Ľudský prístup profesionálneho učiteľa v prvej triede je viac než požehnaním pre úspešný štart malého človeka do ďalších školských rokov. V domácom prostredí je to práve rodič, ktorý preberá štafetu zodpovednosti za malého človeka v oblasti štúdií a učí ho, ako pristupovať k domáci úlohám. Vo veľkej miere môže rodič dieťaťu pomôcť vypestovať si správne návyky k školským povinnostiam a dobre ho pripraviť na vyučovanie.
Povedzme si pravdu, s prváčikom sa mení život nielen dieťaťu, ale aj jeho rodine. Veľa očakávaní počas prvého roka a veľa dolaďovaní.
Spolu s rodičom si dieťa sadá k úlohám v stave rôznych citových rozpoložení, nálad a očakávaní. Dieťa má častokrát potrebu sa hrať, rozprávať zážitky a nemá chuť pracovať. Rodič, po náročnom pracovnom dni, má okrem účasti na domácich úlohách aj potreby voči ostatným členom rodiny a, v neposlednom rade, aj voči sebe. Pri domácich úlohách môže rodič zažívať sínusoidy emócií od radosti nad výsledkom po rozčarovanie z dlhého trvania nad napísaním niečoho, pre nás dospelých, tak banálneho. Trpezlivosť s prvákom je nutná a empatia k jeho kostrbatým pracovným návykom priam ľudsky dôležitá. Rodičia sa spolu s prváčikom učia opäť písať krasopisom a vymýšľajú rôzne zlepšovacie techniky k správnemu ťahu napísaniu písmenka.
Stále sa učím, ako môjho syna doma učiť. Nie vždy nám pár riadkov domácej úlohy ide rýchlo a hladko. Pozerám na hodinky a viem, že je tu aj ona. Jeho mladšia sestra, ktorá pre domáce úlohy v čase, keď otec ešte pracuje, nemôže ísť na svoju poobedňajšiu prechádzku. Vtedy sleduje edukatívnu Bambuľku a pri mojom sústredení nad písankou s bračekom už stihla popísať gauč, ochutnať krém na zadok, vyzliecť sa na večerné kúpanie o piatej, a prichytila som ju, keď sa práve chystala umyť televíznej Bambuľke zuby svojou zubnou kefkou. S mojím prváčikom a dvojročnou sestričkou nám domáca príprava trvá veľmi dlho.
Moje úvahy a pravdy, na ktoré som počas prvých mesiacov s mojím prvákom prišla.
Prvák je v prvom rade vaším dieťaťom a až potom žiačikom. Netreba stratiť trpezlivosť nad vašim dieťaťom pri písaní úloh, aby ste si nepokazili pekný vzťah. Úlohy nech sú akékoľvek dlhé, vždy sa raz skončia. Krásny vzťah s dieťaťom je úloha na celý život, ktorá sa nikdy nekončí.
Po príchode zo školy domov by dieťa malo dostať aj priestor na hranie a na uvoľnenie nahromadených emócií z celého dňa. Deti môžu byť po škole unavené, podráždené, nesústredené. Netrestajte ich za to, ale ukážte im pochopenie a otvorte im vašu náruč, kde môžu spočinúť a nabrať síl k ďalšej práci.
Prvák sa učí od vás, aké emócie treba prechovávať k domácim úlohám. Ak budete prevracať očami nad množstvom úloh, vaše dieťa vás bude nasledovať. Skúste sa vždy usmievať, keď začínate s úlohami pracovať. Váš úsmev dieťaťu pomôže. Jasajte nad novými vecami, ktoré sa idete naučiť. Skúste nájsť niečo pekné napríklad na obrázku v učebnici, čo pritiahne pozornosť dieťaťa a naladí ho na učenie.
Prvák si zaslúži vašu motiváciu a povzbudenie.
Dieťa si bude pamätať hlavne písmenká a okolnosti, ktoré učenie sprevádzali, keď sa mu neučilo ľahko. Zaslúži si, že ho v ťažkej chvíli podržíte a dodáte mu odvahu, že to zvládne.
Prvák si nevie múdro rozdeliť čas na úlohy. Potrebuje vás.
Prvák sa učí sústrediť sa.
Prvák sa učí učiť sa.
Prvák sa učí mať pomôcky v poriadku a niesť zodpovednosť, ak si niečo zabudne alebo stratí.
Prvák sa učí dávať si na svoje osobné veci pozor.
Prvák by nemal byť zaťažovaný obavami rodičov z jeho výsledkov.
Nebojte sa ísť na úlohy s humorom.
Deti milujú, keď sa úlohy neberú smrteľne vážne, ale sa spolu s rodičmi aj zasmejú. Napríklad, pri písaní číslice dva sme sa učili, ako „dvojku zlomiť v krku“, aby mala labutí krk a dávali si pri písaní pozor, aby mala trojka „veľký zadok“, aby si pekne sadla na riadok. Už slovo zadok, rozosmeje každé dieťa. Určite sa nachádza aj v iných čísliciach a písmenkách.
Vynechajte začiatočné „kritické“ písmeno, aby ste poukázali na dôležitosť jeho používania.
Učili sme sa, aké je „z“ dôležité, lebo bez „z“ by nebola zima ale ima a neboli by ani Zuzky ale Uky ani žiadni zubári ale ubári, ktorí znejú skoro ako hubári, a na to by veru nemuseli vôbec študovať, keby nám pozerali uby.
Aj rodičia žiačikov môžu urobiť chybu, dôležité je, aby ju vedeli napraviť.
Prišli zimné prázdniny a s nimi aj osem pracovných strán domácich úloh. Pozorne sme prelistovali zošity a syn nám ukázal kópie listov na domáce vypracovanie. Pracovali sme poctivo na všetkých domácich úlohách. Prišla nedeľa večer, kontrolujem školskú tašku a zo žiackej knižky vypadol malý zápisníček. Otvorila som ho, a tam nalepený pozdrav od pani učiteľky so želaním príjemných sviatkov, a krátkym zhrnutím, že treba pracovať na domácich úlohách, a ešte sa „naučiť krátku báseň alebo text na súťaž v prednese prózy a poézie.“
Pol ôsmej večer, syn vo vani, ja vráska na čele a rozmýšľam, čo urobiť. Syn s penou na vlasoch záporne krúti hlavou, že si vôbec túto povinnosť nepamätá. Volám pani učiteľke, ospravedlňujem sa, zvaľujem vinu na seba. Píšem si do pamäti: „Zápisníček, už nikdy nezabudni skontrolovať zápisníček!!!“ Prosím pani učiteľku, nech nám dá čas naučiť sa text. Pani učiteľka má prijemný a chápavý hlas. Dohodneme sa, že syn sa môže text doučiť.
Na druhý deň v pondelok po vyučovaní beriem syna zo školského klubu domov, aby sme sa naučili krátky úryvok. Dcéra sa rozhodla, že tento veľký okamih nechce premeškať a silou mocou sa bráni spánku. Nezaspí ani o hodinu, ani o dve. Pol štvrtej, vieme dva riadky zloženého súvetia krátkeho úryvku. Uspávam po štvrtýkrát a staršie dieťa zatiaľ premení obývačku na zákop a robí si bunkre. Vysvetľujem, že je nutné, aby sme sa naučili text, pretože sme to neurobili cez Vianoce. Syn je rozladený, lebo ešte potrebuje nalepiť lepiace pásky cez pomyselnú bránu do zákopu. Pozerám, ako hrozným zvukom trhá pásku na koberce, ktorá pripomína lep na muchy. Pásky visia, ženiem syna do jeho izby a ja si robím šumivé magnézium na osvieženie mojej nervovej sústavy.
Učíme sa, ale syn má v hlave jaštericu a papagája, na ktorých si šetrí zo svojich drobných. Tak veľmi chcem, aby spolupracoval, aby sa sústredil. Vôbec sa mu to po prázdninách nedarí. Beriem do rúk volejbalovú loptu. Synom prebehla elektrina šťastia a mnou vlna zúfalstva nad utekajúcimi minútami.
Hádžeme si loptu a rozprávame úryvok. Každý povie jedno slovo a hodí loptu druhému. Syn sa smeje, veľmi ho to baví. Chytanie a hádzanie lopty je výborná terapia aj pre rodiča. Prichádzame na pasáž, ktorá nejde synovi do hlavy: „...ale treba ešte živiť soba!“ Spontánne zarapujem jednoduchú melódiu. O chvíľu rapujeme spolu: „...ale- treba-ešte-živiť-soba, hey, hey, hey!“ Doma už je aj tatko, a my vo svojom rytme pokračujeme ďalej: „Aby si aj niečo zarobil a nemotal sa mi celý deň pod nohami!“ (Zarapujeme 6x.)
Nie, nehovoríme to manželovi. Učíme sa pasáž z úryvku, Santa si hľadá prácu a citujeme pani Santovú, ktorá má dosť chrápajúceho Santu na pohovke, ktorý pracuje len jeden večer do roka. Rapujeme v dvojhlase a sme šťastní. Otecka zavoláme na vystúpenie.
Aj keď si o niekoľko rokov nebudeme pamätať text prvého úryvku na súťaž v prednese, budeme si pamätať, ako sme sa ho učili, a ako sme sa pri ňom cítili. O pár dní syn svoj úryvok predniesol pred triedou. Pani učiteľka ho pochválila, že je veľmi rada, že sa zvládol naučiť ťažkú prózu a že sa z jeho prípravy veľmi teší. Odmenila ho veľkým slniečkom do žiackej knižky.
Domáce poťahovanie pomyselných nitiek, ktorými ťahá každý rodič svojho malého žiačika, má veľký zmysel. Pripravujme deti tak, aby si vo vyšších ročníkoch vedeli poradiť bez našej pomoci a my sme sa mohli na ich domácu prípravu plne spoľahnúť.
