov prekvapila pandémia, okamžite to boli schopní vyhodnotiť. V krátkom čase sa preto objavili dáta o tom, kde mali školy najväčšie problémy vo svojej digitálnej výbave. Nebáli sa to pomenovať.“ To, že mnohé školy dokázali následne aj rýchlo nakúpiť potrebné vybavenie, je už ďalší príbeh.

 

Hovoríme aj o veľmi citlivých témach

Po júnovom útoku bývalého študenta na učiteľov a žiakov spojenej školy vo Vrútkach sa čiastočne odtabuizovala téma šikanovania a duševného stavu detí. Prispeli k tomu aj údaje psychológov. Marek Madro z organizácie IPčko priblížil, že počas prvého polroka 2020 poskytli pomoc v takmer 20 000 prípadoch, z toho v troch štvrtinách boli príjemcami mladí ľudia od 10 do 30 rokov. Až v 3 051 prípadoch pritom išlo o myšlienky na samovraždu a v ďalších 1 417 o samovražedné tendencie. Navyše, v 1 812 situáciách sa psychológovia stretli s tým, že volajúci či četujúci chcel ublížiť niekomu inému.

 

Odborníci na duševné zdravie bili na poplach už pred koronakrízou. Ako pripomína Lada Kaliská z Asociácie školskej psychológie, prieskum Inštitútu práce a rodiny z roku 2017 odhalil, že aspoň 1 z 32 skúmaných prejavov fyzického, psychického alebo sexuálneho násilia sa vyskytol na väčšine základných škôl (od 66 % na vzorke z Nitrianskeho kraja až skoro po 79 % v Prešovskom). Terčom násilia boli okrem žiakov niekedy aj samotní zamestnanci (v Bratislavskom kraji si 31 % z nich zažilo aspoň 1 z 3 skúmaných prejavov). Tento stav volá po podstatne vyššom zastúpení psychológov na plný úväzok v školských kolektívoch oproti súčasnej situácii.

 

Kto je tu zodpovedný?

Možno ešte prekvapujúcejšie zistenia prichádzajú z výskumov a ankiet, ktoré si zobrali na mušku stav školstva ako takého. Zasvätených to na druhej strane až tak nešokuje, keďže výsledky našich študentov v medzinárodných porovnaniach (kde sme pravidelne bližšie k chvostu než k čelu poradia) naznačujú, že veľa vecí nie je v poriadku.

 

V prvom rade, slovenskí žiaci strácajú veľmi skoro motiváciu na učenie a necítia zaň zodpovednosť. Martin Kuruc z Pedagogickej fakulty UK Bratislava prezentoval prieskum, ktorý odhalil, že iba 7 % žiakov vo veku 13 – 15 rokov učenie baví a len každý piaty žiak v ňom aspoň vidí zmysel. Ostatní sa učia, aby sa vyhli pocitom hanby či viny, aby sa vyhli trestu či aby získali odmenu.

 

Dôležitou cieľovou skupinou určujúcou reálne výsledky školského systému sú zamestnávatelia. Prieskum ešte z roku 2018 priniesol skutočne alarmujúce zistenia. Až 63 percent absolventov vysokých a 54 % absolventov stredných škôl totiž ani do 5 rokov po ukončení vzdelávania nepracuje v odbore, ktorý vyštudovali. Navyše, tretina vysokoškolákov pôsobí na stredoškolských pozíciách. Tichú krízu ľudských zdrojov podľa Mária Lelovského z Republikovej únie zamestnávateľov umocňujú údaje o tom, že každý desiaty vysokoškolák študuje v zahraničí a rovnako je to aj so Slovákmi pracujúcimi v cudzine.

 

V tejto súvislosti vyznieva protichodne, že so značnou zodpovednosťou štát už u vysokoškolákov počíta – napríklad očakáva, že budú finančne sebestační. Matej Bílik zo Študentskej rady vysokých škôl Slovenska však poukázal na nepostačujúcu výšku štipendií a nerozvinutý pôžičkový systém. Tieto nástroje by sa veľmi uplatnili počas pandémie. Totiž podľa prieskumu medzi takmer 3 500 študentmi na jar 2020 až 23 % vyhlásilo, že bude pokračovať v štúdiu len s finančnou podporou (vyjadrili sa tak hlavne študenti na podnájmoch – 31,37 % a na internátoch – 25,86 %). Z celej vzorky až 48 % pociťovalo počas pandémie stres. A to napriek tomu, že iba 5-6 % nemalo dostatočné technické zabezpečenie na prijímanie učiva.

 

Digitál má čo doháňať

Slovensku sa celé roky – na princípe snehovej gule – kopili problémy so zaostávaním v digitalizácii. Ako pripomenul Juraj Ťapák zo Sektorovej rady pre informačné a komunikačné technológie (IKT), počas prvej vlny pandémie malo až 58 % škôl na 1. stupni ZŠ, polovica na 2. stupni ZŠ a 22 % na treťom stupni takú kvalitu internetového pripojenia, ktorá prakticky nedovoľovala online vyučovanie. To, že koronakríza nespôsobila ešte väčšiu diskontinuitu vyučovania, je zásluha samotných učiteľov, ktorí zapojili všetky osobné a technické rezervy, ktoré mali k dispozícii, aby si s novou situáciou poradili. Eva Ohraďanová za Asociáciu súkromných škôl a školských zariadení Slovenska v tejto súvislosti podotkla, že podľa ich prieskumu z oslovených škôl asi 78 % pokračovalo cez prvú vlnu pandémie vo vyučovacom procese – v plnej alebo aspoň v obmedzenej miere.

 

Pri zlepšovaní digitálnej konektivity je – nie náhodou a veľmi príznačne – mimoriadne dôležitá dobrá komunikácia všetkých aktérov, kde Slovensko doposiaľ zaostáva. Digitalizáciu škôl je potrebné napríklad nastaviť tak, aby sa na školách nehromadili „cintoríny“ vyradených počítačov a zároveň aby sa zručnosti učiteľov progresívne zlepšovali. Záujmové združenie Digitálna koalícia má podľa svojho člena, bývalého ministra Milana Ftáčnika, pripravený projekt Škola digitálnej excelencie, kde sa IKT použije nielen na zlepšenie zručností, ale i na zlepšenie manažmentu samotného pedagogického procesu. Dáta by sa tak pri najbližších prieskumoch mali preklopiť do pozitívnejších čísel.

 

Zameranie na podstatné veci

Samotné školy by nemali brať dáta ako hrozbu. Ako hovorí Ladislav Baranyai, tie z nich, ktoré sú nastavené na rozvoj samostatnosti a autonómnosť, sa v spolupráci s rodičmi zameriavajú na potreby detí a pomáhajú im prevziať zodpovednosť. „Školy by mali prijímať dáta ako cennú hodnotu. Berie škola do úvahy potreby detí a robí veci, ktoré sú hodnotovo pre ľudí dôležité? Čo by napríklad urobil riaditeľ, keď dostane ministerský pokyn, aby zabezpečil samoštúdium žiakov? Ak je viac ako polovica detí demotivovaná, táto úloha je prakticky neuskutočniteľná,“ komentuje L. Baranyai a pripomína, že pre školy bola a je koronakríza obrovskou príležitosťou. Veď, ako zistila agentúra Barrett Values Centre, počas pandémie sa reformy sledované v podnikateľskej sfére začali zavádzať takou rýchlosťou, že za šesť týždňov sa urobili zmeny bežne trvajúce šesť rokov.

 

Aké desatoro vyplýva pre školy v súvislosti s dátami?

  1. Ako vnímame rozličné prieskumy a zber údajov? Máme prehľad o celoslovenských prieskumoch a ich výsledkoch? Porovnali sme ich s dátami z našej školy?
     
  2. Uvedomujeme si, že  zber údajov na pôde našej školy je nástroj, ktorý nám môže poskytnúť obraz o jej reálnom stave? Zbierame dáta priebežne? Dokážeme z výsledkov prieskumov vyťažiť informácie, ktoré nám pomôžu identifikovať ďalšie potrebné kroky?
     
  3. Budeme vedieť, ako na to, aby sme identifikované kroky urobili? Koho môžeme požiadať o pomoc?
     
  4. Sme si vedomí toho, že počas krízových období je nevyhnutné neprestať komunikovať, dokonca sa treba ešte viac zamerať na vzájomnú podporu? Máme vyvinutý spôsob, ako identifikovať to, čo potrebujú deti/učitelia/rodičia?
     
  5. Ako vnímame, že počas krízových období (ako je aj pandémia Covid-19) vystupuje, hlavne u rodičov, do popredia potreba priateľského prostredia v školách a porozumenia v kolektíve?
     
  6. Ako riešime nedostatky v sústredenosti žiakov? Pomáhame im kompenzovať jednostrannú závislosť na používaní elektronických zariadení?
     
  7. Ukazujú vaše dáta, že deti by privítali väčšiu zodpovednosť za svoje učenie a smerovanie? Do akej miery sme pripravení im ho poskytnúť?
     
  8. Dáta poukazujú na rastúcu potrebu well-beingu v živote ľudí. Vidíme prepojenia medzi ekonomickou situáciou, duševnou pohodou a rovnováhou medzi digitálnym svetom a potrebou ľudského kontaktu?
     
  9. Žiaci a študenti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami majú ešte vyššiu potrebu sociálneho kontaktu. Ako sme pripravení im ju poskytnúť?
     
  10.  Ako môžeme pomôcť žiakom a študentom vnímať počas krízy umelecké aktivity ako cestu k rovnováhe?

Čítajte viac o téme: Projekt Školstvo je spolupráca
Zdieľať na facebooku