Nastaviť rešpektujúce pravidlá je nevyhnutné, pokiaľ sa dejú situácie, ktoré sú nevyhovujúce pre obe strany. Rodiča i dieťa. Pravidlá sú vlastne hranice, ktoré by mali byť súčasťou každej výchovy. Hranice dávajú dieťaťu najavo, ako to funguje doma i vonku v spoločnosti. Zároveň nimi dieťa získava pocit istoty a bezpečia. Vie, čo sa od neho očakáva a nemusí míňať energiu na stres spojený s neustálou neistotou. V rámci týchto hraníc má mať dieťa priestor na vlastné názory i rozhodnutia. Aj s následkami. Chyby sú súčasťou života, mali by byť aj súčasťou detstva a dospievania ako prostriedok rastu, nie straty sebavedomia.
Pravidlá však môžu fungovať len v prípade, že sa dôsledne dodržiavajú. Reč je o rešpektujúcich, nie nezmyselných pravidlách, ktoré by rodič používal ako prostriedok vlastnej dominancie nad dieťaťom. Dôslednosť je následný nevyhnutný krok k pozitívnej zmene. V prípade dieťaťa a rodiča, je dôslednosť výhradne na rodičovi. Nemusí to byť príjemné, najmä zo začiatku. Preto treba vymyslieť pravidlá, o ktorých rodič vie, že ich bude schopný dodržať.
Príklad:
Trojročné dieťa sa nechce ráno obliekať do škôlky. Matka v zúfalstve vyhlási, že ak sa nebude obliekať bude chodiť do škôlky nahé. Možno predsa len existuje jedna matka, ktorá by bola schopná ísť s nahým dieťaťom do škôlky, ale väčšina asi nie. Toto je nezmysel. Dieťa veľmi rýchlo zistí, že vyhralo.
Deti samozrejme skúšajú, kam až môžu zájsť. Je naivné si myslieť, že nastavením pravidiel všetko končí a naveky bude pokoj. Skúšajú našu dôslednosť. Je to v poriadku, detstvo je predsa o testovaní a zisťovaní. Na základe reakcií rodiča a okolia sa deti učia ako svet a vzťahy fungujú. Rastú a posúvajú sa vpred. Rodič na to musí byť pripravený, dokonca v šťastí, že ak ho dieťa neustále skúša, je zdravé a v poriadku. Avšak v prípade, že sú pravidlá jasne a zreteľne nastavené pre obe strany, dieťa postupne prestane neustále skúšať. Nebude to mať preň už význam.
Bez pravidiel situácia dôjde do atmosféry, ktorá nie je príjemná ani rodičovi, ani dieťaťu. Situácia sa opakuje a postupne nahlodáva vzájomnú dôveru.
Príklad:
Matka vezie v aute svoje dve 4 a 6 ročné deti. Deti sú hlučné, navzájom sa strkajú a pri tom kopú do sedačiek pred sebou. Matka ich niekoľkokrát napomenie aby stíchli. Na chvíľku stíchnu, ale po chvíli opäť pokračujú vo svojej zábave ešte divokejšie. Matka to už nevydržala, zastavila auto, obe deti dostali po zadku. Deti zostali ochromené a zľaknuté z toho, že matka použila násilie.
Matka je príliš zhovievavá k živosti svojich detí. Ak rodič niekedy situáciu pretrpí a inokedy vybuchne, učí deti, že ho začnú rešpektovať až vtedy, keď sa rodič prejaví agresívne. Slovne alebo dokonca až fyzicky. V aute treba sedieť pokojne, pretože inak je to nebezpečné pre všetkých. Pokiaľ nie je v aute kľud, auto sa nepohne. To znamená, že matka sa nemá pokúšať vnútiť deťom svoju vôľu, pretože to by viedlo k rebélii. Matka sa môže rozhodnúť, ako bude reagovať a urobiť to. Jednoducho nebude šoférovať, pokiaľ budú deti vyvádzať. Zakaždým, keď to deti porušia zastaví, oznámi deťom, že nebude pokračovať, kým sa neutíšia a bude potichu čakať, pokiaľ sa deti naozaj neutíšia. Vyzerá to zdĺhavo a možno nereálne. Samozrejme treba si na nastavenie tohto pravidla vybrať situáciu, kedy sa natoľko neponáhľa a je schopná to v trpezlivosti ustáť. Pokiaľ deti uvidia na matke dôslednosť, nebudú mať potrebu to skúšať naveky, pretože tým nič nedosiahli a pravidlo je jasne nastavené a nemenné.
Zostať dôsledný a nedožadovať sa autoritatívne pod nátlakom poslušnosti, si vyžaduje tréning vo vzájomnom rešpektovaní sa. Rodič sa musí naučiť rešpektovať právo dieťaťa rozhodnúť sa, čo urobí. Rešpekt rodiča samého k sebe rodič prejaví tým, že odmietne byť vydaný napospas nepoddajnému dieťaťu a nenechá sa stiahnuť do boja o moc. Aj toto je cenná škola pre dieťa. Rešpekt k sebe samému.
Ďalší príklad:
Večná téma, deti a jedlo. Sedemročný Samko pri spoločnom obede s nechuťou vyhlási, že toto mäso jesť nebude. Otec sa snaží situáciu zvrátiť, byť milý a nekričať a v dobrej nádeji prosí Samka, aby zjedol aspoň kúsok. Alebo aspoň ochutnal. Samko však trvá na svojom, že takéto mäso predsa nemá rád. Matka nechce, aby Samko ostal hladný, tak sa ponúkne, že mu urobí niečo iné. Kým to spraví, celá rodina doje a matka nakoniec ostane pri stole sama so Samkom, kým nezje svoje špeciálne jedlo. Samko je spokojný, dostal iné jedlo a aj špeciálnu pozornosť matky iba pre seba.
Aká mala byť správna reakcia? Matka i otec mali rešpektovať právo dieťaťa rozhodnúť sa, či bude alebo nebude jesť pripravené jedlo. K tomu, ako prejav rešpektu k sebe samým, mali v pokoji povedať Samkovi, že nemusí jesť toto jedlo a môže odísť od stola. V prípade ďalšej požiadavky Samka o prípravu iného jedla, mala matka povedať, že jedlo je už pripravené a iné robiť nebude. A dôsledne a v pokoji trvať na svojom. Ak by Samko prišiel o hodinu s tým, že chce keksík a podobne, pretože je hladný, otec aj matka by mali opäť pokojne trvať na tom, že ďalšie jedlo je až večera. Môže sa pripojiť. Na ďalšie poznámky a prosby by už matka ani otec nemali reagovať a mali by zostať neoblomní.
Ak dieťa neostane v týchto situáciách pokojné a potrebuje dať najavo svoje emócie, je to v poriadku. Je to pre neho potrebné a dôležité, vy sa však emocionálne nezapájajte. Vaše výbuchy zlosti odvedú pozornosť od toho podstatného. A tým je pravidlo. Vaša nahnevaná a kričiaca tvár bude pre dieťa jasným znakom toho, že dosiahlo minimálne boj, ku ktorému vás vyprovokovalo. Nebojujte, rešpektujte rozhodnutie a dôsledne v pokoji trvajte na dodržaní pravidla. Výbuchy sú prejavom nezrelosti a to patrí to detského sveta. Ak chce rodič naučiť dieťa správať sa zrelo, musí mu to ukázať.
Pravidlá však musia byť jasné a nemenné. Nie je možné očakávať, že dieťa dokáže zhodnotiť za nás, kedy máme náladu to vydržať a kedy nie. To vedie k chaosu a nepochopeniu.
Deti ako vyzva - Rudolf Dreikurs a Vicki Soltzova
