Tento článok vznikol v rámci iniciatívy Reinventing yourself / Znovuobjav seba, ktorej cieľom je otvorene hovoriť o období osobnej transformácie, nazývanej aj krízou stredného veku a poskytnúť v procese životnej (a/aj kariérnej zmeny) podporu, zdieľanie, orientáciu a vzdelávanie pre jednotlivcov aj firmy.
____________
Kríza stredného veku alebo vnútorná transformácia sa ľuďom nedeje izolovane. Zasiahne partnera, deti. Často aj rodičov, ktorí si mysleli, že ich odrastené dieťa žijúce stabilný život, má už to najnáročnejšie za sebou. Nie je nič nezvyčajné, že transformácia a kríza stredného veku nechá v životoch ľudí za sebou spúšť. Dramatické rozchody, rozvody, odchody z práce či zničené priateľstvá. Nemusí to však nevyhnutne vyzerať takto. Pokiaľ ako blízki pochopíme, čo vlastne človek v kríze prežíva, môžeme mu byť oporou, aby z krízy vyšiel silnejší a zrelší.
O tomto náročnom období v živote ľudí sme sa rozprávali s Ninou Menkynovou, vzťahovou terapeutkou a jogínkou, ktorá je súčasťou ženskej komunity Beelong.
V rozhovore sa dozviete:
- čo je kríza stredného veku,
- ako sa u ľudí prejavuje,
- ako zasahuje ľudí v blízkosti človeka, ktorý ju prežíva,
- ako komunikovať v tomto období s najbližšími.
V akom veku sa nám kríza stredného veku môže prihodiť?
Je to veľmi rôzne. Mužom sa to deje o niečo neskôr ako ženám. Povestná 50-tka je u nich známy míľnik. Ženy sú omnoho hĺbavejšie a zachytia na emočnej úrovni to, že sa im niečo deje už okolo 40-tky. Ja sa v mojej praxi ale stretávam aj so ženami, ktorým transformácia začala okolo 30. roka života. U mňa to bolo tiež pred 40-tkou.
Ako sa začne kríza stredného veku u človeka prejavovať? Čo sú obyčajne prvé signály?
Život, ktorý ľuďom sedel, tak im zrazu nesedí. Začne sa im diať niečo, čomu nerozumejú. Strácajú samých seba, najbližších, motiváciu alebo majú pocity, že všetko, čo robia nedáva zmysel a nemá to žiadnu hlbšiu hodnotu. Necítia sa byť ani dobrými partnermi. Nevedia odpovedať na otázky partnerov, detí, rodiny, čo sa s nimi deje. Všetko je pre nich namáhavé a cítia za tento svoj stav veľké pocity viny.
S touto neistotou za vami ako terapeutkou najčastejšie prídu?
Často za mnou prichádzajú so zdravotnými problémami. A týka sa to najmä mužov. Mávajú záchvaty úzkosti, panické stavy, nemajú jasnú myseľ a zväzuje ich zrazu nevysvetliteľný strach. Mávajú tiež búšenie srdca, prestanú mať intímny vzťah so svojou ženou. Muži sú veľmi racionálni, čiže si najskôr obehnú lekárov, špecialistov. Tí ich bežne pošlú domov s tým, že ide o tetániu, čo je syndróm dnešnej doby, ktorý diagnostikujú pomaly každému. Dajú im minerály a nakážu kľudový režim, ale väčšinou tie problémy ďalej pretrvávajú.
A ako je to u žien?
Ženy sa boria s emóciami. Začnú si napríklad pripadať nepotrebné. Deti dorastú do veku, kedy už rola matky nie je taká podstatná. Častokrát sa pozrú okolo seba a zistia, že nemajú v živote nič iné. Majú len muža, ktorý si navykol na určitý štandard, deti, ktoré už len manažujú, stravujú a prevážajú, no ony samy sa stratili. Nevedia, kým sú, čo ich baví, v čom sú dobré, práca, ktorú majú, ich často nenapĺňa. Závidia ľuďom, ktorí v živote robia to, čo ich baví. Znevažujú dokonca aj veci, ktoré robia rady, lebo sú to podľa ich slov hlúposti, ako štrikovanie či pilates. Majú pocit, že by mali zanechať za sebou nejakú veľkú stopu. Zaznieva tam otázka: „Toto je naozaj všetko? Toto je to, prečo som sa narodila a čo som tu na svete mala urobiť?“ Zrazu zaplavuje človeka smútok a strata zmyslu. A pocit, že napriek tomu, že sa stále o niečo snaží, nič hodnotné nevytvoril.
Už ste naznačili, že aj vy sama ste zažili túto transformáciu. Ako prebiehala u vás?
U mňa to bolo rozhodne príliš turbulentné obdobie. Prišla som v jednej, skôr nečakanej, etape života v zásade o všetko – manželstvo, bývanie aj prácu. Rozpadom manželského vzťahu som zároveň odišla aj z našej spoločnej firmy. Doslova som sa dotkla dna. Zasiahlo ma to na všetkých úrovniach.
Na moje 40. narodeniny som sa stala navonok akoby úplne novou ženou, ale nestála som vôbec pevne. Nemala som v živote žiadny smer. Dlhé obdobie som sa videla s roztrasenými kolenami a nevedela som, čo idem robiť a ako to idem robiť. Neviem, či boli motorom práve moji traja synovia, ale stále som verila, že sa z tohto nejako musí dať vyhrabať. Teraz, keď sa otočím, tak si hovorím, ako sa mi toto všetko mohlo udiať tak intenzívne, silno a paradoxne pekne. Dnes svoj život naozaj milujem. Žijem to, čo mám rada, robím všetko v živote s veľkou láskou a cítim veľkú a stále väčšiu vďaku.
Ideálne je, ak človek v tomto období vyhľadá terapeuta a ten mu pomôže sa v týchto pocitoch zorientovať. Často je to ale asi dlhá cesta, kým sa k nemu dostane.
Je to spojené s pocitom samoty, ale aj hanby. Ani najlepšej kamarátke v takej fáze života nepoviete, že sa cítite nepotrebná, alebo že nič neviete. A navštevovať terapeuta je veru stále tabu. Ak sa k tomu ľudia odhodlajú, tak zväčša až keď majú vážny problém. Keď je to niečo také, že sa v živote nevedia „len“ zaradiť, alebo sa cítia prehliadaní, tak to nie je dosť vážne. Z vlastnej skúsenosti ale môžem povedať, že keby mi v tom čase niekto povedal, že toto je v zásade normálna vec a deje sa to aj iným ľuďom okolo mňa, že to bude mať nejaké fázy, ale nemusí to byť také dramatické, aké to bolo, určite by ma to upokojilo. Bola som veľmi zahĺbená do seba, s nikým som sa veľmi nerozprávala a nevidela ľudí v rovnakom rozpoložení. Mala som pocit, že som sa zbláznila. Žila som dovtedy usporiadaný život – tri krásne deti, krásne bývanie, dobrá práca, obaja s manželom sme sa realizovali. Okolie nás vnímalo ako ideálny pár. Napriek tomu vo mne lomcovali poriadne emočné búrky a veľmi intenzívne som preto pociťovala aj vinu a zlyhávanie.
Boli by sme asi slepí, ak by sme ako partneri či deti nevideli, že sa nášmu najbližšiemu niečo takéto začína diať. Ako to vnímajú partneri, ak sa im žena alebo muž začnú meniť pred očami?
Rastie strach a pocity ohrozenia. Obávajú sa straty istôt, ktoré pre ich okolie reprezentujú, práve tak ako človek intenzívne prítomný v ich systéme. Mávajú pocit, že je to celé namierené voči nim. Väčšina vstúpi do boja o záchranu vzťahu, rodiny, útoku, alebo skĺzne k výčitkám, súdom a hodnoteniam. Prípadne začnú dávať dobré rady. Zúfalo potrebujú pochopiť, čo sa deje. Často sú v tom stratení viac ako my sami. A vtedy voči nám robia aj nevhodné kroky, tlačia na nás, alebo nás naopak ignorujú. To nás bolí, vzďaľuje a ešte viac zvyšuje neznesiteľné pocity viny.
Ani sa im ale nedá čudovať, keďže väčšina týchto ľudí sa najprv uzavrie.
To je pravda. Preto odporúčam čím skôr tieto pocity komunikovať partnerovi, vďaka tomu to môže byť menej dramatické. Partner si totiž bez správnej komunikácie ľahko začne domýšľať. Prídu rôzne dohady, podozrievania a smútky. Môže si myslieť, že žena si našla niekoho iného, alebo že jej prestal stačiť. Ak sa v nás začne diať niečo nové, partner energeticky začne cítiť, že niečo sa mení. A práve on s nami zdieľa najviac z nášho bežného dňa, takže rýchlo vycíti, že sa niečo deje. Ale môže sa stať aj to, že partnera to začne zo vzťahu vyhadzovať, lebo sa necíti byť zrazu ženou videný, lebo ona potrebuje pozornosť venovať sama sebe. Potrebuje zistiť, čo sa jej deje, ako to celé uchopiť. Ak muž nemá ženinu pozornosť, môže začať hľadať, kde ju dostane. Potom dôsledkom toho, že žena má krízu, môže byť paradoxne to, že zo vzťahu niekam inam unikne nakoniec manžel.
Takže s partnerom by sme mali začať hovoriť o tom asi čo najskôr.
Určite, hoci v počiatočnej fáze je to veľmi náročné. Vtedy ešte nemáme takmer žiadne slová, nevieme to pomenovať. Napriek tomu by sme si mali spomenúť na svoj sľub „v dobrom aj zlom...“ a pokúsiť sa ponárať partnera postupne do toho, čo sa nám deje, aby mal s nami aspoň nejaký kontakt. Chybou je, že veľa žien sa úplne uzavrie a prestane komunikovať. Udialo sa to tak žiaľ aj mne – vidím a vnímam to až spätne.
Ako by mohla takáto komunikácia vyzerať?
Naše rozhovory by mali obsiahnuť minimálne dve posolstvá. Aspoň nevyhnutnú dávku ubezpečenia a minimálne nasmerovanie. Nemusí to byť v podobe toho, čo od nich chceme. Pokojne to môže mať podobu toho, čo od partnera, rodiny, detí alebo v práci nechceme, nepotrebujeme alebo nevieme použiť. Môžeme partnerovi povedať: „Niečo sa mi vo vnútri deje. Neviem to pomenovať, ale zároveň cítim, že sme v tom spolu. Nečakám od teba paradoxne vôbec nič, len veľkú dávku tolerancie a pochopenia. Hoci to celé vyzerá absurdne. Potrebujem si preusporiadať svoj svet. Nechcem nič nevyhnutne rozbiť....“
Čo vlastne človek v transformácii alebo kríze od nás potrebuje, aby ju zvládol?
Potrebuje od nás hlavne vlastný čas a priestor. Možno sa bude chcieť venovať neštandardným či absurdným aktivitám, možno mu bude stačiť ísť len pravidelne na kávu či večeru s priateľmi alebo tráviť občas víkend mimo rodiny. Niekto v tomto období píše básne, maľuje, iný začne robiť jogu. Hľadajú si nové kruhy priateľov. Športovci prestávajú športovať, nešportovci začínajú. Matky sa potrebujú stať opäť ženami, otcovia mužmi. Vzťah a rodina v tom čase dostávajú riadne, často až nevydržateľne zabrať.
Ako dlho prebieha v živote takáto zmena?
U mňa to začalo pred 40-tkou a dnes mám 45. Napriek tomu, že posledné roky žijem s veľmi veľkou vášňou voči tomu, čo robím, tak až tento rok dokážem byť tak naozaj vnútorne šťastná a voľná. Až teraz som sa oslobodila, vydýchla som si, doteraz som bola stále zovretá a čakala som, čo zlé sa stane. Nechcela som uveriť svojim krokom a vnútorne som ich ani neprežívala. Bolo to päť turbulentných rokov môjho života. A stále neviem, či som vonku. Vina je silný, nehybný, vytrvalý pocit. Pocit, ktorý netvorí, ale roky dokáže ťahať dolu.
Rezonuje mi tu otváranie svetu mimo rodiny, kedy je partner je doslova odstrčený. Ak si predstavím obdobie 5 rokov, že by mal byť odmietaný, prehliadaný, to musí byť veľmi náročné, aby to ten vzťah prežil.
Je to veľmi ťažké. Ale keď to pár ustojí, je to obdivuhodné voči obom z nich. Tam sa muselo udiať niečo veľmi dobré a plné ozajstnej lásky, nie majetníckej. Jeden musel vedieť komunikovať, druhý musel vedieť počúvať. Muž si napríklad musel povedať, že ženu naozaj teraz nechá tak. Nájde si iné hobby, aby sa tomuto procesu nemusel prizerať, lebo je to pre neho zraňujúce. Ak sa žena začne otvárať svetu a napríklad sa začne stretávať s inými ľuďmi, tak pre muža je to takmer vždy ohrozujúce. Málokedy sa im to páči a majú pochopenie. Ženy však mali kedysi svoje kruhy, muži tiež. Až neskôr časom sme sa separovali v rodinných jednotkách a stratili sme to svoje komunitné bytie a energiu. Keď sa k tomu opäť v živote potrebujeme vracať, tak to na druhej strane vyvoláva obavy.
Dostane sa do tohto zlomového bodu každý?
Myslím si, že áno a všetci v nejakom okamžiku svojho života zacítime, že je to iná fáza, že žijeme niečo iné. Nie je možné, aby sme životom prešli tak, že pozeráme stále len dopredu a nikdy sa neotočíme. Ľudia sú veľmi vnímaví, ale mnohí, keď začnú mať pocit, že niečo by sa malo diať nanovo, tak to radšej potlačia. Sme vo svojej podstate poslušní a chceme zapadnúť do vzorcov. Počúvame systém a málokedy otáčame hlavy a naozaj sa otáčame okolo. Tí, ktorí sa prišli na tento svet učiť, alebo posúvať, pre tých je to volanie také silné, že to nevedia nechať bez odozvy. Na svete je však veľa ľudí, ktorí posun nehľadajú a radšej zostávajú kráčať v tých istých koľajniciach, lebo je to bezpečné.
Ak na tú cestu premeny nastúpime, je rozdiel, ako intenzívne to každý z nás prežije? Či sa náš život otrasie od základov, alebo si to ani naše okolie nevšimne?
Každý sa nachádzame na energetickej krivke inde. Sú ľudia, ktorí vybuchnú rýchlo a o chvíľu ani nevedia, že sa niečo stalo. Iní sú zase niekde v strede, nič sa ich významne nedotýka. A potom sú tí, ktorí idú do hĺbok, sú smutní, depresívni, všetko im trvá dlhšie a prebieha intenzívnejšie. Nie sme rovnakí.
Napríklad niekde sa udeje nevera. Jedna manželka muža do minúty vyhodí z domu a radšej bude celý život plakať do vankúša. Druhá ho tam nechá a s tým, čo dostala, sa snaží ďalej pracovať a povedzme chodí po terapeutoch a hľadá odpovede. Iná zasa nepovie nič a okolie ani netuší, že sa niečo stalo. Všetci reagujeme na veci, ktoré sa nám dejú podľa toho, s akou „výbavou“ sme sem prišli.
Veľa sme hovorili o partneroch, no sú tu aj deti, ktoré to všetko, či chceme alebo nie, musia intenzívne vnímať. Máme im to vysvetľovať?
Deti sú veľmi vnímavé, netreba to podceňovať. Určite zachytia náš plač, odťahovanie sa, pasivitu či hádky s ich otcom. Komunikácia voči nim by mala byť najmä o tom, že za to, čo sa nám deje, ony nemôžu a že si to ako dospelý človek dokážete vyriešiť sami. Nemôžu a nedokážu vám s tým nijako pomôcť. To najhoršie, čo môžeme urobiť je, ak si z nich spravíme dôverníkov. Alebo ak partner začne vťahovať dieťa do problému so slovami, že „pozri, mamina nás už nemá tak rada, uteká od nás“ a podobne.
Deti potrebujú dve veci – bezpečie a vedieť, ako to je. Potrebujú vedieť, čo môžu očakávať. Môžeme im povedať niečo takéto: „Cítim sa veľmi vyčerpaná, že sa už roky doma o všetko starám sama, chodím do práce... Potrebujem si nájsť niečo, čo ma bude napĺňať, tešiť a venovať sa už aj sama sebe.“ Treba pritom veľmi vážiť slová, lebo je tam tenká hranica, kedy deti môžu nadobudnúť pocit, že za to môžu ony a mali by to vyriešiť. Môže sa stať, že celý tento náš stav pochopia ľahšie, ak ho prirovnáme k „puberte dospelých“, veľkým vnútorným zmenám.
Nemôžeme opomenúť ani vlastných rodičov. Ako túto svoju transformáciu komunikovať im?
Rodičia zväčša vnímajú viac, ako si myslíme. A to aj vtedy, už s nami nežijú. Nepodceňujme to, čo majú zažité, hoci to bolo v iných časoch a za iných podmienok. U nich však väčšinou prevládne strach, boja sa o nás a chcú vysvetlenia. To však neznamená, že nás aj pochopia. Často od rodičov zaznieva: „Už nevieš čo so sebou.“ „Príliš ti už narástli krídla.“ Ich jedinou snahou ale je, aby sme nenarušili stabilitu, v ktorej žijeme a ktorú sme roky budovali. Každá zmena je totiž riziko a ohrozenie. Častokrát povedia, aby sme partnerovi nič nehovorili a nechali to tak. Vtedy nie sú tými najlepšími pomocníkmi, nie je to však z ich strany vedomý proces. Jednajú často z miesta obáv či strachu.
Pokojne im povedzte: „Nechcem od vás nič, len aby ste pri mne stáli. Možno sa vám nebude páčiť, čo budem teraz robiť, ale potrebujem sa o vás oprieť.“ V systemickej terapii existuje jedno najstabilizujúcejšie gesto, že otec a mama stoja vedľa seba a pred nimi je dieťa. Obaja držia ruky na pleciach dieťaťa a stoja zozadu, za jeho chrbtom. Keď sú pevne ruky rodičov na našich ramenách, bez ohľadu na to, či súhlasia s naším životom, tak to teplo ich rúk nás životom sprevádza. Vtedy stojíme pevne, aj keď sa nám dejú turbulencie. Mali by sme mať odvahu svojich rodičov požiadať, aby nám svoju ruku pomyselne dali na rameno. A to aj vtedy, keď nesúhlasia s tým, čo robíme. „Mami, oci, nemusíš súhlasiť, len ma drž.“ To potrebujeme ako deti neustále, či máme 40 rokov alebo 4.
Aká je vaša terapeutická skúsenosť? Dá sa kríza ustáť bez spálených mostov, zničených vzťahov?
Veľa ľudí mosty páli. Stačí sa pozrieť na oficiálne štatistiky rozpadov rodín a rozvodov. Väčšinou vnútorná transformácia zasiahne partnerský život. Sú vzťahy, ktoré to ustoja, ale zomrie niečo iné. Odnesie si to napríklad významne pracovná oblasť. Nemusíme teda spáliť všetko, ale je zrejmé, že niečo v tejto etape života zhorí. Ako terapeutka nevediem ľudí, aby svoje rozhodnutia robili rýchlo, alebo radikálne. Avšak mám záujem spolu s nimi citlivo sledovať celý tento proces, akoby zhora, z odstupu. Žena máva často na začiatku krízy pocit, že musí od svojho muža odísť. A hoci to hovorí, vnútorne to však nechce. Jej JA potrebuje čosi iné. V týchto chvíľach zjednotiť všetky tieto (často aj protichodné) hlasy je veľmi ťažké. Vzťahy totiž nemajú logiku. Ak chceme hľadať vo vzťahu všeobecne platné pravidlá a pozerať sa na veci racionálne, tak to väčšinou nikam nevedie. Myseľ nám nikdy nedá odpoveď – to je čosi, čomu úprimne verím. Pokiaľ sa tejto predstavy nevzdáme, tak sa nikdy nedozvieme, ako to je. V mysli sú odpovede pre svet, systém a často pre naše mamy, ale nie pre nás a naše partnerské či iné vzťahy.
