Pre rodiča je veľmi ťažké pozorovať, ako sa jeho dieťa kamaráti s deťmi, ktoré ho využívajú, alebo mu nejakým spôsobom opakovane ubližujú. Ako si v takejto situácii poradiť?
Vek medzi 5. až 10. rokom je v živote dieťaťa veľmi kritický. Napriek tomu sa na toto citlivé obdobie zameriava len zopár publikácií. Jednou z nich je aj Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva 2, od autoriek Danielle Graf a Katja Seide. Venuje sa rešpektujúcej výchove detí práve v období, kedy nadväzujú svoje prvé sociálne vzťahy mimo bezpečia rodiny. Opisuje prvé kamarátstva detí na ihrisku, kedy sa už aktívne hrajú spolu, nie len vedľa seba, a taktiež vzťahy v škole. Kniha opisuje konkrétne problémy medzi rodičmi a deťmi a deťmi navzájom, poukazuje na ich možné riešenia a tiež ponúka psychologické vysvetlenie konkrétnych situácií.
Citové vydieranie od najlepšej kamarátky
Jedným zo zaujímavých príkladov je kapitola o kamarátsve dvoch mám a ich rovnako starých dcér. Simona (47) má 9-ročnú dcéru Máriu a kamarátia sa so Silke a jej rovnako starou dcérou Tamarou. Dievčatá sú už tri roky najlepšie kamarátky. Simona však bola upozornená triednou učiteľkou, že priateľstvo Márie a Tamary nie je úplne vyrovnané a Tamara Máriu využíva a citovo vydiera. Matky medzi sebou nadviazali rodičovské kamarátsvo a majú priateľský vzťah. Takisto sú vo vzťahu každá žena k dcére tej druhej.
Autorky opisujú, ako každý člen konkrétneho vzťahu nesie za jeho fungovanie rovnakú zodpovednosť. Preto je nesprávne, ak by vzťah začala riešiť tretia osoba.
Konflikt medzi deťmi:
Nedávno mala pri sebe lízanky, jednu s jahodovou a druhú s kolovou príchuťou. Tamara sa spýtala mojej dcéry, ktorú by chcela. Keďže Márii nechutí kola, vybrala si červenú lízanku. Nie, nie, povedala jej údajná kamarátka, uchmatla si červenú lízanku a jej dala hnedú. Mária sa však voči kamarátkinemu správaniu nebráni ani nie je z neho nešťastná. Deti správanie iných detí neposudzujú tak kriticky, ako dospelí a majú voči nemu vyššiu toleranciu. Deti ľúbia bezvýhradnejšie ako dospelí a vo svojom veku inštinktívne rozumejú, že aj iné deti prechádzajú procesom učenia sa sociálnym vzťahom ako ony. Preto je dôležité skúsiť dôverovať ich úsudku a ak si naozaj obľúbili nejaké dieťa, ktoré nám je nesympatické, možno to dieťa má v sebe niečo dobré, prečo s ním rady trávia čas a prečo ho ony majú rady.
Konflikt medzi matkami:
Keď napríklad ideme na zmrzlinu a práve vysvetľujem Márii, že jej už ďalšiu zmrzlinu nekúpim, lebo jedna jej úplne stačí, môžem si byť istá, že Tamara pribehne k mame a poprosí ju o ďalšiu zmrzlinu. A pretože si to decko dokáže svoju mamu naozaj v každej situácii omotať okolo prsta, dostane druhú zmrzlinu. Víťazoslávne ju strčí mojej dcére pod nos a keď Mária na to zareaguje, že som najblbšia mama na svete, vytiahne Silke peňaženku s úmyslom kúpiť jej ešte jednu zmrzlinu. Mňa vtedy ide uchytiť. Simona by preto nemala nahnevane reagovať na dievčatá, ale prehovoriť priamo k matke druhého dievčaťa: „Počuj, Silke, nepáči sa mi, ako neguješ moje slová, keď kúpiš Márii presne to, čo som jej práve odmietla kúpiť. Prestaň s tým! Fakt ma to štve. Mám svoje dôvody, aby som v tomto prípade povedala dcére nie, a ľahko vydržím jej hnev a smútok. Má právo byť smutná a nahnevaná, že som jej nekúpila svetelnú paličku. S týmito pocitmi ju nenechám samu, no aj tak zostanem pri svojom nie. Keď jej paličku napriek tomu kúpiš, nielenže podkopávaš moju autoritu, ale zároveň jej znemožňuješ, aby sa naučila tole- rovať frustráciu a odkladať na neskôr uspokojenie svojich potrieb. A toto vážne nemôžem tolerovať. Keď teda poviem dcére nie, tak sa toho, prosím ťa, drž, dobre?“ Touto reakciou dáva tiež príklad svojej dcére Márii, ako má postupovať pri riešení svojho konfliktu s Tamarou. Sama jej potrebuje vysvetliť, ako sa jej správanie jej kamarátky dotýka.
Konflikt medzi matkou a cudzím dieťaťom:
Keď som u nich doma a pijem so Silke kávu, Tamara zakaždým vypustí z klietky morské prasiatka, hoci vie, že sa tých potvoriek pekelne bojím. Mama jej už neraz hovorila, aby to nerobila, keď som u nich. Tamara akože zakaždým „zabudne“, ako veľmi sa mi tie pobiehajúce zvieratká hnusia. V prípade vypustenia morského prasiatka, by bolo zbytočné, aby Simona požiadala Tamarinu matku, nech jej dcéra nevypúšťa zviera z klietky. Dievčatko má totiž s matkou iný vzťah a iný rešpekt. Ak chce docieliť úspešný výsledok, musí k dievčatku prehovoriť správnym spôsobom ona sama: „Hovorila som ti, že sa morských prasiatok bojím, a prosila som ťa, aby si ich nechávala v klietke, keď som u vás na návšteve. Ale ty si ich vypustila. To nie je od teba pekné. Nie, je to priam škaredé. Mám pocit, že ma naschvál hneváš. Ale nebudem ťa hrešiť, ani nechcem, aby ťa hrešila mama. Nie som spokojná, ako sa ku mne správaš. Môžeš mi povedať, čo mám podľa teba robiť? Napadá mi jediné riešenie: zdvihnúť sa a ísť domov, lebo nechcem ustráchane sedieť na vašom gauči. To si chcela svojím správaním docieliť?“ Takýto typ konverzácie a priameho upozornenia na situáciu a pocit, ktorý v nás konkrétne správanie vyvoláva je účinný práve preto, že dieťa si neuvedomuje, aké pocity v nás svojím konaním vyvolalo, keďže nemá v mozgu uloženú referenčnú situáciu.
Prečo nezasahovať do kamarátstva?
Vek medzi piatymi a desiatymi narodeninami je obdobie učenia sa sociálnym vzťahom. Rovnako ako nezasahujeme v období motorického vývinu, nemali by sme zasahovať ani v období vývinu sociálnych zručností. Je na mieste ich vypočuť a poradiť im, prípadne pomôcť vymyslieť stratégiu alebo vtipnú odpoveď voči posmeškom, avšak neriešiť za ne detské konflikty o dosiahnutie rovnoprávnosti v kamarátstve alebo ich nútiť kamarátstvo ukončiť, ak samy nechcú. Deti sa v tomto období učia zhodnotiť kvalitu vzťahov, ktoré nadväzujú, uvedomiť si, kedy je vzťah pre ne škodlivý, aké správanie nechcú a nesmú tolerovať, učia sa vyjadriť svoje stanovisko, verbalizovať svoje pocity a potreby, riešiť problémy vo vzťahoch a umeniu komunikácie.
Ak chceme, aby deti v neskoršom veku, keď už nebudeme mať možnosť výber ľudí v ich okolí nijako ovplyvniť, vedeli identifikovať toxické vzťahy a nesprávnych kamarátov, musia sa naučiť definovať svoje hranice tolerancie už v detskom veku. Ak sme na ne vytvvárali emocionálny nátlak typu, keď niečo neurobia podľa nás, dávali sme im nezdravý návod, že lásku a priateľstvo si treba zaslúžiť a ak chceme, aby nás niekto mal rád, musíme robiť, čo od nás chce. Takéto deti nevedia v koletíve povedať nie a veľakrát podľahnú nátlaku kamarátov a vykonajú niečo nesprávne, len aby zapadli. Ak však vety typu: „Ak to nespravíš, prestanem sa s tebou kamarátiť!“ nepatria do ich blízkeho vzťahu, veľmi rýchlo si uvedomia, že takýto nátlak nie je v kamarátstve v poriadku a budú vedieť zareagovať. Deti sa potrebujú naučiť čeliť a vychádzať aj s problematickými ľuďmi. My im musíme ísť správnym príkladom a ukazovať im, kde sú hranice, aby vedeli identifikovať svoje vlastné.
Vzťah je väzba medzi dvoma ľudmi a vždy sú zaň rovnako zodpovední obaja
Rodič veľakrát neprimerane zasiahne do vzťahu dieťaťa s iným dieťaťom, lebo má o neho prirodzený strach. Alebo na druhej strane ignoruje detské volanie o pomoc, pretože považuje problém za banálny. Častokrát situácia vrcholí šikanovaným a nešťastným dieťaťom a prekvapeným rodičom, ktorý nerozumie, ako mohol nechať udalosti zájsť až takto ďaleko.
Kedy teda majú rodičia zasiahnuť?
1 | Keď kamaráti nechápu, že svojho priateľa hnevajú, príp. keď si na úkor iných robia „žarty“
Keď je zmyslom hry zábava a sila kolektívu na úkor trápenia a zúfalstva jednotlivca, nejde o hru. Ak je dieťa obeťou takýchto hier, ktoré smerujú k šikanovaniu, je na mieste zasiahnuť. Potrebné je porozprávať sa s pedagógom ako aj deťmi a vysvetliť im, že ak sa opčas hrzý niekto cíti zle, nejde o hru. Deti veľmi rýchlo pochopia, že ide o zneužívanie moci a takéto správanie je neprípustné.
2 | Keď kamaráti priateľa naschvál hnevajú a/alebo ho bijú
Niektoré deti sa vyslovene tešia, ak druhé deti roplačú a schválne do druhých zapárajú. Cielene si hľadajú obete a dráždia ich. Keďže sa dieťa takto správa mimo svojej rodiny, musíme očakávať, že jeho rodičia nám nebudú vedieť poskytnúť pomoc, lebo pravdepodobne nemajú silu alebo schopnosti usmerňovať ich správnym spôsobom. Preto je potrebné s takýmito deťmi si vyjasniť konflikt osobne. Potrebujeme zistiť, z čoho pramení nešťastné detské správanie a pomôcť ho dieťaťu vyriešiť.
3 | Keď kamaráti robia extrémne hlúposti
Fajčenie, alkohol, drogy sú len zlomkom hlúpostí, ku ktorým deti vedia skĺznuť. Kniha Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva 2, ponúka návod aj na riešenie ťažkých životných situácií v období života dieťaťa a napovedá ako im predchádzať. Človek sa utieka k závislosti, ak nie sú naplnené jeho základné potreby. Človek, ktorý sa cíti osamelý, a preto pije alkohol, možno v opojení zabudne na svoju osamelosť, ale nespraví nič pre to, aby svoju potrebu skutočne uspokojil. Závisloť̌ primárne nevzniká pre návykovú látku, ale preto, že človek sa pokúša uspokojiť si niektorú elementárnu ľudskú potrebu pomocou stratégie, ktorá nevedie do cieľa. Ani v toto prípade, by sme nemali neadekvátne zasiahnuť do detských priateľstiev a ukončiť ich za ne. Našou úlohou je, aby dieťa malo uspokojené základné potreby a aby vedené našim správaním samo vedelo zhodnotiť, čo je nebezpečné a čo v živote nechce. Napriek tomu, nesmieme mlčať, ale ich vedome upozorniť na hrozby prameniace z takéhoto správania. Úprimný a otvorený rozhovor je naším najdôležitejším pomocníkom v úsilí udržať si s deťmi zdravý a fungujúci vzťah.
Viac sa o období medzi 5 - 10 rokom života dieťaťa dočítate v knihe Moje vymodlené dieťa ma privádza do zúfalstva 2 od vydavateľstva Tatran.
