Dospievajúci sú akoby na pol ceste. Už to nie sú deti, ale ani dospelí. Často ani my sami nevieme, ako sa k nim máme správať. Stále v nich vidíme to naše malé dieťa, ktoré musíme chrániť, neustále mu niečo vysvetľovať, venovať mu veľa pozornosti. Ale to naše dieťa už o to nestojí a pravdepodobne sa aj intenzívne bráni. Cítime, akoby sme ho strácali a zároveň prichádzal niekto, koho isto ľúbime, ale nevieme ho presne identifikovať.
Verte, že aj vaše dieťa má problém sa identifikovať. Zrazu to, čo mu bolo jasné a samozrejmé, už akosi neplatí. Otvára nové dvere a celkom nechápe, čo je za nimi a vôbec nechápe svoje pocity spojené s tou zmenou. Napriek tomu, že o vás naoko prestáva mať záujem, nesmierne vás potrebuje. Vaše dieťa totiž prestáva mať záujem iba o tú vašu veľmi starostlivú a premúdrelú časť, lebo tá je v tento moment otravná. Teraz hľadá partnera, sprievodcu po svete dospelých.
Predstavte si, že ste v múzeu alebo niekde na výstave. Prišli ste do múzea ako samostatná bytosť a ako samostatná bytosť si chcete pozrieť všetku tú nádheru. Iba sa občas potrebujete niekoho spýtať, kde je výťah, kde je toaleta, ako sa dostanete k obrazom... Keďže ste dostatočne všímaví a vnímaví aj sami, občas si potrebujete iba ujasniť, prečo máte ísť na druhé poschodie výťahom a nie po schodoch, keď sa predsa dá ísť aj tadiaľ, aj keď to stojí viac námahy. Občas to môže vyzerať aj ako hádka. Rozhodne nechcete, aby vám niekto neustále stál za zadkom, lebo si jednoducho tie krásy neužijete a neprežijete po svojom. Ak vám bude nejaký nadšený fanúšik umenia neustále vtĺkať do hlavy svoj vlastný názor o tom, na čo sa pozeráte, nemáte šancu si vytvoriť svoj vlastný názor, ktorý potrebujete. Veď na to ste tam prišli. Vôbec nevadí, ak na schodoch zablúdite. Chcete si nájsť cestu sami a ak budete potrebovať pomôcť, tak sa spýtate. Podstatné je, že máte koho...
Spomínate si na vlastné dospievanie? Na svoje vlastné pocity? Voči sebe, voči rodičom a celému svetu? Je dobré na to nezabúdať. Pre vás aj pre vaše dieťa. Pochopenie, trpezlivosť a tolerancia je presne to, čo teraz od vás potrebuje.
Dospievajúce dieťa sa o svete dospelých učí z vašich reakcií naň. Triedi, skúša hranice vaše aj spoločenské, aby zistilo, ako to vo svete dospelých funguje. To, čo dostane ako spätnú väzbu, najmä od vás, je pre neho vzorec jeho budúceho správania. Vaše reakcie najmä v hraničných situáciách sú predloha, aby sa z neho mohol stať časom plnohodnotný dospelý. Dnes však nutne potrebuje skúšať a triediť.
Jeden z našich najvýznamnejších psychológov profesor PhDr. Ivan Štúr, CSc.napísal skvelé dielo, ktoré venoval práve dospievajúcim -Rozhovory o dospievaní – Neviem čo so sebou. Venuje sa v ňom rôznym oblastiam, ktoré mladých dospievajúcich ľudí trápia od vzhľadu, cez pocity, rodičov, partiu kamarátov aj sexualitu. Táto kniha je písaná pre naše deti, nie pre nás rodičov. Láskavým a jednoduchým spôsobom, rečou, ktorá nie je otravná ich sprevádza momentálnym neistým obdobím. Určite však stojí aj za prečítanie rodičmi. Osobne veľmi rada čítam od tohto autora čokoľvek, pretože píše veľmi prirodzene, jednoducho a s nadhľadom.
Tu je niekoľko zaujímavých myšlienok profesora PhDr. Ivana Štúra, CSc z jeho knihy Rozhovory o dospievaní:
1. Na to, aby ste sa stali nezávislými, nemusíte sa odsťahovať z domu. Naopak, často je odchod z domu iba krokom k novej neraz väčšej závislosti od nevhodného partnera, kamarátov, alkoholu, drog... Samostatnosť je kategória vôle a predvídavosti. Samostatnosť je odmenou tým, ktorí už nechcú byť deťmi. Prehnaná nezávislosť hrozí samotou.
2. Veľkou ľudskou prednosťou je kriticky sa zamýšľať. Nebrať mienku druhých za bernú mincu, radšej hodnotiť a porovnávať, predebatovať veci s inými a prečítať si o nich viac. Samotné slová zrádzajú tým, že si každý predstavujeme pod rovnakým zvukom niečo iné. Úlohou mladého človeka je pozrieť sa na veci novým pohľadom a vytvoriť si vlastný odôvodnený názor.
3. Neboj sa byť smiešny – neboj sa byť smiešna! Rovesníci sa spočiatku vysmievajú, ale čoskoro si začnú vážiť toho, kto má vlastný názor a usiluje sa pochopiť, nielen opakovať.
4. Dávaj pozor na svoje telo, bude ťa sprevádzať až do posledného dňa a je ľahko zraniteľné. Je smutné dodatočne ľutovať bez možnosti nápravy.
5. Obzri sa aspoň po niečom, čo tu doteraz zanechali minulí vedci a umelci. Prísť na svet a nepoznávať, je – podľa anglického filozofa B. Russela – ako ísť do divadla a nepočúvať, čo hrajú.
6. Každá forma života sa prejavuje predovšetkým vo vývine. U človeka to znamená nekonečnú sebavýchovu. Vždy možno na sebe niečo zlepšiť. Nezaspi na vavrínoch!
