http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Nechajme deti zlyhávať, aby mohli rásť

Stanislava Miklovičová
Autor článku
Ilustračná foto: Bigstock
  Ilustračná foto: Bigstock

„Človek sa učí na vlastných chybách." Koľkokrát v živote sme už počuli túto vetu? Koľkokrát sme ju dokonca sami použili? Napriek tomu, pokiaľ ide o naše vlastné deti v spojení s chybami a pádmi, začne nám kdesi vo vnútri svietiť červená kontrolka. Nechceme vidieť, ako ich niečo zraní, byť svedkami toho, že sa im nedarí. Držíme kontrolnú ruku nad všetkým čo robia, len aby necítili, že v niečom zlyhali. Sme tým, čo moderná psychológia nazýva helikoptéroví rodičia (neustále nad nimi bdieme a krúžime ako helikopéry), snežné pluhy (odhŕňame im z cesty všetky prekážky) alebo bublinková baliaca fólia (v snahe ochrániť ich, akoby sme ich balili do mäkkého vákua). Pritom odborníci tvrdia, že ak chceme, aby rástli, treba ich občas nechať potknúť sa a spadnúť.

 

Jedným z nich je aj doktor Kenneth Ginsburg, pediater z Philadelphie a profesor na University of Pennsylvania School of Medicine. Psychológii dospievajúcich sa venuje dve desaťročia. Jednou z jeho posledných kníh je aj Výchova vytrvalých detí a tínedžerov: Dajme im krídla a ukážme cestu. Tvrdí, že ak rodičia chránia deti pred prirodzenými životnými pádmi, ochudobňujú ich o skúsenosti, ktoré ich posilnia a lepšie pripravia do dospelosti.

„Taký pád je len zlé našliapnutie. Dáva nám možnosť učiť sa z neho, vstať a budovať svoju vytrvalosť. Ak sa nenaučíme padať a vstávať v detstve, ako dospelých nás takéto pády budú lámať ešte viac, " vysvetľuje Ginsburg rodičom v denníku South China Morning Post.

Preto je dôležité niekedy nezasahovať a nesnažiť sa ťahať deti k úspechu za každú cenu. Ak budete napr. pred dieťaťom vyhlasovať, že váš potomok nesmie dostávať zlé známky, rozhodne tým jeho vytrvalosť nepodporíte. Bude sa cítiť zatlačený do kúta s pocitom, že sa musí učiť aby sa niekomu zavďačil namiesto toho, aby sa učil pre svoj vlastný prospech.

Ginsburg rodičom radí, aby si namiesto svojho školáka predstavili úspešného 35-ročného dospelého človeka, ktorého by z neho chceli mať. Takého, ktorý dokáže nájsť zmysel svojho života.

Naším cieľom je aby v tom veku dokázali tvrdo pracovať, vytrvať, spolupracovať a prijať konštruktívnu kritiku. Potrebujeme zmeniť naše zmýšľanie, aby sme videli do budúcnosti. Nechceme ľudí, ktorí niečo produkujú kvôli číslam. Chceme takých, ktorí budú kreatívni a inovatívni," povedal pre denník South China Morning Post.

Ako príklad uvádza dieťa, ktoré sa bojí priniesť domov dvojku, pretože si predstavuje, že tak zlyhalo. Urobí čokoľvek, aby prišlo domov s jednotkou. Vo väčšine prípadov to znamená že potlačí svoju kreativitu a nedokáže podávať výkon, ktorý by bol výnimočný. Nakoniec možno dostane jednotku a bude vyznamenaný. Ako 35-ročný však úspešný byť nemusí, pretože aby sa vmestil do očakávaného (a nalinajkovaného), potlačil svoje neobjavené schopnosti.

 

Na druhej strane ale ako rodičia musíme zasiahnuť, ak dieťa v niečom padá a zlyháva opakovane. Z pádu sa totiž učíme len vtedy, keď máme pri sebe oporu, ktorá nás povzbudzuje skúsiť to znova a znova. Inak nadobudneme pocit, že sme úplne neschopní. Vytrvalosť si vybudujeme nie preto, že sme spadli, ale preto, že sme sa znovu zdvihli, opäť to skúsili a uspeli. Keď sa nám (a rovnako aj našim deťom) podarí zvládnuť nejakú výzvu a zažijeme úspech, motivuje nás to zdolávať úlohy náročnejšie. Úspech plodí úspech. Neustále zlyhania spôsobujú nedostatok sebadôvery, vzdávanie sa a ďalší neúspech. Našou rodičovskou úlohou je naučiť deti spracovať a pochopiť tento cyklus včas.

 

Prečo teda odmietame nechať deti skúšať, mýliť sa a občas aj padať? Tu je len niekoľko dôvodov, nad ktorými by sme sa mali zamyslieť:

  • Bojíme sa, že budú zažívať bolesť a keď zlyhajú, budú to chcieť vzdať
  • Obávame sa, že zlyhanie v nich zanechá nízke sebavedomie
  • Máme strach, že ich zlyhanie znamená, že nebudú úspešní
  • Ich neúspech si zamieňame s nízkou pracovnou morálkou
  • Bojíme sa, že keď zlyhajú, budú na nás ostatní ukazovať ako na zlých rodičov (a čo je horšie, budeme si to o sebe myslieť aj my)
  • Bojíme sa, že ich budeme musieť kritizovať

 

Pritom stačí tak málo: Ak sa im nedarí, stojme pri nich. Ak ich niečo zlomí, buďme k nim empatickí. Počúvajme ich, objímajme a hovorme, že ich milujeme. To, že ich nechávame hľadať vlastné cesty a skúšať vlastné sily neznamená, že to tak nie je.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Kariéra, Úspech
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.