Ivana o svojom boji s úzkosťami: Z človeka, ktorý miluje svet, sa stane človek, ktorý sa ho bojí

Ivana bojuje s úzkosťami už niekoľko rokov.
Ivana bojuje s úzkosťami už niekoľko rokov. / Foto: Instagram /moj.zivot.nanovo

Strach o seba, o blízkych, o život, o veci, ktoré by iných ľudí ani nenapadli sprevádzajú ľudí s úzkostnou poruchou každý deň. 

Ivana ňou trpí niekoľko rokov a svoj každodenný boj začala zdieľať verejne aj cez svoj profil na sociálnej sieti Môj život nanovo. S Ivanou sme sa rozprávali, ako vyzerá život s Generalizovanou úzkostnou poruchou a čo ľudí s touto diagnózou najviac trápi.

 

Generalizovaná úzkostná porucha (GAD) sa prejavuje rôznymi strachmi. Čo prenasledovalo bežne teba? Čoho si sa bála?

Existuje niekoľko spoločných oblastí, ktorých sa my, ľudia s generalizovanou úzkostnou poruchou, obávame.

V prvom rade to je zdravie. Obavy o vlastné zdravie, zdravie rodiny, alebo priateľov. Typické sú predstavy ochorenia, choroby a neschopnosti poradiť si v nejakej situácii. Úzkosť začína napríklad vtedy, keď počujeme, že niekto ochorel a prinesie nám to myšlienku, že aj niekto blízky môže ochorieť. U mňa sa táto úzkosť vystupňovala hlavne po pôrode. Preto je, podľa mňa veľmi dôležité, ako sa žena na toto všetko pripraví. A samozrejme podcenila som aj pomoc po narodení dcérky. Tri dni nestačia.

Ďalšie obavy pramenia z toho, či sme dobrí rodičia, priatelia. Obavy o šťastie rodiny, priateľov, o ich bezpečnosť. Či sme urobili pre nich len to najlepšie.

Potom sú to obavy spojené s prácou či školou. Obávam sa, či som urobila všetko, čo bolo na daný deň naplánované. Či to bolo urobené dostatočne dobre. Či sa nestala chyba, ktorá bude nezvratná. Aj týmito strachmi som si prešla. Bolo to hrozné.

Trápia nás tiež obavy o budúcnosť. Či bude z čoho zaplatiť účty, aj keď človek má momentálne dosť na pokrytie výdavkov.


A nakoniec sú to denné povinnosti. K týmto úzkostiam dochádza vtedy, keď si myslíme, že niečo zlé sa môže stať počas celého dňa. Obávame sa bežných záležitostí. Či prídeme včas, či všetko bude ok, či všetko cez deň zvládneme.

 

Z čoho pramenia tieto nadmerné obavy?

Bývajú spojené s presvedčením, že pokiaľ určité veci neurobíme, bude to mať pre nás strašné následky. Problém je, že nadmerné obavy sa len ťažko zastavujú. Máme sklon priniesť si strachy domov aj z práce a naopak. A preto je dôležité vyhľadať odbornú pomoc.

 

Čo býva spúšťačom, že prepadneš úzkosti? 

Nespracované pocity viny z detstva, niektoré zvuky, vône.

 

Ako sa môže spustiť úzkosť pri zvuku či vôni? Čo si mám pod tým predstaviť?

Úzkosť sa môže aktivovať aj vtedy, keď vám niečo, čo sa deje teraz, pripomenie niečo dôležité, čo sa stalo v minulosti. Ak bol zážitok traumatický, náš mozog je veľmi citlivý na náznaky, že by sa to mohlo diať znova. Môže to spustiť dokonca aj podobný zvuk alebo pach. Mozog reaguje prehnanou emóciou, ktorá je v danej situácii neprimeraná.  

 

Hovoríš aj o pocitoch viny z detstva. Čo si máme pod tým predstaviť, aby sme sa napríklad vyhli chybám ako rodičia?

Napríklad pri rozvode si častokrát dieťa myslí, že je zaň zodpovedné a že to vie nejako ovplyvniť. Pokiaľ sa tieto pocity správne nespracujú, môžu viesť neskôr k problémom.

 

Ako sa u teba nadmerná úzkosť prejavovala v každodennom živote? Ochromovala aj tvoje telo? Pri panických atakoch vraj majú ľudia pocit, že môžu zomrieť. Ako ovládala tvoje telo? 

Mne na začiatku, keď prišiel strach, začali tŕpnuť ruky, stuhol žalúdok a potom prišiel dlhý plač na zemi.

 

Dokážeš sa sama upokojiť, ak na teba príde silná úzkosť? Máš na to nejaký recept? 

Receptom je jednoznačne vyhľadať odbornú pomoc. To, čo pomáha mne, nemusí druhému. Každá diagnóza je iná a aj my sa líšime vo svojom prežívaní.

 

Ako na tvoje úzkosti vplýval fakt, že si sa stala mamou? Ako si prvé roky v tejto role prežívala? 

Práve ťažký pôrod a chvíle v šestonedelí - ťažký začiatok dojčenia - boli začiatkom veľkého zhoršenia úzkosti. Na svojom instagramovom profile mám toto celé obdobie popísané.

 

Čo pomáha zmierňovať úzkosť? 

Až po mnohých psychoterapiách som začala postupne prichádzať na svoju stop techniku. Spôsob, ako zastaviť prvotný strach, aby sa nenabaľovali ďalšie.

 

Cítila si, že ti tvoje okolie dávalo najavo, že niektoré situácie preháňaš? 

Myslím, že je čoraz viac ľudí, ktorí sa zaujímajú o duševné zdravie a majú pre tieto problémy pochopenie. Vidím to aj podľa reakcií na môj profil na Instagrame. Ale stigma je stále obrovská. Človek, ktorý niečo také nezažije, to len ťažko úplne chápe. A ako povedal Carl Jung: ,,Rozmýšľať je ťažké, preto väčšina ľudí súdi.“

 

Ako dnes vnímajú tvoj nadmerný strach v živote najbližší ľudia – manžel a dcérka? 

Manžel ma od začiatku podporuje a stále sa zaujíma o informácie ohľadom mojej diagnózy. Keďže dcérka má len 3,5 roka, tak to, ako vníma moju úzkosť sa zrejme ukáže neskôr. Snažili sme sa jej ale vysvetliť, že maminka má úzkosť.

 

V čom je pre teba najťažší život s úzkostnou poruchou? 

Pred pár mesiacmi by som povedala, že vo všetkom. Dnes už vidím aj to, že nás veľa učí. Hlavne pokore. Generalizovaná úzkostná porucha sa prejavuje telesne aj psychicky. Dokáže človeka zraziť úplne na zem. Všetky emócie okolo nej môžu viesť až k prerušeniu spoločenských kontaktov a izolácii človeka. V takejto situácii som bola aj ja. Prvýkrát, keď ma úzkosť zasiahla, bolo to v roku 2015, som ani nevychádzala z bytu a keď, tak so strachom. Teraz, po pôrode, to malo iný ráz, ale tiež sa to dá nazvať izoláciou. Najväčší problém bol ten úzkostný pocit, keď k nám niekto mal prísť na návštevu. Ja, čo milujem ľudí, spoločnosť, rozhovory. Zrazu k nám nikto nemohol prísť, hoci korona ešte nebola. Bol to strach, že s návštevou príde niečo nebezpečné, čo ublíži Sofii. Tak sme zrušili všetky rodinné oslavy, ktoré mali byť u nás. Rodina nechápala, prečo Sofinkin prvý a nakoniec aj druhý rok oslavujeme bez nich. No manžel to chápal a podporil ma. Netlačil na pílu. A bola to krásna oslava aj tak.

Alebo napríklad susedia u nás neboli ešte na návšteve. Neviete si predstaviť ten blbý pocit, že my sme u nich boli a ja som ich nedokázala zavolať ku nám.

Moje dlhoročné spolužiačky ma chceli prísť podporiť, lebo vedia o mojej úzkosti, ale nezvládla som to. Pochopili to a mne vtedy odľahlo.

Z človeka, ktorý miluje svet, sa stane človek, ktorý sa ho bojí. Sedí zrazený na zemi v kaluži sĺz. Ale dá sa to. Znovu sa ho prestávam báť vďaka mužovi a psychológovi.

 

Kedy si pochopila, že to, čo prežívaš, nie je len obyčajný strach, aký má každý z nás a musíš to začať riešiť s odborníkom? 

Dlho, veľmi dlho som si to nechcela pripustiť. Bránila som sa pomoci, dúfala, že to zvládnem sama. Až keď manžel už nevládal, objednala som sa ku klinickému psychológovi.

 

Myslíš si, že ak by si vyhľadala pomoc skôr, nedostala by si sa do toho najťažšieho štádia? 

Ja to beriem tak, že práve vďaka najťažšiemu štádiu som to začala intenzívne riešiť a stále riešim.

 

Dá sa túto poruchu vyliečiť úplne? 

Terapia môže byť vedená farmakologickou liečbou alebo psychoterapiou. Jeden z týchto prístupov je spravidla postačujúci, pričom psychoterapia sa vyznačuje dlhodobejšími účinkami. V rámci nej sa pacient učí pracovať so svojim úzkostným pohľadom na svet a obavami, s emóciami a so psychickým a telesným napätím.

Psychoterapia je najdôležitejší liečebný prístup pri generalizovanej úzkostnej poruche. A u mňa jediný potrebný. Pomáha hlbšie porozumieť, čo sa nám deje v hlave. Umožňuje nájsť udalosti v živote, súvisiace s rozvojom poruchy, a snaží sa zmeniť psychologické pochody a vzťahy, ktoré udržujú úzkosť.

 

Ako to vyzerá na tvojich sedeniach?

Môj psychológ sa mi snaží pomôcť pochopiť, ako súvisia zážitky z minulosti, z detstva s úzkosťou. Rozoberáme, ako tieto problémy, strachy prekonať. Takisto aj strachy nielen z detstva. Niekedy stihneme prebrať viac, niekedy zastaneme len na jednom strachu. Zo začiatku som nechápala, prečo mi nepovie, že nie, to nie je nebezpečné, aj keď je. Ale tu nejde o to, aby mi niekto klamal. Tak strach nezmizne. Práveže ho treba rozobrať do úplných detailov a pochopiť reálnu mieru ohrozenia. Vždy sa mi potom uľaví. Aj keď zo začiatku som zo sedení chodila hotová. Plná nedôvery, hnevu, zlosti, beznádeje a mám pocit, že niekedy väčšieho strachu. Ale treba vydržať. To prejde a bude lepšie. Konečne viem, čo ma celé roky sužovalo.

Akákoľvek diagnóza príde, už to je prvý krok k vyliečeniu. Ja som si myslela, že mám OCD, no až odborná diagnóza viedla k správnej liečbe.

 

Čo dokáže zmeniť psychoterapia?

Psychoterapia postupne mení moje vedomie, aby som sa naučila lepšie znášať úzkosť. Lebo ona nezmizne úplne. Keď mi doktor dávnejšie povedal, že raz s ňou budem kamarátka, mala som chuť vylepiť mu. Hovorila som si, že ma jej má zbaviť. Nechápala som to. Teraz už tomu začínam pomaly rozumieť, a za to mu ďakujem. Už viem, že sa musím snažiť mať život v rovnováhe, že výkyvy nerobia úzkosti dobre. Síce úzkosť tu bude stále, ale my už vieme, ako na ňu. Ako ju udržať v takej miere, aby nám neznemožňovala žiť.

 

Je úžasné, že dokážeš otvorene hovoriť o tak intímnom a náročnom probléme. Určite tým pomôžeš aj iným, ktorých trápia úzkosti a zatiaľ pomoc nevyhľadali. Čo by si im odporučila, ak pociťujú dlhodobo úzkostné stavy? 

Jednoznačne nebáť sa vyhľadať odbornú pomoc.

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Duševné zdravie
Zdieľať na facebooku