Slovenka DANIELA FICOVÁ v slume učila deti so špeciálnymi potrebami. Pochádza z Prievidze, v Trnave vyštudovala psychológiu na Univerzite Cyrila Metoda a počas štúdia na magisterskom stupni vycestovala na trojmesačný dobrovoľnícky pobyt do Kene.
Daniela v rozhovore prezradila, ako vyzerala táto jej dobrodružná cesta a čo sa počas pobytu v Afrike naučila ona.
Ako si sa dozvedela, že sa do Kene dá vycestovať formou dobrovoľníctva?
O Afrike som snívala odmalička. Ako malé dieťa som chcela vidieť naživo žirafy, ale nič podobné ako dobrovoľníctvo by ma ani nenapadlo. Skôr sa mi Afrika spájala so safari a savanou, a tiež s filmom Bohovia sa asi museli zblázniť. Neskôr na strednej škole som sa začala aktívne venovať dobrovoľníctvu a vtedy sa to začalo postupne vyvíjať. Niekoľko rokov som vedela o rôznych možnostiach vycestovania do rozvojových krajín. Aj o mojej vysielajúcej organizácii eRko som vedela dlhší čas. Pred Keňou som už mala skúsenosť s africkým kontinentom a chcela som sa vrátiť. Dobrovoľníčenie ma tiež vždy lákalo, tak som to napokon spojila. Keňu som si vybrala kvôli projektu, na výber bola v tom čase aj Etiópia. Nezáležalo mi až tak na tom, do ktorej krajiny pôjdem, prednostne ma zaujímala konkrétna náplň projektu. Bola som veľmi rada, že ma nakoniec prijali na projekt, na ktorý som sa hlásila. Ak by ma to nebavilo, bolo by to strašné.
Čo bolo náplňou tvojej dobrovoľníckej činnosti?
Pôsobila som na projekte “Songa Mbele na Masomo” (Moving ahead with education, slovenský preklad by bol Napredovanie vďaka vzdelávaniu) v Nairobi (hlavné mesto Kene) v Mukuru slume. V dennom vzdelávacom centre pre deti so špeciálnymi potrebami som sa podieľala na vzdelávaní a starostlivosti o deti s rôznymi typmi telesného a mentálneho postihnutia. Mojimi hlavými úlohami bola výučba a príprava rôznych aktivít na rozvoj kognitívnych funkcií a ich stimuláciu, najmä rozvoj pozornosti, pamäte, a tiež jemnej motoriky a samoobslužných činností. Učila som v triede pre deti s poruchami učenia, neskôr som viedla výučbu a aktivity pre deti s mentálnym postihnutím. Jednou z úloh tohto centra je aj reintegrácia detí do formálnych škôl. Centrum zabezpečuje komplexnú starostlivosť, edukáciu, fyzioterapiu, organizuje rôzne odborné semináre pre rodičov týchto detí. Snaží sa o všestranný rozvoj deti vyžadujúcich si špeciálny prístup. Maximálna kapacita je 50 detí vo veku od 3 do 16 rokov v niekoľkých triedach. Dá sa povedať, že to bola takmer individuálna práca s deťmi.
Ako prebiehal tvoj typický bežný deň v centre?
Centrum slúži ako denné stacionárne centrum. Znamená to, že deti ráno prídu do centra alebo ich mamičky prinesú a poobede deti odchádzajú. Na noc sa centrum zatvára. Začína sa ráno o ôsmej spoločným otvorením dňa, spevom a modlitbou. Napriek tomu, že toto centrum je katolícke, mali sme aj moslimské deti (v Keni je 30 % obyvateľstva moslimov). Potom sa deti pobrali do svojich tried podľa ich pridelenia a začala sa výučba. Kedže som pôsobila ako učiteľka - mwalimu, podľa harmonogramu som učila v triede pre deti s rozličnými poruchami učenia, ale aj deti, ktoré z rozličných dôvodov nechodili do základnej školy alebo ju prerušili. Cez obed som trávila čas pomáhaním pri kŕmení, prípadne hygiene v oddelení pre detičky, ktoré si vyžadujú celodennú starostlivosť. Týmto deťom sme často hrali divadielko či spievali. Popoludní sme mali kluby, podobné našim záujmovým krúžkom po škole. Tradične nechýbali hudobná alebo telesná výchova, zaujímavý bol Klub šetrenia vody. Neskôr po prvých týždňoch som pôsobila pri deťoch s mentálnym postihnutím. Ich výučba spočívala najmä v učení počítania, čítania, spoznávania tvarov, farieb, predmetov a zvierat. Samozrejme, nechýbali ani rozličné aktivity na rozvoj jemnej motoriky, precvičovanie výslovnosti či samoobslužných činností. Končievali sme okolo štvrtej popoludní. Deti domáce úlohy nedostávali kvôli podmienkam v slume. Nebolo možné očakávať, že by sa deti po príchode domov učili. Centrum je organizované tak, aby v ňom dieťa využilo daný čas na maximum a naučilo sa tu všetko.
Poobedia som trávila prípravou na ďalší deň alebo sme sa učili jazyk swahili, najmä prvé týždne. V Keni sú dva oficiálne jazyky: angličtina a swahili. Väčšinou som používala angličtinu, no snažila som sa naučiť aj swahili. V Keni je okrem toho niekoľko desiatok kmeňových jazykov. Znamená to, že každý Keňan hovorí okrem swahili aj vlastným jazykom podľa príslušnosti k etnickej skupine. Angličtinu sa učia v škole. Cez týždeň sme ani nezvykli niekam chodiť, Nairobi je veľké mesto. Až cez víkendy sme sa snažili spoznávať krajinu, pozrieť si Nairobi a okolie. Zájsť do múzea alebo na miestny koncert. Bola som napríklad na koncerte Alsarah &The Nubatones.
Aké bolo vybavenie centra?
Keďže centrum simuluje školu, má učebnice a rôzne materiály pre deti. Tiež má veľmi veľa hračiek a hlavne Montessori hračky. Často sa vyučuje Montessori spôsobom, tento typ pedagogiky je v Keni veľmi populárny. Deťom v centre je zabezpečená aj fyzioterapia niekoľkokrát do týždňa. Spolu s fyzioterapeutkou sme deťom poskytovali fyzioterapeutickú starostlivosť formou cvičení. Pre rodičov sa aj pravidelne organizujú odborné prednášky o správnom spôsobe starostlivosti. Centrum pôsobí ako mimovládna organizácia, financované je z viacerých zdrojov, predovšetkým zo zahraničia, hoci sa snažia sami si zháňať prostriedky formou zbierok a iných aktivít.
Slum si bežný Slovák predstaví podľa filmov ako nebezpečné miesto, aká bola tvoja skúsenosť?
Keďže v slume žijú pomerne chudobní ľudia a nemajú až tak veľa peňazí, nedá sa povedať, že by bol slum úplne bezpečným miestom. Veľmi dôležité je, aby miestna komunita poznala dobrovoľníka. O mne všetci vedeli, aj to, že som zo Slovenska, že moja organizácia je eRKo, a cez kolegyne, keďže niektoré boli zo slumu, ma tiež všetci poznali. Dokonca poznali aj moje kenské meno Adhiambo, ktorým ma oslovovali aj neznámi ľudia v slume. Určite by som si nedovolila ísť úplne sama do cudzieho slumu, ktorý nepoznám, ani by som si nedovolila ísť do slumu večer. Ale pokiaľ sa tam pohybujem cez deň a viem, kde sa nachádzam, nie je to až tak nebezpečné.
Mukuru slum má približne 700 tisíc obyvateľov, aj keď presné štatistiky neexistujú. V Nairobi je to druhý najväčší slum, aj keď som mala možnosť navštíviť aj iné nairobské slumy. Slumy sú miesta, kde prekvitá obchod, veľa ľudí predáva mnoho produktov na veľmi malej ploche, život tam pulzuje. Samorejme domčeky sú veľmi provizórne, zhotovené z vlnitého plechu, často chýba voda či elektrika. Prostredie slumu mi je napriek tomu veľmi blízke, cítim sa tam veľmi dobre. Azda najväčší stereotyp o slume je, že ľudia žijúci na takomto mieste sú bez práce a sú leniví. Moja skúsenosť iná. Veľká väčšina má prácu, ktorá je veľmi slabo platená alebo majú vlastný biznis, napr. predávanie oblečenia alebo varenie jedla na ulici. Ak majú viac detí a zároveň veľmi nízky príjem, lepšie ubytovanie si ani nemôžu dovoliť. Určite ľudí so slumu nie je potrebné ľutovať, oni sami seba neľutujú a sú vďační za to, čo majú.
Čo všetko bolo nutné pred odletom do Afriky zariadiť a vybaviť?
Pred odchodom bolo potrebné prejsť lekárskymi vyšetreniami a získať potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti. Vopred sa odporúča absolvovať rôzne očkovania, hoci žiadne pre vstup do Kene nie sú povinné. Základné očkovanie je proti žltačke typu A aj B a väčšina ľudí absolvuje aj očkovanie proti brušnému týfusu a žltej zimnici, prípadne proti meningokokom. V období môjho vycestovania bolo možné vybaviť si víza do Kene na letisku po prílete, neskôr sa proces žiadania o víza zmenil a momentálne je pravdepodobne nutné požiadať o víza vopred.
Počas prípravnej fázy na Slovensku sme mali stretnutia s bývalými dobrovoľníkmi, veľa informácií som mala od nich. Na projekte, kde som pôsobila, predomnou nebol žiadny Slovák. Priamu dobrovoľnícku skúsenosť z projektu, kam som vycestovala, som preto nemala. Absolvovala som prípravné víkendové školenia od mojej vysielajúcej organizácie eRko, ktorú si v tomto smere neviem vynachváliť. Počas prípravnej fázy sa človek dozvie veľa hlavne o medzikultúrnej citlivosti, riešia sa praktické otázky, bezpečnostné odporúčania. Pred odchodom som tiež absolvovala školenie od Slovakaid, sprostredkované SAMRS (Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu).
Prekvapilo ťa zásadne niečo po príchode do Kene?
Nemôžem povedať, že by som mala nejaký veľký kultúrny šok, určite to bolo aj vďaka tomu, že som už mala predchádzajúcu skúsenosť. Rok pred vycestovaním do Kene som bola v Zambii na krátkom študijnom pobyte zameranom na mierotvornú antropológiu. Na daný projekt do Kene sme vycestovali dve Slovenky, spolu s daľšími z eRka smerujúcimi na iné projekty. Ako dobrovoľníci sme pôsobili pod supervíziou kolegov z Kene. Mali sme podporu miestnej partnerskej nairobskej organizácie, ktorá sídlila blízko pri slume a zároveň som mala veľkú podporu od kolegov.
Je ľahké nájsť si kamarátov medzi miestnymi?
Slovensko je v Keni pomerne známa krajina. Moji kolegovia v práci vedeli, kde sa nachádza. Pred odletom do Nairobi som poznala niekoľko ľudí z Kene, ktorí žijú na Slovensku. A naopak pred odchodom z Kene som v posledný týždeň stretla jedného chalana, ktorý momentálne študuje na Slovensku. Cez neho som po návrate spoznala aj mnohých iných Keňanov.
Zo začiatku môže byť ťažšie preniknúť k domácim, stále tam vnímajú rozdiely medzi Afrikou a Európou. Moja skúsenosť je, že sú veľmi srdeční, komunikatívni, priateľskí. Mám veľmi krásne spomienky na kolegov v centre, nemala som problém spriateliť sa. Doteraz som s viacerými v kontakte. Stále dostávam emailom newsletre z mojej organizácie, sem-tam si píšeme e-maily s bývalými kolegami, sme v spojení aj na facebooku, dokonca mi sem-tam píšu aj niektoré mamičky z centra.
Vycestovala si ako dobrovoľníčka, ktoré položky ti hradila vysielajúca organizácia?
Z mojej organizácie mi cez grant Slovakaid v rámci Oficiálnej rozvojovej spolupráce Slovenskej repubiky pokryli pobytové náklady (letenku, ubytovanie, stravu, vreckové, cestovné poistenie a možno preplatiť aj očkovania). Bývala som v dobrovoľníckom byte s inými dobrovoľníkmi neďaleko slumu, ale nebolo to priamo v slume. Izbu som zdieľala s ďalšou slovenskou dobrovoľníčkou.
Krajiny subsaharskej afriky nie sú až také lacné. Mnoho cien je na európskej úrovni, niektoré veci sú však lacnejšie. V poravnaní s ázijskými krajinami, najmä juhovýchodnou Áziou, sú ceny v Keni vysoké. Toto mi potvrdili aj mnohí iní cestovatelia. Elektronika a kvalitnejšie veci sú drahšie než v Európe, jedlo najmä v slumoch je veľmi lacné. Centrum Nairobi je kozmopolitné, rozvinuté a tým pádom aj drahšie. Ceny sa zjednávajú a treba byť pritom niekedy neoblomný. Z pôvodnej sumy sa dá zraziť na polovicu a niekedy aj na tretinu či desatinu. V centre vnímajú bielych ľudí ako bohatých turistov a snažia sa im predávať všetko veľmi draho. Naopak, v oblasti kde som bývala a v slume, som zjednávať nemusela, ceny boli fér a rovnaké ako pre miestnych.
Z tvojich slov znie veľké nadšenie, návrat bol teda asi ťažký. Čo z Kene ti na Slovensku chýbalo?
Z Kene mi chýba africká hudba a tanec. Keňania sú zvyknutí tancovať úplne všade – v hromadnej doprave aj na ulici. Africké tóny mám naozaj rada. Chýbali mi trópy, savana, baobaby, veľa druhov rôzneho ovocia, cukrová trstina, a samozrejme jedlo. No najviac mi chýbali ľudia. Obľúbila som si aj ich spôsob prepravy - matatu, ktorým sa dá cestovať všade, stačí na ulici zdvihnúť ruku, zastaví minibus, odvezie, kam treba. Nemá presný harmonogram ani zastávky. Tiež mi chýbala M-pesa, čo je finančný transfer v mobile, ktorý je aj v niektorých európskych krajinách, v Afganistene či v Indi. Funguje to aj na klasických telefónoch. Pomocou uložených financií na telefónnom čísle je možné z telefónu čokoľvek zaplatiť či kamkoľvek poslať peniaze. Zároveň je to veľmi bezpečný spôsob posielania financií. Ľudia v slumoch väšinou nemajú bankový účet a ani platobnú kartu. Keď som kamarátom z Kene vysvetľovala, že niečo také ako empesa (M-pesa) na Slovensku nemáme, veľmi sa čudovali, že vlastníme telefóny, ale tento alternatívny spôsob platby nepoužívame.
Čo si sa v Keni naučila ty, či už pri učení detí alebo mimo toho?
Určite som sa stala oveľa viac otvorenejšou, tolerantnejšou. Tiež sa mi zmenil pohľad na problematiku slumu. Rozšírila som si poznatky z medzikulturálneho prostredia, nadobudla väčšiu kultúrnu citlivosť a naučila som sa zvládať isté situácie. Určite ma pobyt ovplyvnil aj v mnohých iných veciach. V tom, ako sa pozerám, hodnotím každodenný život. Naučila som sa inak vnímať čas, že nemusí byť striktne vymedzený. Spomalila som a začala si viac vychutnávať život. Po návrate som si priniesla prístup “pole-pole”, čo znamená pomaly-pomaly, ako som sa vrátila, pomaly som kráčala, mnoho vecí som vykonávala pomalým tempom. Tiež som zmenila svoj život v zmysle, ktorý sa dá vyjadriť slovkom “kesho”, čo znamená zajtra. Nie všetko musím preto stihnúť dnes a viem, že aj zajtra je deň.
Celý pobyt mi priniesol do života väčšiu pestrosť. Najviac ma oslovila radosť a chuť do života, veľmi som si užívala farebnosť života, krásne farebné látky a doplnky, ľudia nosia farebné oblečenie. Neviem, či sa ešte niekedy vrátim do Kene, ale určite by som sa rada vrátila, či už tam alebo do inej krajiny subsaharskej Afriky.
