Všade sú. V každom rohu, pod stolom, aj tam kde by ste ich nečakali...napríklad v topánke (tá bola včera vezenie), v skrini medzi oblečením (tam bola garáž), medzi knihami bol servis pre záchranársky vrtuľník...atď. To je ešte fajn, ale potom sú tu plné debničky hračiek, ktoré nestíhajú rásť s vaším drobcom, alebo jednoducho prišli lepšie a ostatné sú zabudnuté. Potom je tu ešte jedna kategória, hračky, ktoré potešili rodiča, ale dieťa nezdieľa jeho nadšenie. Kopa rastie, priamo úmerne s ňou aj neporiadok.
Vianoce sú ideálny čas zbaviť sa nepotrebných hračiek. Väčšinou to nejde ľahko, lebo hneď ako zahlásime, že ideme triediť a hračky pôjdu preč, malý vládca svojho kráľovstva zrazu všetko potrebuje, miluje, a určite to nikomu nedá. Pokiaľ je dieťa malé, tak do dvoch rokov, ešte asi nemá celkom prehľad a takú veľkú väzbu na úplne všetky hračky. Vy viete odhadnúť, ktoré hračky sú pre neho dôležité a tie mu ponecháte. Také malé dieťa, môžete z triedenia vynechať a upratať, keď bude napríklad spať, alebo bude vonku s ockom. Staršie deti však majú prehľad o svojom kráľovstve, majú svoje väzby na hračky a bolo by nefér ich z triedenia vynechať. Ak by ste to urobili bez nich, bolo by z toho veľa bolesti a pocitu zrady.
Oveľa lepší aj výchovný vplyv na dieťa bude mať, ak ho zapojíte do triedenia. Budete s rešpektom komunikovať o vyradení každej hračky. Určite sa musíte vybaviť veľkou dávkou trpezlivosti. Vaše dieťa sa tým postupne naučí zamýšľať nad potrebnosťou a funkčnosťou svojich vecí. V podstate prevezme zodpovednosť za vlastné veci. Nechávať deťom zodpovednosť za veci, ktoré už dokážu zvládnuť a zhodnotiť je pre ich vývoj nesmierne dôležité. Rovnako aj rešpekt a úctu, ktorú im tým vyjadrujete. Ak ich zapojíte do triedenia, znamená to, že sú pre vás dôležité ich pocity aj potreby, a stojí vám za to aj tá veľká energia, ktorú k tomu potrebujete. Áno, určite je jednoduchšie poslať ich preč a urobiť to tajne podľa svojich predstáv. Ale komu tým pomôžete? Sebe či dieťaťu a vášmu vzťahu s ním? Ani vám by sa určite nepáčilo, keby vám niekto vyhádzal vaše veci bez vášho vedomia. O tom je tá úcta a rešpekt. Okrem toho dieťa má možnosť urobiť vlastné rozhodnutia a pocítiť dôsledky, či boli správne alebo nie. Je to cenná škola v bezpečí, pri vás, a nejde ešte v podstate o nič „vážne“. Obrazne. Lebo pre dieťa to je vážne.
Môj najmladší syn má 4 roky.Tu je zopár tipov, ako sme to zvládli naposledy doma my.
- Prvé čo urobím, v prípade, že očakávam boj je, že sa naladím na vnímanie svojho syna. Snažím sa maximálne upokojiť a zapojiť empatiu v takej miere ako len dokážem. Som nachystaná sa viac zaoberať tým, čo mi hovorí, až potom tým, čo od neho očakávam, teda svojim cieľom.
- Vždy sa snažím ísť na vec najskôr priamo a logicky, ale citlivo. Pretože nechcem klamať, zavádzať ani manipulovať. Moje dieťa si to zaslúži aj keď ma to stojí veľa námahy. Ale kto iný na svete by si zaslúžil moju energiu viac? Mám nachystané argumenty pre istotu, že to nevyjde. Občas ma prekvapí, že to vyjde a vtedy som hrdá na seba, že som synovi verila a nerobila žiadne psychologické kľučky.
- Povedala som synovi, že má v izbičke veľa hračiek, s ktorými sa už nehrá alebo sú pokazené a rada by som mu pomohla ich prezrieť a upratať. Zloženie tejto vety má svoj presný zmysel. Použila som jeho izbička, jeho hračky (jeho kráľovstvo) a ja pomôžem jemu s upratovaním (jeho kráľovstvo = jeho zodpovednosť...moja dobrá vôľa, že mu chcem pomôcť). Pozrel sa na mňa veľmi podozrievavo a vyhlásil, že on sa hrá so všetkými hračkami. Tušil, že niečo na neho „šijem“. Tak som povedala, že dobre môžeme sa na hračky spolu pozrieť. Dôležité je nevyvracať jeho presvedčenie a nezačať hneď bojovať a dávať argumenty, že to tak nie je a vlastne nehovorí pravdu. Nastal by boj a nikam by sme sa nedostali. Takto ma pustil medzi hračky a pustil sa do prezerania so mnou. Neviem či zo zvedavosti alebo kvôli kontrole, podstatné je, že sme boli bližšie k cieľu a v pokoji.
- S pokazenými hračkami nebol problém, stačilo keď ocko vyhlásil, že naozaj sa nedajú opraviť a šli do koša. Horšie to bolo s hračkami, ktoré boli v poriadku, ale hral sa s nimi keď bol menší. Rovnako aj s hromadou autíčok, ktoré si ani presne nepamätal, že ich ešte má. A tu prišiel na pomoc Ježiško. Nenásilne som rozvinula tému, že je veľmi pravdepodobné, že Ježiško prinesie nejaké nové pekné hračky a fííha ja netuším kam ich dáme, keď máme všade plno..bola by škoda ich vrátiť...Otázku som nesmerovala priamo na syna, len tak akoby pre seba. Na to syn okamžite zareagoval, keďže sa necítil pod tlakom z mojej strany. Prišiel na riešenie sám a bol na to patrične hrdý. Vyhlásil, že niektoré hračky teda predsa len pôjdu preč. A začali sme konečne reálne triediť.
- Aby sme si to ešte viac uľahčili, vyradené hračky sme odložili pre mladšieho obľúbeného bratranca môjho syna. S ním je ochotný sa deliť, lebo sa pri ňom cíti veľký a dôležitý, pretože u nás doma je najmladší. Takto mal pocit, že urobil niečo veľké a dobré a navyše netrpel predstavou, kde tak asi skončia jeho hračky.
- Ak sa nejakej hračky vyslovene nechcel vzdať, tak som to rešpektovala, aj keď som mala iný názor. Keď už sa mi zdalo tých hračiek priveľa, napríklad autíčka, dala som mu na výber na príklad 3 kusy a sám si vybral.
Nakoniec sme to zvládli, dokonca s pocitom hrdosti. Určite to stálo za tú prípravu aj námahu. Deti vedia veľa krát prekvapiť, ak im dáme dôveru, rešpekt a možnosť rozhodovania. Chcieť mať všetko pod kontrolou nie je vždy tá jednoduchšia a správna cesta. Najmä nie vo výchove.
Ak má dieťa rešpektujúcu komunikáciu pravidelne, o to menej má potrebu bojovať, lebo medzi vami cíti dôveru.
Ak sa vám podarí vyradiť spoločnými silami aj pekné a funkčné hračky, nezabudnite na deti v domovoch, ktoré sa určite potešia.
