Ľudia, ktorí v ranom detstve nadviažu so svojou vzťahovou osobou neistú vyhýbavú väzbu mávajú v neskoršom živote problémy. Vyznačujú sa nedôverou voči ostatným ľuďom a len zriedka vyhľadajú pomoc.
Pre každé jedno dieťa je ideálne, ak má s rodičom vybudovanú bezpečnú vzťahovú väzbu. Pôsobí na psychosociálny vývin dieťaťa ako ochrana a podpora pre jeho duševné zdravie v detstve, ale i v dospelosti. Nie vždy sa ale tento ideálny vzťah podarí v rodinách vytvoriť a prináša to negatívne následky na neskoršom živote detí. Psychológ K. Grawe vo svojej publikácii Psychologická terapia hovorí, že „psychické poruchy sú takmer vždy spojené so vzorcom neistej vzťahovej väzby alebo u takmer všetkých ľudí s psychickými poruchami sa dajú dokázať zraňovania potreby vzťahovej väzby“ (Grawe, 1998).
Neistá ambivalentná vzťahová väzba sa nápadne často objavuje u pacientov s úzkostnými poruchami, neistá vyhýbavá vzťahová väzba sa vyskytuje u pacientov so schizofréniou a dezorganizovaná vzťahová väzba sa objavuje u pacientov s hraničnou poruchou osobnosti. Problémový typ vzťahovej väzby nemusí viesť k duševnému ochoreniu, avšak u psychologických a psychiatrických pacientov sa veľmi často popri iných problémoch objavujú aj poruchy pripútania. (Hašto, 2005).
Vznik neistej vyhýbavej väzby v ranom detstve
Dieťa sa rodí so schopnosťou vysielať signál o svojich potrebách. Medzi tieto signály sa u novorodencov a batoliat radí plač, sanie, úchop, úsmev, orientácia, lezenie a chodenie. Dieťa zrkadlovo reaguje na správanie matky, na hlas, výraz tváre, dotyky, nosenie. Avšak ak matka, alebo iná primárna vzťahová osoba, na tieto signály reaguje negatívne, odmietaním, odstrkovaním dieťaťa od seba alebo jeho zosmiešňovaním či bagatelizovaním jeho potrieb, vyvinie sa medzi nimi neistá vyhýbavá vzťahová väzba. Prejavuje sa tým, že opatrujúca osoba nereaguje adekvátne na signály malého dieťaťa a trvá na tom, že dieťa by sa už malo vedieť postarať samo o seba, malo by byť schopné samo späť, jesť, obliecť sa, umyť sa, byť bez plienky a neplakať, čiže nedávať najavo svoju potrebu po utíšení, upokojení a uspokojení, aj keď na to ešte dieťa nie je fyzicky a emocionálne zrelé.
Dieťa ako malý dospelý
Takáto matka očakáva, že dieťa by v podstate malo byť úplne iné a nezasahovať jej do života. Neakceptuje ho, aké je a považuje ho za malého dospelého. Matka býva väčšinou chladná a odmeraná, alebo zameraná sama na seba. Dieťa si voči takémuto správaniu vytvorí psychologickú obranu a postaví si okolo seba imaginárny múr, cez ktorý k sebe nikoho nepustí. Jeho obrana spočíva v tom, že prestane ukazovať, že mu na blízkosti záleží, len aby sa vyhlo pocitu odmietnutia. Hoci sa pri odlúčení od vzťahovej osoby u detí s neistou vyhýbavou väzbou navonok nepozorovali prejavy znepokojenia, merania ukázali, že pri odlúčení u nich stúpala pulzová frekvencia a zvýšila sa u nich hladina stresového hormónu kortizolu. V prípade, ak dieťa vidí matku napríklad plakať, nepríde za ňou ju utešiť, alebo objať, tvári sa nezúčastnene, vyhýbavo a venuje sa vlastnej činnosti a jej smútok ho irituje. Dieťa sa naučilo, že prejavy emócií sú dôkazom vlastnej slabosti a človek v núdzi nepotrebuje pomoc, lebo je to jeho zlyhanie. Deti s týmto typom vzťahovej väzby často tyranizujú iné deti alebo si od rovesníkov udržiavajú odstup.
Ako sa neistá vyhýbavá väzba premieta do dospelosti?
Neistá vyhýbavá vzťahová väzba sa v dospelosti označuje ako dištancovaná. Jej základom je zdôrazňovanie samostatnosti a nezávislosti od vzťahov s inými ľuďmi. Dospelí ľudia tým v sebe potláčajú úzkosť z odmietnutia, s ktorou sa stretávali v detstve. Ich typickým prejavom je bagatelizovanie detstva, považujú za normálne negatívne a bolestivé rodičovské výchovné metódy a nepripúšťajú ich dopad na svojom správaní a psychike. Veľakrát považujú zážitky z detstva za bezvýznamné a na mnoho vecí si nepamätajú. Vytesňujú pocity odmietnutia a zdôrazňujú svoju silu a samostatnosť (Hašto, 2005). Títo ľudia sú často veľmi utiahnutí a nedávajú najavo svoju potrebu a túžbu po vzťahu, hoci po ňom veľmi túžia. Ak o nich niekto prejaví záujem, zutekajú. Prejavuje sa to napríklad už aj v puberte, kedy tínedžeri túžia nadviazať vzťah s rovesníkmi, ale zo strachu z odmietnutia predstierajú nezáujem. Pred potenciálnym odmietnutím sa chránia neprístupnosťou. Vo vzťahoch trpia oni aj ich partneri, ktorých odmietajú, hoci túžia po ich blízkosti. Majú v sebe zakorenený pocit, že ak si k sebe pustia niekoho príliš blízko, budú odmietnutí, zosmiešnení a snažia sa sami seba chrániť pred bolesťou z rozchodu.
Často zostávajú bez pomoci
Ľudia s neistou vyhýbavou vzťahovou väzbou len zriedkavo sami vyhľadajú odbornú pomoc. Náprava býva v tomto prípade u detí náročná, pretože prelomiť nedôveru, ktorú v detstve nadobudli, je veľmi ťažké. Kľúčová je stabilita a rešpekt voči dieťaťu. Nikdy na odmietané dieťa nemôžeme tlačiť, začať mu odrazu prejavovať nadmernú pozornosť, blízkosť alebo ponúkať pomoc. Je potrebné prejavovať mu iba toľko náklonnosti, koľko znesie, ale trvalo. Ak spozorujeme, že dieťa si voči nám začína budovať dôveru, postupujeme veľmi malými krokmi a konštantne oň prejavujeme záujem, ukazujeme mu podporu a povzbudzujeme ho, aj keď sa mu nedarí. Nekarháme ho za neúspechy a primerane ho motivujeme k otváraniu sa a dôvere voči svetu.
V prípade, ak sa dospelí ľudia rozhodnú svoje problémy riešiť s terapeutom, nebýva to z ich vlastnej vôle a dobrovoľné. Väčšinou ich k tomu donúti rodinná situácia, kedy ich blízki nevidia iné východisko. Sami od seba by pomoc nevyhľadali, keďže ich vnútorné nastavenie im hovorí, že si musia so všetkým poradiť sami. Terapeutovi často nedôverujú a spochybňujú jeho vôľu skutočne im pomôcť.
Zdroje:HAŠTO, Jozef. 2005. Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti.BOWLBY, John. 1958. The nature of the child´s tie to his mother. In The International Journal of Psycho – Analysis.Grawe, K. 1998. Psychologická terapia.
